Iba jedna Prezident Andrej Kiska odmietol s výnimkou jednej sudkyne všetky návrhy na ústavných sudcov, ktoré mu schválila parlamentná väčšina Smeru. Za sudkyňu Ústavného súdu Kiska vymenuje len doterajšiu sudkyňu Najvyššieho súdu Janu Baricovu, ktorú navrhol Štefan Harabin. Na ostatných kandidátoch prezidentovi prekážalo, že sa v ich prípade nedá potvrdiť, že by sa doteraz „objektívne preukázateľným spôsobom prakticky či teoreticky venovali ústavnému súdnictvu a ústavnému právu.“

Vypuknutie Prvej svetovej vojny privítalo veľa Poliakov s nádejou. Brali ju ako šancu na zmenu geopolitickej situácie. Poľsko od roku 1795 na mape Európy ako štát neexistovalo, pretože bolo rozdelené medzi tri veľmoci: Rusko, Rakúsko a Prusko (neskôr Nemecko). Poliaci počas týchto rokov niekoľkokrát povstali so zbraňou v ruke, vydobyť si nezávislosť sa im však nepodarilo. Na to, aby uspeli proti tesnému spojenectvu troch mocností, boli príliš slabí. Čakali teda na svoju šancu, veľký konflikt, v ktorom by Berlín, Viedeň a Petrohrad stáli na opačných stranách barikády.

Endre Ady, náš prorocký básnik, ktorého svojho času Slováci veľmi dobre poznali, nazval vojnu „hroznou nocou“. Videl jej hrôzy od prvej chvíle, ešte keď jej výbuch oslavovali po celej Európe davy ľudí. Úprimne povedané, sotva by som ju vedel zvažovať na makroúrovni (krajiny, národa), veď tak ako pre mnohých Slovákov, Poliakov, Maďarov a Európanov, aj pre mňa je predovšetkým osobnou minulosťou.

Slovenská technická univerzita má dvanásť nových počítačov. Aj keď sa to nemusí zdať výnimočné, tentoraz je nová technika dôležitejšia. Až tak, že ju prišiel otvoriť prezident Andrej Kiska. Je teda jasné, že nejde o obyčajné počítače. Sú súčasťou nového výskumného centra, ktoré sponzoruje firma Eset. Študenti sa v ňom majú vzdelávať v oblasti informačnej bezpečnosti.

Bol studený parížsky január minulého roku, dve hodiny po polnoci, keď na Rue La Fayette v budove Kurdského informačného centra objavili tri mŕtve telá. Tri kurdské ženy, prevŕtané viacerými guľkami. Záhadná vražda, stále nevyriešená, vyvoláva otázniky, ktoré rezonujú aj dnes.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Ľuba Heinzlová už dávnejšie pre .týždeň nič nenapísala, aj tak ju však považujeme za našu autorku. Momentálne sa venuje témam Snoezelenu a integrácie ľudí s poruchou autistického spektra. Je redaktorkou portálu Asperger.sk a spolupracuje s Autistickým centrom Andreas.

Celé storočia sa objavujú dve veľké predstavy slobody. Prvá predstava, možno ju nazvať „epická“, je sloboda, ako ju chápal Hegel alebo Marx: je to sloboda spasiteľov a revolucionárov.

Ak si pod slovom svätý predstavujete neboráčika, s ktorým si hocijaký okoloidúci môže poutierať topánky a on to z lásky k Ježiškovi prijíma, tak na to zabudnite. Svätým sa stáva taký človek, ktorý chce za každých okolností vložiť svoju vôľu do vôle Božej. Presne taký bol svätý Anton Paduánsky. Nie nadarmo mu minulý týždeň venovali bratislavský františkáni veľké sympózium. Bol to naozajstný muž, ktorého by sme mohli definovať aj ako priateľa Boha a priateľa chudobných. Chudobní v Antonovom ponímaní sú ale aj boháči, ktorí nemajú nádej, nemajú Boha.

Krátko po Vianociach 2012 som bol na výstave v Musée de la Poste v Paríži, ktorá sa nazývala Aude-là du Street Art (Za streetartom). Človek nemusel byť sociológ, aby si všimol rozdiely medzi tými, ktorí na nej boli, a ľuďmi, ktorí v tom istom období navštívili iné parížske výstavy, napríklad Canaletto et Guardi v Musée Jacquemart-André.