Amerika predstavovala to najkrajšie klišé, aké si občan mohol priať – slobodu, vládu práva a volebný ballot ako posvätnosť garantovanú každému rovnako (áno, na to si aj oni museli počkať). V dnešnom diskurze mi chýba diskusia o tom, čo nejaký čas sledujeme, ale radšej nepomenujeme. Časy, keď boli Spojené štáty svetovou demokratickou jednotkou, sú preč, nestalo sa tak z minúty na minútu a ani teraz neprinášam čerstvé správy.

Vražda Jána a Martiny zmenila všetko.

Otvorená dskusia o našej slobode, zlyhaniach a nádeji na zmenu.

Pandémia je u nás, zdá sa, na ústupe, stále však žijeme šialenú dobu. Po parlamentných voľbách som si plánovala čas oddychu, tak ako všetci som, samozrejme, ani ja nečakala, že to bude vo forme izolácie a karantény. Doba nebola milá k nikomu, neprešlo ani sto dní od volieb a budúcnosť mnohých strán pôsobí veľmi neisto. Mne sa zároveň zdá, že sme na mnohé až prirýchlo zabudli.

Minulý týždeň som si dala neformálny záväzok – snažiť sa môj nasledujúci stĺpček napísať v pozitívnom duchu. Okolo nás to predsa nie je stále len čierne a to si treba adekvátne často pripomínať. Tento plán však prekladám na neskôr.

Napadá mi až príliš mnoho situácií, keď som zažila takúto ľudskú aroganciu a absolútny nezáujem, pravdepodobne aj vám.

Pôvodne som tento stĺpček plánovala písať takmer bezprostredne po rozsudku. To sa mi však nedalo.

Premiér Matovič po pol roku vo funkcii znovuobjavil svoje právomoci a už nenecháva rozhodnutia o bezpečnostných opatreniach na pandemickú komisiu.

Demokracia ale nie je o jednom boji, vďaka ktorému už budeme mať navždy „odrobené“. Je o neustálom budovaní a zápase o spravodlivú spoločnosť.

Takisto ako k politikom, ani k prokurátorom nemôžeme pristupovať ako k nadľuďom, a byť nepatrične mäkký, keď si situácia vyžaduje opak, by bolo scestné bez ohľadu na to, o akých kvalitných kandidátov ide.