Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.

Nikdy som si nemyslela, že to raz poviem, ale Venezuela je na tom horšie ako Kuba. Nechýba im viac základných tovarov, nečelia takému ekonomickému kolapsu, netrpia takým policajným dohľadom, ale sú na tom horšie ako my. Chcú totiž prejsť tým, z čoho sa my chceme dostať.

Reinaldo naliehal a naliehal. Ja som z generácie, ktorá vie, že takmer všetko je zakázané a na každom rohu mi budú nadávať, len aby mi zabránili byť tým, čím chcem byť. Takže tentoraz to bola ostrá manželská výmena názorov. On tvrdil, že by sme sa mohli ísť pozrieť na záliv Cienfuegos na palube výletnej lode. Hlas v mojom vnútri kričal, že taká zábava nie je pre kubánskych občanov prípustná.