Anglické slovo jade znamená jednak nefrit (zelený drahokam) a jednak mrchu. V názve počítačovej hry Jade Empire, odhrávajúcej sa v starej Číne, je toto slovo zjavne myslené v tom prvom význame. A menej zjavne aj v tom druhom. Ale to sa ukazuje len postupne a celkom sa to vyjaví až na konci hry.

Martin Mojžiš hovorí o novej knihe .týždňa Súkromný život molekúl. Objednať si ju môžete na www.tyzden.sk/shop.

O tejto panej som už nechcel napísať ani riadok. Novinára nikam neposúva, keď sa musí venovať stupídnostiam, ktoré produkuje táto značne nemúdra žena (len úcta k jej ústavnej funkcii bráni zvoliť iné slovo). No netreba si zvykať, ak nechceme celkom otupieť. Práve naopak.

Pátram po jedinom prípade švajčiarskeho separatizmu, keď ma zrazu vydesí telefonát z Ukrajiny. Rodina z južnej časti krajiny, s ktorou sa priatelím, žije stovky kilometrov od Krymu a od Donbasu. Ich oblasť sa nespomína v správach, nie sú tam obsadené žiadne úradné budovy, nevztyčujú sa tam ruské zástavy. Práve preto ma ten telefonát z údajne pokojného prostredia zamrazí – na uliciach patrolujú ozbrojenci, neznámi, zakuklení. Jedného drobného podnikateľa na verejnosti zastrelili. Dcéru mojich známych zas práve okradli pri jednej z nespočetných pouličných zátaras maskovaní ľudia bez označenia. Dúfa, že jej poviem pár slov, niečo, čo ju upokojí. Nič mi neprichádza na um.

Smutný pondelok, jedenásty jún. Skutočne krátka správa na displeji telefónu: Radka zomrela o pol tretej popoludní. Viac slov netreba, a predsa sa ich zopár žiada dodať.

Cirkev kráča s dobou. Na farnostiach sú počítače s internetom, farári majú mobily, ich ozvučené slovo Božie znie chrámami z reproduktorov. Požehnávanie motorových vozidiel je u nás novou službou motoristom.

Ak v duchu komunistickej ideológie definujeme slobodu ako „poznanú nevyhnutnosť“ (ako nám v minulom čísle vtipne pripomenul Martin Mojžiš), nová kniha Pavla Vilikovského, s príznačným názvom Vlastný životopis zla, je potom podrobným svedectvom veľmi nedobrovoľného poznávania tejto nevyhnutnosti. Za ostnatým drôtom.

Druhý najväčší nepriateľ konzervativizmu, hneď po komunizme, je liberalizmus – tak nejako to sformuloval Ján Čarnogurský ešte začiatkom 90. rokov. Ozvenu tých slov počujeme dodnes. V poslednom čase dokonca čoraz hlasnejšie.

Neznesiteľné to bolo už včera. Ale aj dnes vedia prekvapiť – a prekročiť nové hranice. Ako o tom všetkom písať a neopakovať stále to isté? Nemožné. Predminulý týždeň mal byť podľa slov generálneho prokurátora Dobroslava Trnku hotový lekársky znalecký posudok, ktorý mal vniesť do strašnej kauzy jasno: buď sa mýlili lekári z Nitry a Dunajskej Stredy, ktorí Hedvigu Malinovú vyšetrili hneď po útoku, alebo sa mýlil políciou objednaný znalec Šimon Kónya, ktorý o dva týždňe neskôr lekárske správy spochybnil.

Tento rok sa neďakovalo Bohu. Aj napriek tomu sa slovo zázrak skloňovalo príliš často na to, aby to bola pravda, či išlo o pričinenie smrteľníka. Tento rok možno ľudia uverili, že sú schopní premeniť sny na realitu a to bol ten dôkaz, ktorý tak veľmi potrebovali.