Pred rokmi, keď som ako študentka začala pomáhať Andrejovi Kiskovi v kampani, veľa ľudí ma vysmialo. Vysokoškolská učiteľka mi povedala, že si mám takéto aktivity rozmyslieť, lebo mi to môže priťažiť na štátniciach.
Keď začala vláda prvý raz venovať pozornosť znevýhodneným regiónom, bol rok 2015. Pokladala som to za skvelé rozhodnutie, ktoré môže prispieť na rekonštrukciu pomerov v regiónoch. Identifikovali okresy a na moje prekvapenie zložili aj kvalitný expertný tím z celého Slovenska.
My ľudia sme už predviedli rôzne formy „lásky“. Od Adama a Evy cez Rímsku ríšu k Danteho Beatrice, s Van Goghovým uchom, v plynových komorách, udusení neverou, no stále veriaci v čistotu tých dvoch slabík.
Od zvolenia pani prezidentky odo mňa všetci chcú, aby som sumarizovala, spomínala či hovorila, čo bolo za tých päť rokov najsilnejším zážitkom. Tak som poslúchla a dumem.
Podľa mňa by mali každého človeka raz za päťročnicu hospitalizovať. Nie pre chorobu. Božechráň! Nech sme všetci silní a zdraví. Ale kvôli ľuďom a udalostiam okolo. Aby sme boli vnímavejší.
Spravili sme v obci bazár oblečenia. Veď čo bolo dobré raz, bude dobré opäť. Pre nás aj pre planétu! Dva týždne sme obháňali herečky, speváčky, hokejistov aj politikov, aby nám zo skrine niečo vyradili. Výťažok z bazáru šiel na krajčírsku dielňu pre ženy v obci. Dedina sa tešila.
Nórsko je krajina usmiatych tvárí. Najmä tých ženských. Niežeby sa tam mužom žilo zle, to nie, ale v porovnaní so zvyškom sveta sa tam ženám výnimočne darí.
Za uplynulý rok som prechádzala cez Čadcu najmenej stokrát. Za priaznivej dopravnej situácie mi tých pár kilometrov trvalo dvadsať minút. Za štandardného stavu som Čadcu pretínala hodinu, niekedy aj dve.
Roky cestoval na týždňovky za prácou. Sýria, Rumunsko, Rusko, najčastejšie Praha. Mal cestovnú tašku, ktorú nenávidel a na nej jedno skryté vrecko na zips, ktoré mal rád. Posvätné miesto.
