Nechýba ani na jednom vianočnom stole. Gazdinky si preň robia hlavu, vymieňajú si recepty ako divé, pečú ho s náležitým predstihom. Lebo tie, čo zmeškajú pravý čas, môžu medovníkom pri Štedrej večeri akurát tak rozbíjať orechy.

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.

V pondelok 17. februára sme si pripomenuli 150. výročie narodenia Jozefa Murgaša. Teda... mali sme si pripomenúť. Televízna hra a rozhlasové pásmo... to bolo všetko. Našťastie sa v zákopoch elementárnej kultúrnosti ešte motkajú došklbaní, začadení, ustatí, doráňaní veční bojovníci a práve takí sa v ten významný dátum, v atmosfére (pred médiami) dobre utajenej schôdzkystretli v miestnosti Obecného úradu v Tajove, aby si aj v prítomnosti veľvyslanca USA uctili rodáka, krajana, vynálezcu, politika, signatára, katolíckeho kňaza a najmä vedca svetového významu a zároveň excelentného maliara.

Táto malá a malebná krajinka má niekoľko archetypálnych obrazov a nie všetky sa dostali na mince alebo na bankovky. Zaznamenávajú ich generácie fotografov dokumentaristov, pričom tí mladší tradičné videnie opúšťajú. Nemusíme začínať Karlom Plickom či Martinom Martinčekom, stačí spomenúť dvoch Čechov – Markéta Luskačová pred polstoročím zaznamenávala pätnikov, Josef Koudelka Cigánov. No ak by sme mali vytvoriť pomyselný rebríček „najslovenskejších“ tém – v zmysle ich typickosti – tak by jednoznačne zvíťazili pastieri, salaše a biele ovečky, roztrúsené ako tie obláčiky na pastvinách pod Kriváňom či pod iným vrchom.

Dodnes sa mi pri tej vôni vybaví tichá babičkina predná izba, do ktorej sa chodilo len pri oslavách a vzácnych návštevách. V kúte tam trónil v kvetináči vysoký kríček, ktorý voňal čudno, no omamne. Pripomínal kadidlo a volal sa rozmarín.

Záruka pokoja a stability si ani dva mesiace po prezidentských voľbách nedá pokoj. Nielenže sa na nás stále pozerá z tých istých bilbordov, ale ešte sa nám aj prihovára, aby sme išli voliť ešte aj zajtra.

Jozef Majchrák si nedávno vyslúžil veľkú kritiku za to, že označil vládu Smeru s KDH ako najlepšiu povolebnú alternatívu. Z tých možností, ktoré sú dostupné. Kolega má určite pravdu v tom, že pakt KDH so Smerom netreba vopred démonizovať. Ale zmysluplnosť takejto vlády sa nedá merať iba mocenskou stabilitou a reformami v justícii.

Nie som priateľom ďalekosiahlych záverov z jedného prieskumu verejnej mienky. Pokles volebných preferencií strany SaS však už trochu stojí za úvahu. Najmä ak ho signalizuje niekoľko po sebe idúcich výskumov od tej istej agentúry.

Konečne udrela jar a po všetkých tých zavarených, nakvasených a vyúdených delikatesách môžeme siahnuť po niečom novom, dokonca živom. A každý skúsený gurmán dobre vie, že najlepšie chutia vždy mláďatká. Napríklad taká mladá cibuľka.

Kúpime si zmes orechov a ako na potvoru vždy sa navrchu usadia tie najväčšie čudá. Medzi nimi vyniká jedno, ktoré pripomína miniatúrny, vekom ošľahaný hnedý banán a chutí ako kokos. Voláme ho paraorech a nič na ňom nie je normálne.