Správy spred 21. augusta 1968 sú dnes smiešne. Komunisti z celého okolia, krotkí až hrôza, sa poddansky stretávali s trápnym Brežnevom, a miláčik más Dubček sa na všetkých prostoducho usmieval. Až prišli tanky.

Po Nevadskej púšti cestujú Gates, Berlusconi a Bush. Zrazu sa im pokazí auto, takže zostanú trčať uprostred piesku. To nič, páni, upokojuje ich Bush. Stačí, keď zapnem vysielačku, hneď tu máme džíp amerických ozbrojených síl.

Farba kože je na jednej strane veľmi nápadnou, ale na druhej strane v podstate dosť bezvýznamnou charakteristikou človeka. Bezvýznamnou, pretože ide len o vlastnosť povrchu, ktorá predsa o vnútre nevypovedá vlastne vôbec nič. No a nám, civilizovaným ľuďom, ide predsa o vnútro a o podstatu, nie o povrch.

Rusko je krajinou špecifickej „tieždemokracie", krajinou komunizmu a

Dvaja z

Slovenská národná galéria oslavuje šesťdesiatku. Táto dáma v rokoch sa na okrúhle narodeniny pripravuje dôkladne. Rozposlala pozvánky, zo skríň vytiahla najlepšie kusy. Nech všetci vidia, že čas, ktorý uplynul, stál za to. Nanáša mejkap a vzrušením takmer nedýcha...

Môže byť Macedónsko, kde sa v oblastiach, ktoré obývajú Albánci, pre násilnosti opakovali predčasné voľby, zdrojom nového etnického konfliktu v epicentre Balkánu? – tak znie naliehavá otázka. Britský The Economist o ňom píše ako o štáte, ktorý si svet všíma iba vtedy, keď sa tam udeje niečo zlé. Momentálne je opäť „na výslní“.

Ak turista neznalý balkánskych reálií navštívi Macedónsko, už za prvých pár hodín musí nadobudnúť dojem, že sa ocitol priamo v kolíske bývalej slávnej ríše. V Skopje vystúpi na letisku Alexandra Veľkého, ubytovať sa môže v hoteli Alexander (samozrejme, tiež ten Veľký).

Je to jediné divadlo na svete, v ktorom sa hrá v rusínčine. Je to divadlo národnostnej menšiny, no v jeho repertoári zďaleka nie sú len folklórne, národnú hrdosť utužujúce kusy. Je to pravdepodobne najzvláštnejšie slovenské divadlo. Divadlo Alexandra Duchnoviča.