Približne pred ôsmimi rokmi sa ma Ján Štrasser, ktorého som vtedy ako redaktora kultúrnej rubriky v starom dobrom Domine trápil svojimi publicistickými pokusmi, opýtal, či poznám violončelistu Jozefa Luptáka. Vraj organizuje festival komornej hudby Konvergencie a bolo by dobre sa tam ísť pozrieť. Odvtedy konvergujem každý rok.

Keď som v horúce piatkové popoludnie míňal v Komárne sochu jazdca, okolo ktorej už postávala skupinka policajtov, vôbec som netušil, v akom protiklade budú tento rok moje zážitky z festivalu Arcus temporum v maďarskej Pannonhalme s absurdnou spoločenskou realitou.

"Mali sme vtedy iné starosti, ako lámať si hlavu nad operou alebo symfóniou. V prvom rade nebolo vôbec operného súboru ani orchestra. [...] My starší sme bývali ďaleko jeden od druhého: Bella v Sedmohradsku, Moyzes-otec v Prešove, Figuš v Banskej Bystrici, ja zas v opačnom kúte Slovenska, v letargickej Trnave."

Uctievaný i zatracovaný. Dirigent Herbert von Karajan, ktorého storočnicu narodenia si v apríli pripomíname, patrí k legendám hudby 20. storočia. Umenie despotického vládcu európskych superorchestrov, oportunistu i filantropa s výnimočným citom pre zvuk orchestra dokumentujú stovky nahrávok, ktoré po sebe zanechal.

Z

Ako trojročný začal hrať na klavíri, v dvadsiatich piatich mal za sebou najvýznamnejšie európske klavírne súťaže.

Švajčiarskym hodinárom nazval francúzskeho skladateľa Mauricea Ravela Igor Stravinskij. Pre dokonalosť imaginatívnych a neobyčajne farebných partitúr, ale aj pre neobvyklú záľubu v mechanických hračkách. Stravinskij veril, že Ravelovu hudbu ovplyvňujú.

Medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos bol poctou Iljovi Zeljenkovi a

Vášnivá debata okolo Andreja Hlinku ukázala, že sa nedokážeme pozerať s primeraným nadhľadom na ľudí našej minulosti. Ubližujeme tak sebe, nie im.