Pred 50 rokmi začala výstavba panelovej Petržalky. Pôvodne mala slúžiť na uspokojenie základných potrieb pracujúcich. Stala sa však pestrým a zaujímavým miestom pre život.

Bez skupiny Chór vážskych muzikantov (CHVM) by zrejme nevznikla skupina Bez ladu a skladu a bez nej by len ťažko vznikol festival Pohoda. A naopak, Mišo Kaščák stál pri návrate CHVM na pódiá. Ľuboš Dzúrik, kapelník CHVM, zasa stál ako Kaščákov starší kamarát pri zrode Pohody.

Po dlhom čase sa opäť stretli šéfredaktori Matúš Kostolný z Denníka N, Peter Bárdy z Aktualít a Štefan Hríb z .týždňa, aby spolu hovorili o tom, čo sa tu deje – aké brutálne prevzatie moci prebieha a čo to znamená pre Slovensko.

Od 10. mája do 1. októbra 2023 bola v románskom Haluzickom kostolíku bez strechy umelecká inštalácia zvlnenej drevenej podlahy Juraja Gábora Zrkadlenie. Až tu som pochopil logiku jeho inštalácií.

Výsledky slovenských parlamentných volieb majú svoje príčiny aj dôsledky. Aké svedectvo o krajine vydali? Máme šancu prekročiť historické obmedzenia? O čom bude vypovedať vláda, ktorá vznikne? Pod lampou bol sociológ Michal Vašečka.

Povolebné rokovania ešte chvíľu ponúkali nádej, že Peter Pellegrini možno vystúpi z Ficovho tieňa, ale bolo to skôr zbožné želanie demokratického voliča. Slovenskú vládu zloží Smer-SD, Hlas-SD a SNS. Je to také zlé, ako to vyzerá?

Ako dieťa som bol veľmi kľudný. Málo som hovoril, správal som sa „vyberane”. Sedel som pokojne, počúval dospelých, nevyrušoval. Preto ma naši často brali na rôzne návštevy. Hlavne popoludní, v čase olovrantu, v čase popoludňajšieho čaju.

Michal Šimečka vedie Progresívne Slovensko do volieb, v ktorých ide o veľmi veľa. Ako vníma túto zodpovednosť? A ako by pristupoval k prípadnej tvorbe vlády, ak niektorí potenciálni partneri už dnes kreslia červené čiary, cez ktoré nejdú?

Strach je normálny a aj zdravý. Niektorí politici však vezmú normálny strach, nafúknu ho na fóbiu a volič sa zabudne zdravo báť reálnych hrozieb, lebo sa bojí čerta na stene. Bude rozum silnejší ako fóbie?

Na návštevu k strýcovi Imrovi a tete Majde na Šoltésovej ulicu sme chodili s rodičmi častejšie do roku 1957, pokiaľ sme bývali na Rajskej ulici. Po Cukrovej a Poľnej to bolo „za rohom“. Po roku 1957, z Koliby, bola cesta zložitejšia. Prakticky vždy sme prišli na olovrant.