Kniha Avrahama B. Jehošuu opisuje cestu židovského obchodníka Ben Attára a jeho družiny zo slnečného a bohatého Maroka do chladnej a zaostalej Európy, ktorá intenzívne očakáva druhý príchod Spasiteľa.

Veľmi krátko po útokoch na redakciu časopisu Charlie Hebdo v Paríži dostala Európa úder z ďalšej strany: v Belgicku ozbrojené zložky len tak-tak prekazili údajne podobný atentát, ktorý plánovali džihádisti. Pri zásahu v 55-tisícovom belgickom meste Verviers zahynuli dvaja islamskí militanti. Podľa čiastočných identít, ktoré minulý týždeň zverejnila polícia, šlo o Belgičana marockého pôvodu Sofiana A., narodeného v roku 1988, a Belgičana Khalida B., narodeného v roku 1991. Bruselský súd zároveň predĺžil čas zadržania podozrivých v súvislosti s týmto prekazeným atentátom. Pod vojenským dohľadom zostali v Belgicku napríklad židovské školy a iné miesta, na ktoré by militanti mohli zaútočiť.

Napríklad taký J. C. Vyrastal v rodičovskej krčme na dedine kúsok od Prahy, počas medzivojnového Československa. V krčme sa hralo divadlo, požičiavali knihy. V Hostouni žila aj malá židovská komunitka, ktorú pohltil holokaust. Počas vojny pomáhal odboju a na jej konci bol účastníkom pražského povstania (na vlastné oči videl lynč nemeckých civilistov nenávistným davom). Po vojne vstúpil do komunistickej strany.

Nebol by som si myslel, že viac ako dve desaťročia po demokratickom zvrate v Maďarsku historická osobnosť Miklósa Horthyho vyvolá toľké polemiky. Navyše pomýlené polemiky. Lebo podľa mňa bolo prirodzené, že roku 1993 doma pochovali regentov popol. Jeho politika bola protirečivá, ale roku 1945 ho ešte ani Stalin nepokladal za vojnového zločinca, v Norimbergu ho vypočuli len ako svedka. Vážna zodpovednosť ho ťaží v židovskej otázke, hoci je pravda aj to, že budapeštianski židia sa zachránili, síce za neľudských okolností, ale predovšetkým jeho zásluhou.

Postava dona Juana viac ako dvesto rokov fascinovala západný svet literatúry. O židovských koreňoch a humore, skrytom za touto postavou, ako aj o novom svete, ktorý sa s donom Juanom zrodil, píše David P. Goldman.

V izraelskej národnej knižnici nedávno objavili pozdrav k židovskému Novému roku (Roš ha-šana), ktorý napísal indický politik a mysliteľ Mahátmá Gándhí 1. septembra 1939, teda v deň, keď nacisti zaútočili na Poľsko.

Tento rok uplynulo 78 rokov, odkedy vláda vojnového slovenského štátu 9. septembra 1941 vydala Nariadenie o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex.

Bracha Katz sa narodila v roku 1931 v Bratislave. Jej otec, jeden z vedúcich funkcionárov židovskej obce mal spoločne s jej strýkom na Suchom mýte obchod s delikatesami. Pani Katz pochádza z rabínskej rodiny. Preto ju veľmi mrzel kontext, v akom prvýkrát uvidela fotografiu detí, na ktorej je aj ona ako najstaršia z nich – druhá sprava.

Obraz detí za ostnatým plotom je jedným zo symbolov 2. svetovej vojny. Sovietsky fotograf Alexander Voroncov urobil túto legendárnu fotografiu po tom, ako Osvienčim–Birkenau oslobodila 27. januára 1945 Červená armáda. Sedem z trinástich detí sa s odstupom desaťročí podarilo identifikovať – ide o židovské deti zo Slovenska.

Dnes si pripomíname 82. výročie prijatia tzv. Židovského kódexu (9. 9. 1941), jedného z najhanebnejších dokumentov našej histórie. Tento kódex bol v niektorých ohľadoch drastickejší ako nemecké protižidovské zákony a bol jedným z najkrutejších protižidovských zákonov v Európe. Bol vyvrcholením neustále sa sprísňujúcich protižidovských nariadení, ktoré postupne vstupovali do platnosti od roku 1939.