Kým čakáme na novú vládu, povedzme si, čo od nej očakávame. Najskôr, čo sa od nej očakáva tak akosi všeobecne – aké nádeje si s ňou vraj máme spájať.

Divák, ktorý bude čakať historický film, ho nedostane, opisuje novú koprodukčnú snímku o slávnej panovníčke herec Vojtěch Kotek. Vo filme stvárnil jej manžela Františka Štefana Lotrinského. Kvôli natáčaniu sa učil chodiť na podpätkoch a kostým si pri jedle radšej chránil igelitovým podbradníkom.

Modelky ako frustrované chudery, Marlon Brando ako pištolník, jeden láskavý blockbuster redefinujúci slovo sebairónia, najväčší československý televízny punk a Hugo Haas v americkej verzii Strážcu č. 47.

Zjavne bola znechutená. „Vybavím ti, aby si sa k nemu dostala, ale nežiadaj ma o nič viac. Jemu tu v Moskve nijaký slušný človek ruku nepodá.“ Za desaťročia priateľstva som nikdy nepočula od Jany také slová ani taký tón.

Amerika je veľmi výrečná krajina. Zároveň je tu veľmi dôležité vedieť artikulovať kontextovo správne, aby sa človek necítil ako puk. Niektoré veci sa v Amerike jednoducho nehovoria, pretože sú tabu a basta. Povie sa len „N-word“ alebo „F-word“ či „S-word“. Skúste to vylúštiť. To prvé je rasistické slovo, tie druhé dve skratky sú vulgarizmy. Aby ste sa teda neblamovali, musíte tie slová najprv poznať, čo je dosť komické, najmä ak sa jazyk ešte len učíte a márne sa pýtate, čo je na nich také zvláštne. To privedie zvedavú dušu k neuveriteľne dobrodružnej vede, akou je etymológia.

Športové dokumenty sú v Amerike filmovou disciplínou, ktorú môžeme len obdivovať. Väčšinou z diaľky, o mnohých vynikajúcich sfilmovaných príbehoch z ríše športu sa ani nedozvieme. Američania však majú desiatky, možno stovky hrdinov bejzbalu, amerického futbalu, basketbalu, golfu či automobilových pretekov a nakrútili o nich tisícky hodín dokumentárnych filmov vyvolávajúcich zimomriavky.

Dvadsaťštyri zastávok MHD v Bratislave je zamorených hustým, zvukovým smogom. Hrá na nich rádio. Štyridsiatky na teplomeri, do šialenstva nechýba veľa. Klinec do rakvy vám zatlčie Marika alebo Jožo. Však viete, ktorí. Mesto v spolupráci s Dopravným podnikom sa rozhodlo zbaviť občanov posledných zvyškov osobnej slobody a na voľnom priestranstve im búši do hláv rádiové splašky.

Amerika má rada príbehy. Aj tie športové. O ďalší z nich sa postarali basketbalisti Miami Heat a San Antonia Spurs vo finále 67. ročníka NBA. Akoby podľa holywoodskeho scenára ponúkli fanúšikom tohto krásneho športu po celom svete finálový príbeh s prekvapujúci začiatkom, dramatickým zauzlením a takmer šokujúcim záverom. Ale poďme pekne po poriadku.

Naša kamarátka žije v jednom žltom meste za kopcami. Mesto je preto žlté, lebo hory bránia príchodu vlhkosti od mora a skoro celý rok tam panuje sucho. Naša kamarátka je už stará pani a nemá vôbec nič. Žila celý život v moslimskej Afrike, prišla o rodinu, o dieťa, o všetko, a teraz sa ocitla uprostred vyprahnutej americkej krajiny v malom meste v Kalifornii. Tu sa jej ujali úplne neznámi ľudia, a ako sa len dá, pomáhajú jej žiť. Nič od nej za to neočakávajú, je to pre nich jednoducho blížna stará osoba, ktorá potrebuje pomoc.

Sever útočí. Môže to znamenať veľa vecí, mne sa najviac páči, že kultúrna globalizácia funguje. A nie, nie je to len spôsob, ako svetovú kultúru unifikovať, amerikanizovať, alebo jej inak ublížiť – ak by amerikanizácia znamenala práve toto – skôr je fascinujúce, že vďaka kultúrnej globalizácii môžeme zistiť, že kultúra a umenie sú všade v rovnakom srabe. Samoúčelná umelecká samohana na jednej strane, vulgárna komercia na strane druhej, a medzi nimi diela, ktoré aj generujú zisk, aj sa ich oplatí čítať viac ako raz. Takže Sever.