Kresťania aj nekresťania sa na mňa obracali s otázkou, ako si vysvetliť štyridsaťpäť rokov trvajúcu vnútornú prázdnotu Matky Terezy, keď necítila „radosť, lásku ani svetlo ... akoby bola na temnejúcej pláni“.

Keď novozvolený pápež krátko pred svojou konfirmáciou prepadne úzkosti zo zodpovednosti, príde mu na pomoc psychiater a ateista. Toto nie je scenár najbližších udalostí, Bože uchovaj! Je to len dej filmu Máme pápeža! režiséra Nanniho Morettiho, kde váhajúceho pápeža hrá skvelý Michel Piccoli. Zhodou okolností práve túto stredu ho premietajú v kine Lumière. Niekedy je zhoda okolností najlepší dramaturg a ja som si povedala, že sa ňou tento týždeň budem riadiť.

O chvíľu mám okrúhle narodeniny. Budem mať štyridsať. A bude to presne tridsať rokov od toho, keď som na desiate narodeniny dostal dôležitý dar. (Všimnite si moje matematické nadanie...) Môj brat Marián mi vtedy venoval platňu Abraxas Box. Neviem, či to myslel ako vtip, či to chcel pre seba a dal mi to, podobne ako sa vraj kupujú babkám gitary. Myslím, že nie, veď to bolo obdobie, keď mi začal púšťať Třirýchlostní Pepíček a podobné hudobné lahôdky, akých sú schopní iba naši hraví susedia Česi. Dostal som Abraxas.

Máj je pekný mesiac. Nádherný. Prvý máj je výnimočný. Najväčšiu úctu mu dali bratia Česi, ktorí si ho spolu s prvým aprílom – ďalším rovnako pekným a dôležitým dňom – uctili až tak, že ho vyčlenili z mesiacov a dali mu zvlášť meno. První máj. Apríl. Ostatné májové dni sú v Česku květnami, aprílové zas dubnami. Neviem, ako majú riešené kalendáre, či majú štrnásť mesiacov a v mesiacoch máj a apríl je len jeden deň. V každom prípade ich treba za tento prístup oceniť, oba dni si zaslúžia samostatné pomenovanie.

Michal Meško má 27 rokov, na vizitke funkciu CEO, ale to len preto, že slovenský ekvivalent generálny riaditeľ považuje za ešte otrasnejší ako ten anglický. Martinus, ktorému šéfuje, už dávno nie je len internetové kníhkupectvo, práve otvorili štvrtú kamennú predajňu.

Pred štyrmi rokmi o Love Parade napísal: „Hrubý nemecký hlas skreslený aparatúrou a slová o spoločnej odvahe celého národa raverov spontánne pripomenú reči na masových sprievodoch éry tretej ríše. Všetky zraky sa poslušne upierajú na zlatú sochu anjela a hlavne na obrovské logá reklamných partnerov.“ Michal Hvorecký.

Minulý víkend sme boli na festivale Paleo vo Švajčiarsku, v meste Nyon na brehu Ženevského jazera. Festival bol pekný a pokojný, nikdy som nevidel viac seniorov na podobnom podujatí. Aj vo svojich 38 rokoch som občas cítil, akoby som vekový priemer akcie znižoval.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...

Svetozár Stračina by oslavoval sedemdesiatku. Keby žil. Takto ju oslavujeme len my. Bez neho. Bože, ak by tu bol, to by bola oslava. Nemyslím na oficiality. Predstavujem si jeho byt nad Štefánkou. Hudba, víno, debaty. Nepoznám nikoho, kto by s ním dokázal držať krok. Ako napokon vo všetkom. Málokto si ctil detail tak ako on.

Anna Verešová opustila spolu so štvoricou kolegov Poslanecký klub OĽaNO. Prečo sa už nemohla pozerať do očí svojim voličom? Je pravda, že pred eurovoľbami robila kampaň pre iné politické strany? A aká je jej budúcnosť?