Vyhradené parkovanie pre obyvateľov Starého mesta je pozoruhodnou bratislavskou absurditou.

Slovenským vedcom sa málokedy podaria objavy, kvôli ktorým sa možno budú prepisovať učebnice. Jemu a jeho tímu sa taký objav podaril. Nie je však vedcom, ktorého zaujíma len vlastný výskum. Záleží mu na celej slovenskej vede. Jozef Nosek.

Keď upozornil médiá, že piešťanská nemocnica kúpila drahé CT, bol z toho škandál roka. V politike padali hlavy, ľudia protestovali v uliciach. Dnes neverí, že sa prípad niekedy vyšetrí. Alan Suchánek.

Športové Slovensko má kauzu, ktorá sa rýchlo vyvíja, takmer každý deň mení a nadobúda politický rozmer. V jej centre stojí rodina Žampovcov, lyžiari telom, dušou a celým bytím, a to nie prvú generáciu.

Kauza smeráckeho exposlanca parlamentu Vladimíra Jánoša, ktorý čelí obvineniu zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby, je výdatnou potravou pre seriózne médiá i pre bulvár.

Keď v novembri 1989 vyšli ľudia na námestia, znamenalo to, že sa končí totalitný režim. Že sa končia perzekúcie za názor, za vieru a rodinný pôvod. A že sa začína dlhá, a nie vždy priama cesta k demokracii. No mnohé sa zmenilo okamžite.

Je nádherný podzimný deň. Nekonečným vlakom sa znova vraciam do Ružomberka. Po chodbách Katolíckej univerzity sa v polovici septembra ponevierajú iba prváci a zamestnanci; v nablýskanej univerzitnej knižnici krásni mladí ľudia ochutnávajú svoju prvú študentskú kávu. Vládne tu pokoj a pohoda; nič nenasvedčuje tomu, že za oknami knižnice, na tom neveľkom štvorcovom priestore vymedzenom troma hranatými fakultami, ešte stále prebieha boj...

Po mimoriadne úspešnej „sezóne hriechu” sa premiérou Karvašovej Polnočnej omše začala v Slovenskom národnom divadle sezóna „slovenská”. A začala sa veľmi dobre.

Tento rok sme si pripomenuli 25 rokov od smrti Sándora Máraiho. Prinášame dva jeho publicistické texty z rokov 1938 a 1939, v ktorých opisuje svoje pocity, keď Horthyho Maďarsko získalo Rožňavu a Košice.

Komentáre na diskusných fórach, facebookové statusy či štatistiky návštevnosti v kinách hovoria o tom, že domáce publikum je zväčša unavené z ,,rómskych filmov“, tzv. festivalové sociálne drámy ho nezaujímajú a žiada si zábavu v žánrovom duchu – tak ako ju naservíroval film Kandidát. Odmietať český film Cesta ven z ktoréhokoľvek uvedeného dôvodu je unáhlené, pretože sa v ňom spájajú kvality, ktoré prekonávajú zažité klišé kategórie.