Proruský politik sa zo mňa nestal a nie som servilný. S Ruskom ale máme oveľa horšie vzťahy než západné štáty. Bol by som rád, keby sa k nám Rusi správali ako k Dánom alebo Portugalcom, nie ako k bývalej kolónii, myslí si bývalý minister zahraničia z TOP 09 Karel Schwarzenberg. Mám obdiv a rešpekt pred ľuďmi, ktorí v Rusku demonštrujú, veci ako s Navaľným sa budú diať ešte dlho, hovorí.

Chceme, aby tu boli čo najdlhšie a niekedy zároveň, aby sme bývali od nich čo najďalej. Vždy je niečo, čo im prekáža na nás a nám na nich. Navzájom si dávame nevyžiadané rady, aby sme si zlepšili život. Oni nechápu, že musíme robiť vlastné chyby, my nechápeme, že rodičov už neprerobíme.

Milí priatelia, mám veľmi rád pojem „chlapské záležitosti“. Celé detstvo som sa tešil, že ho raz budem môcť používať, že ním budem odpinkávať  ženy, deti, stareny i bábovky.

Milan Kňažko sa má rád. Patria k nemu golfové palice a perfektne padnúce obleky. V úlohe prezidenta by vyzeral dobre, priam oslnivo, má to však háčik. Svoj podiel na mečiarizme, za ktorý budú platiť ešte naši vnukovia, nikdy neoľutoval. Keby oľutoval, nemohol by teraz kandidovať za prezidenta. A ešte niečo: Keď na natrieskaných Pasienkoch dôchodcovia takmer utĺkli Števa Hríba a neskôr, keď Jeňovi Kordovi siskári podpálili auto, u nás v Stoke sa stretávala vtedajšia opozícia. V kamenných divadlách panoval strach a my sme mali jedinú vieru: Poraziť mečiarovské zlo a nastoliť nové pravidlá.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Režisér Juraj Nvota hneď po premiére Listov Emilovi v Štúdiu L+S dokrúcal film, ktorý sa teraz bude mesiac strihať, s Radošincami robí záznam hry Polooblačno a na jeseň sa chystá režírovať program SĽUK-u. Hovorí, že roboty sa prepletajú ako korbáčik, ale každú z nich má rád.

Som rád, že konečne začali vychádzať reedície všetkých albumov dua Dežo Ursiny a Ivan Štrpka. Aj keď mali byť už dávno vonku, vďaka za ne.

Stvrdnutá ružová tehlička s názvom Pedro či v plastovom páse v rade nastúpené pestrofarebné guľôčky z Maďarska. Ako deti sme sa šli za nimi umlátiť. Blíži sa MDD, načim teda rázne prehovoriť o žuvačke.

Presťahovali sme sa, a získali tak nových susedov, teda niečo ako novú rodinu. Zľava starších Američanov, vraj z Kaukazu (tak dnes označujú bledé tváre). Bývajú s nimi dospelé deti a vnúčatá. O dom sa však starajú len starčekovia, pre mládež by pokosenie trávy či vynesenie smetí bola prílišná výzva. Zato radi občas hlučne ponocujú. Za plotom bývajú tichí skromní Vietnamci, ktorí sa postarajú nielen o spoločný plot, ale osekajú aj strom, ak vetvy padajú, hoci je to naša zodpovednosť.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.