Tuberkulóza jej už celkom rozkladá pľúca. Jej život sa končí, nemá ani 47 rokov. Napriek tomu vníma, že nežila prázdny život. Bol plný, preplnený – udalosťami, stretnutiami a láskou.

Vonku je krásnych mínus štrnásť. Vidím reklamu na Vinnetoua a myšlienky sa mi rozbehli k mojim súrodencom a k letu, keď som sa učila čítať. Bolo to medzi prvou a druhou triedou. Moje čítanie bolo veľmi slabé.

Začiatok 10. storočia. V bohatej šľachtickej rodine v Savojsku sa narodí syn. Dajú mu meno Bernard. Ako chlapec rástol, rodičia mu dohodli aj veľmi dobrú nevestu a sobáš. Noc pred sobášom však synátor doslova vyletel z hradu. 

Moja mama mala narodeniny. Milujem rodinné oslavy, lebo sa vždy stane niečo, čo ostane v pamäti. 

Píše sa rok 1242. Uhorský kráľ Belo IV. s manželkou Máriou Laskarini žijú v očakávaní už svojho deviateho potomka. Nevedno prečo, ale kráľ sľúbil, že ak to bude dievča a jemu sa podarí vyhnať Mongolov z krajiny, zasvätí dievča Bohu. A narodilo sa dievča – Margita. 

Stojím na cintoríne, kde máme pochované spolusestry. Svieti tu 52 sviečok a jemne poletuje sneh. Takto sa vždy začína november. Dušičkovo a spomienkovo. 

Tento list je len fikcia. Rovnaká ako mnohé literárne diela. No zároveň hovorí o skutočných udalostiach. Je o básnikovi Jankovi Silanovi, o ktorom mi kedysi rozprával kňaz Martin, ktorý sa s ním poznal.

Máme za sebou pekný štátny sviatok. Sedembolestnú. Asi ho väčšina obyvateľstva nechápe, ale to nevadí. Ide o sviatok patrónky Slovenska. 

Sedela som raz v starom českom kláštore. Bola tam miestnosť s názvom České nebe. Na strope bola freska, z ktorej sa dolu dívali svätá Ľudmila s vnukom Václavom, svätý Norbert s Jánom Nepomuckým. No jeden veľký svätec tam chýbal. Ján Nepomucký Neumann.

Je jednou z najobdarenejších rehoľných sestier na Slovensku, no posledný rok trávila v zabudnutom kláštore vo Vrícku. Búrila sa, no dnes vraví, že preloženie jej pomohlo.