Ruský diktátor sa rozhodol. Jeho televízny prejav bol niečím, čo Európa od roku 1945 nevidela. Je teraz na Západe, aby ukázal, že sa z Mníchova, Postupimi a Jalty poučil. Ak nie, zahodí svoju doteraz úspešnú povojnovú minulosť a otvorí dvere horúcej vojne a agresii primitívneho násilníka.

Podľa prieskumov má najbližšie k veľkému prekvapeniu v župných voľbách. Ako je možné, že šliape na päty vplyvnému Jurajovi Blanárovi, aké sú jej hodnoty a čo sa mení v hnutí OĽaNO? Kandidátka na žilinskú županku Erika Jurinová.

Máme tu jeseň a s ňou už tradične seriálové novinky. Tých domácich je zatiaľ poskromne, čo však neznamená, že nás ešte obe slovenské komerčné televízie i tá verejnoprávna niečím neprekvapia.

Svetový pohár v hokeji priniesol to, čo tento turnaj prinášať má. Dobrý hokej a presvedčivú dominanciu Kanady. Tak bol Kanadský a neskôr Svetový pohár vymyslený, a tak aj funguje. Tentoraz však bol okorenený niečím zvláštnym – výberom Európy.

Ako zázrak z dávno zabudnutej minulosti sa vracia do Európy krajina nedotknutá človekom, plná zubrov, medveďov, vlkov a iných nádherných zvierat. Vo východných Karpatoch ju objavujú Juraj Lukáč, Erik Baláž a ich kamaráti z Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk.

Škoda, že z fínskej kultúry do nášho mainstreamu prenikajú len fragmenty. Kaurismäkiho filmy Leningradskí kovboji, Mikael Niemi, aj keď to je vlastne Švéd, hoci zo švédsko-fínskeho pomedzia, a samozrejme režisér Timo Vuorensola, autor bizarne nádhernej sci-fi komédie Iron Sky – o nacistoch útočiacich na zem z odvrátenej strany Mesiaca a fínskeho Star Treku (Star Wreck – In the Pirkinning). Nádherné fínske veci, ale je to málo.

Písať a premýšľať o Päťdesiatich odtieňoch sivej je ako strieľať do kŕdľa kačíc brokovnicou. Ani mieriť netreba a nedá sa netrafiť. Fakt veľa predaných knižiek, fakt veľa ľudí v kine, špeciálne sady v sexshopoch, popkultúrny mainstream v svojej najprirodzenejšej podobe.

Juraj Kušnierik, Lukáš Krivošík, Jozef Majchrák a Martin Hanus hovoria čo si myslia o Nobelovej cene za mier pre Európsku úniu.

Ak je fotografia ako médium v niečom naozaj dobrá, tak je to jej schopnosť zachytiť a zakonzervovať stav ľudí, vecí, sveta okolo nás. Aj triviálne fotky sa stávajú po rokoch fascinujúcim dokumentom.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.