„Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou,“ povedal v novembri 1989 Václav Havel. Havlov poetický výrok nahradila 3. marca 1991, v deň medializovanej lži o cenzúrovaní Vladimíra Mečiara zo strany VPN, lož ako pracovná metóda. Posadila Mečiara na dvadsaťročie na koňa. Postupne sa však lož stala rutinou verejného života a osvojila si ju celá politická scéna.

Len dve a pol hodiny cesty (asi 200 km, na kanadské vzdialenosti teda za rohom) z Ottawy na východ leží najväčšie mesto Québecu – Montreal. Oproti hlavnému mestu Kanady je to trocha iný svet. Až do polovice októbra býva zvyčajne v Kanade nádherná a teplá jeseň, keď môžete obdivovať farebnú škálu miestnych javorov. Má ich aj toto veľkomesto.Montreal totiž veľkomestom naozaj je, na rozdiel od Ottawy, ktorá je rozťahaná, ale veľkomestského ducha nemá. Nájdete tam mrakodrapy v centre, starý prístav s historickými budovami, množstvom parkov, galérií, múzeí a dosť etnicky aj jazykovo zmiešaných štvrtí s osobitným charakterom.

Majú dejiny vždy zmysel? Nemáme azda dosť príkladov nezmyselných vojen a nezmyselných obetí? Kedysi o tom písal Milan Kundera. V Neznesiteľnej ľahkosti bytia pripomenul príklad vojny, ktorú proti sebe v dávnej minulosti viedli dva černošské kmene. Kunderovu metaforu, obávam sa, možno dokonale použiť aj pri opise konfliktov v Sýrii a Egypte.

Keď Ridley Scott nakrútil vojnový film Black Hawk Down, hokejoví Čierni jastrabi z Chicaga boli veľmi často zostrelení už v základnej časti a do playoff sa ani nepozreli. V roku 2004 ich športová stanica ESPN dokonca vyhlásila za najhoršiu športovú organizáciu v zámorí.

Vždy mi boli sympatickejší konzervatívci ako liberáli. Môže za to Ronald Reagan. Toľko do neho komunisti búšili, že mi na tom čosi nesedelo a začal sa mi pozdávať. Vývoj mi moje tušenie potvrdil. Od čias Reagana si myslím, že konzervatívci majú na rozdiel od liberálov zmysel pre humor, nadhľad a keďže ctia jednotlivca bez ohľadu na názor, bohatstvo, veľkosť či pôvod, tak sa dokážu zastať „v nesnázích“ aj oponenta. Osobnosti a udalosti z minulosti mi tento názor celkom pekne dokazujú (nečesť a česť mnohým výnimkám), prítomnosť však začína imidž konzervatívcov v mojich očiach kaziť.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

KNIHA Pišta Vandal: Prototyp Eva (Limerick, 2012) Literárne spracovania dramatického, apokalyptického zápasu medzi človekom, hriechom a Bohom majú dlhú a pestrú históriu: od výborných diel Danteho, Miltona, Komenského, Johna Bunyana, Bulgakova či C. S. Lewisa až po dobre mienené gýče, medzi ktorými patrí Youngova Chatrč medzi tie lepšie kúsky. A potom je tu hard-core apokalypsa Prototyp Eva Pištu Vandala, metalistu a pankáča, autora duchovnej poézie aj Havinkovho hovienka, Pekelnej muziky aj životopisu misionára Karola Nižňánskeho.

Nebol by som si myslel, že viac ako dve desaťročia po demokratickom zvrate v Maďarsku historická osobnosť Miklósa Horthyho vyvolá toľké polemiky. Navyše pomýlené polemiky. Lebo podľa mňa bolo prirodzené, že roku 1993 doma pochovali regentov popol. Jeho politika bola protirečivá, ale roku 1945 ho ešte ani Stalin nepokladal za vojnového zločinca, v Norimbergu ho vypočuli len ako svedka. Vážna zodpovednosť ho ťaží v židovskej otázke, hoci je pravda aj to, že budapeštianski židia sa zachránili, síce za neľudských okolností, ale predovšetkým jeho zásluhou.

Vedela som, že po ňom pôjdu. Od prvého momentu, keď som s ním, José Danielom Ferrerom, telefonicky hovorila, bolo jasné, že tento muž je niečím mimoriadny. Krátko po tom sme sedeli u nás doma a môj prvý dojem sa iba potvrdil. Vonku padla noc, ale tento muž z Palmarito de Cauto nám hovoril o rokoch, čo strávil vo väzení od Čiernej jari v roku 2003 do polovice roku 2011.

Minulý večer som mal v mojom televíznom programe ako hosťa Emre Öktema, ktorý je profesorom medzinárodného práva, a rozprávali sme sa o náboženskej slobode.