V novembri to bude 34 rokov od začiatku pádu normalizačného režimu v našej vlasti. Medzitým sme prešli viacerými krízami. Je tá dnešná v niečom iná? Je vážnejšia než tie predchádzajúce?

Michal Šimečka vedie Progresívne Slovensko do volieb, v ktorých ide o veľmi veľa. Ako vníma túto zodpovednosť? A ako by pristupoval k prípadnej tvorbe vlády, ak niektorí potenciálni partneri už dnes kreslia červené čiary, cez ktoré nejdú?

Strach je normálny a aj zdravý. Niektorí politici však vezmú normálny strach, nafúknu ho na fóbiu a volič sa zabudne zdravo báť reálnych hrozieb, lebo sa bojí čerta na stene. Bude rozum silnejší ako fóbie?

Na návštevu k strýcovi Imrovi a tete Majde na Šoltésovej ulicu sme chodili s rodičmi častejšie do roku 1957, pokiaľ sme bývali na Rajskej ulici. Po Cukrovej a Poľnej to bolo „za rohom“. Po roku 1957, z Koliby, bola cesta zložitejšia. Prakticky vždy sme prišli na olovrant.

V lete roku 2001 bolo cítiť ešte stále zvyšky optimizmu deväťdesiatych rokov. Tolerantná hojnosť globálnej demokracie a konzumnej spoločnosti sa síce ešte globálne nepresadila. No viera, že neexistuje dostatočne presvedčivá alternatíva, oprávňovala očakávať, že skôr alebo neskôr sa fakticky zavŕši to, čo je svojou legitimitou predurčené: „koniec dejín“ v triumfe globálneho liberalizmu.

„Je čas vziať si späť to, čo nám vzali šíritelia nenávisti,“ zdôraznili Mladí proti fašizmu.

Sergej Magnitský, bezúhonný špičkový ruský právnik, mal iba 37 rokov, keď ho 16. novembra 2009 po takmer ročnom mučení umlátili na smrť dozorcovia vo väzbe v Moskve. Jeho klient, americký investor Bill Browder, sa rozhodol zmeniť od základu najskôr svoj život a potom aj svet tak, aby očistil Sergejovo meno a potrestal hlavných páchateľov jeho vraždy. Dosiahol oveľa, oveľa viac.

Multižánrový huslista Stano Palúch sa na lavičke v parku za štebotu vtáčkov rozpráva s Marianou Jaremkovou o tom, že husle nie sú pre neho fetišom, o novej vášni pre hranie na Frame drum, o stradivárkach a terchovskej muzike, o komponovaní… jednoducho o hudbe.

Správu, že zomrel Ctibor Bachratý, vystriedala veľmi rýchlo správa, že odišiel aj Alojz Rakús. Liberál a konzervatívec, fotograf a knihomoľ, človek úzadia a exminister. Dva svety, ale kto ich poznal, vedel, že len jeden.

Pár týždňov pred voľbami nie je jednou z hlavných postáv kampane politik, ale štátny úradník. Ako to znáša? Čo sa mu za dva roky podarilo zmeniť v polícii? A kedy stratí chuť pokračovať? Odpovedá Štefan Hamran.