Fínska jeseň, najfarebnejšie ročné obdobie, sa nazýva „ruska“. Vonia po jablkách, je šuchotavá ako opadané lístie, krehká ako slimačie ulity na mokrých chodníkoch. Studené noci, sychravé rána, slnečné popoludnia, hra farieb a svetla. Zo žltého napadaného lístia vytŕčajú vyschnuté dubáky. Tu ich volajú „chutné hríby“. Podľa toho, na akom podklade rastú, dostávajú ešte prívlastok hríb sosnový, smrekový, brezový. Duby tu nerastú, takže o dubákoch Fíni nechyrujú.

Najlepší pohľad na Oscara® je taký ten povýšenecky blahosklonný, ironizujúci a cez prsty, aj tak je to najprv šou, až potom všetko ostatné. Distingvovaná šou, príjemná, pohodlná, mainstreamová v najlepšom slova zmysle. Ak niekto trčí nad všetkých ostatných, trebárs umeleckosťou, náročnosťou, závažnosťou výpovede či ako to inak nazvať, dáme mu cenu za najlepší cudzojazyčný film a viac si neškrtne.

Pamätám si rok 1994 a správy z odovzdávania cien na festivale v Cannes. Mnoho odborných časopisov vtedy viedlo polemiku, prečo Tarantinovo Pulp Fiction získalo hlavnú cenu, keď v súťaži boli subjektívne lepšie filmy. Väčšina z toho vinila Clinta Eastwooda ako predsedu poroty, ale ten v rozhovoroch priznal, že pre film boli v porote nadšení hlavne „european guys“. Už vtedy však mal Tarantino po debute Reservoir Dogs zo Sundance predajnú nálepku – „coolest director of all time“ a Pulp Fiction to len potvrdil.

Nobelova cena za mír Evropské unii vyvolala uštěpačné, satirické i rozhořčené komentáře, jen těch pozitivních bylo poskrovnu. Je totiž komické dávat cenu za příspěvek k složitým podmínkám míru, který je výsledkem mnoha historických a politických sil, často bezejmenných, většinou nemírových. Byl mírotvorce Gorbačov nebo Reagan? Chamberlain mnichovského míru nebo Churchill, který požadoval ozbrojený zásah proti Hitlerovi? Právě pacifisté měli přece lví podíl odpovědnosti za povzbuzení Hitlerových válečných ambic. Mír ale nemusí být vůbec pozitivní, jak dokládá Pax Romana po likvidaci římské republiky, nebo jak si jej pamatují pamětníci Tábora míru a socialismu.

Mystická alegória z Južnej Kórey rozdelila kritikov a získala Zlatého leva. Všeobecne aplaudovaná americká dráma o príčinách vzniku fanatickej sekty si odniesla najlepšiu réžiu a dve herecké ceny. Takto ocenil dva najlepšie filmy benátsky festival.

„Nikto už nerobí nič zadarmo,“ hovorí postava z filmu, ktorý sa práve stal na Kube populárny. Volá sa La película de Ana, Anin film, režíroval ho Daniel Diaz Torres a kubánska filmová asociácia ho označila za náš najlepší film minulého roku. Okrem všetkých cien, ktoré ho určite čakajú, si už stihol zaslúžiť aplauz a ovácie publika.

Po úspechoch, ktoré zožínal predchádzajúci film českého režiséra Mareka Najbrta (1969) – Protektor (šesť Českých levov vrátane kategórie najlepší film, ceny napríklad v Denveri, Syrakúzach, Krakove, prienik do distribúcie v USA) –, sa o divácku priazeň uchádza jeho najnovší opus s vtipne zvoleným názvom Polski film.

Severná Amerika, konkrétne juhovýchodná Virgínia. Lesnatá, drsná, ale nádherná krajina. Po nociach, len za svitu luny, kde-tu na kopcoch vidno svetielka páleníc. Tuhá pijatika, ktorú tam zo všeličoho možného pália, práve preto dostala meno Moonshine. Píšu sa dvadsiate a tridsiate roky minulého storočia.

V 90. rokoch pískal nižšie súťaže na východe Slovenska, dnes pracuje v Rovinke vo firme na výrobu fólií. Bývalý rozhodca Marián Diňa.

Národnú filmovú cenu za najlepší slovenský film posledných dvoch rokov získal Dom, autorská snímka Zuzany Liovej.