"Mali sme vtedy iné starosti, ako lámať si hlavu nad operou alebo symfóniou. V prvom rade nebolo vôbec operného súboru ani orchestra. [...] My starší sme bývali ďaleko jeden od druhého: Bella v Sedmohradsku, Moyzes-otec v Prešove, Figuš v Banskej Bystrici, ja zas v opačnom kúte Slovenska, v letargickej Trnave."

Bolo to v roku 1962, keď v literárnom časopise Novyj mir číslo 21 vyšla novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Jej autora Alexandra Solženicyna ako literáta dovtedy nikto nepoznal. Debutant pritom nebol žiadny mladíček - mal už 44 rokov.

Básnik a prekladateľ Valerij Kupka hovorí o svojom stretnutí s Ivanom Denisovičom a Súostrovím Gulag. Solženicyn podľa neho pokračuje v ruskej tradícii "jurodivých." Medzi súčasnými ruskými spisovateľmi má Alexander Isajevič veľa kritikov, ale po smrti budú o ňom všetci písať v dobrom.

"Takmer po dvoch desaťročiach vynúteného pobytu v cudzine som opäť v Rusku!" To

Nebudem asi sám, kto si až pri skone Alexandra Solženicyna uvedomil, ako je to dávno, čo od neho niečo čítal, ako dávno sa prestal zaujímať o jeho osobu a dielo, sporadicky registrujúc akurát spisovateľovu čudesnú verejnú angažovanosť.

Správy spred 21. augusta 1968 sú dnes smiešne. Komunisti z celého okolia, krotkí až hrôza, sa poddansky stretávali s trápnym Brežnevom, a miláčik más Dubček sa na všetkých prostoducho usmieval. Až prišli tanky.

Po Nevadskej púšti cestujú Gates, Berlusconi a Bush. Zrazu sa im pokazí auto, takže zostanú trčať uprostred piesku. To nič, páni, upokojuje ich Bush. Stačí, keď zapnem vysielačku, hneď tu máme džíp amerických ozbrojených síl.

Farba kože je na jednej strane veľmi nápadnou, ale na druhej strane v podstate dosť bezvýznamnou charakteristikou človeka. Bezvýznamnou, pretože ide len o vlastnosť povrchu, ktorá predsa o vnútre nevypovedá vlastne vôbec nič. No a nám, civilizovaným ľuďom, ide predsa o vnútro a o podstatu, nie o povrch.

Rusko je krajinou špecifickej „tieždemokracie", krajinou komunizmu a