Horiace rušne, rozpojené súpravy počas jazdy, neustále meškania. K tomu nekonečná rekonštrukcia hlavnej slovenskej trate, ktorá trvá tak dlho, že keď sa raz skončí, môže rovno začať odznova. Slovenské železnice zaspali dobu. Nájde sa vôľa niečo s tým spraviť?

Je ťažké držať krok s dobou. Napríklad plastika. Viem, nie som žena, ale hádam by sa patrilo podstúpiť nejakú, aspoň drobnú plastickú operáciu. Čo ja viem čoho. Mal by som sa poradiť s rodinou. Lenže to je nebezpečné. Nezhodli by sa.

Vyzerá ako kačka, chodí ako kačka, kváka ako kačka, je to kačka, hovorí americká prípoviedka.

"Všechny děti bydlí na sídlištích nebo v domech. Každý dům má místnosti. Všechny domy dohromady pak tvoří jeden velký dům. A ten velký dům je naše země. Naše vlast. Města jsou pokoje tohoto velkého domu, naší země. V domech bydlí tatínkové a maminky. Jsou to naši rodiče. Každé dítě má rodiče," vysvetľuje učiteľka deťom v škôlke, zatiaľ čo upratovačka postaví vedľa dverí prázdny odpadkový kôš.

Joseph Ratzinger sa nechcel stať pápežom. Ešte počas života Jána Pavla II. chcel odstúpiť z vedenia Kongregácie pre náuku viery, stiahnuť sa do úzadia a viac písať a prednášať.

Myslím, že to bolo 17. novembra 1988. Cestoval som nočným rýchlikom. V kupé bolo umývadlo, ale nešla voda.

V texte z 30. apríla 2008 s názvom Pásmo. Desperko, Ázia, Apollinaire cituje Jana Beňová Eliasa Canettiho: „Pravý básnik prepadol svojej dobe, je od nej závislý ako nevoľník, je jej najnižším otrokom.

Zatímco lídři Evropské unie udržují jednotnou ideologickou frontu vzájemné hospodářské solidarity a prezident Evropské centrální banky Jean-Claude Trichet ujišťuje trhy,

Ukradli mi bicykel. Nebol úžasný, ale bol celkom dobrý. Za desaťtisíc a vyzeral dobre, takže sa na ňom nehanbil jazdiť ani môj štrnásťročný syn Kuba, ktorý len tak na niečo nesadne. Ukradli mi ho takmer za bieleho dňa, niekedy medzi ôsmou a pol desiatou večer, zo záhrady viladomu, kde Kuba s mamičkou býva.

Nie je veľa vecí, ktoré by boli natoľko ospievané mnohými národmi ako hory. Človek by povedal, že v končiaroch hôr príroda ponúkla šťastnejším národom úžasnú vizuálnu skratku k národnej duši, dramatickú metaforu, ktorú je ľahko osláviť v súvislosti s domovom. Tie menej šťastnejšie národy, ktoré nemajú naporúdzi hory, potom ospevujú šíru diaľ, step, pusztu, prériu, snehové pláne, dokonca púšť, lebo aj z nich sa dá vydolovať krása potrebná ako metafora domoviny, rodnej krajiny.