Ako sa máš, Slovensko? Časť štvrtá

Tento projekt vznikol z jednoduchej otázky, ktorú si kladiem čoraz častejšie: Ako sa máme? Ako sa cítime v krajine, ktorá ide nesprávnym smerom, a vo svete, ktorý sa mení rýchlejšie, než stíhame sledovať? Niečo z mojich úvah ovplyvnila aj osobná situácia. Som rozvedený, ale dostal som v živote druhú šancu. Teraz mám skvelú manželku a úžasnú dcérku. Čo to s tým má? Že nič nemusí byť definitívne. Aj naša krajina na tom môže byť lepšie. Ľudia, ktorí ju obývajú, môžu žiť lepší život, môžu kvalitne vyštudovať, zostať tu a nebáť sa napríklad stavu nášho zdravotníctva. Dúfam, že mladí ľudia sa tu raz budú môcť ozaj realizovať. Dúfam, že z čela kultúry odídu tí, ktorí na to nemajú žiadne kompetencie. Kedysi som si každé ráno prečítal alebo vypočul najnovšie správy o slovenskej politike. Už dávno to nerobím. Neviem, či je to pud sebazáchovy, ale radšej počúvam hudbu. Je pozitívna. No nezostávam nečinný. Aj tento môj projekt je pokusom nájsť našu lepšiu tvár. Fotografujem ľudí na rôznych miestach Slovenska. Portrét hneď vytlačím a pod portrét mi každý napíše krátky odkaz – čokoľvek, čo nosí v sebe. Môže to byť spomienka, pocit, názor, niečo, čo mu alebo jej leží na srdci. Takto vzniká zbierka portrétov a výpovedí, ktorá ukazuje, čo ako spoločnosť prežívame. Nie cez štatistiky a analýzy, ale ľudí, ich tváre a ich pohľady na svet okolo. Projekt vzniká v čase, keď sa Slovensko ocitá na križovatke. Politika sa vychyľuje smerom, ktorý v mnohých vyvoláva obavy. Roky chodím na protesty, pozorujem ľudí, počúvam ich. Cítim napätie, ale aj nádej. Chcem pochopiť, čo prežívame – a zachytiť to. Nie ako komentár, ale ako obraz. Ako otázku, ktorú kladiem každému – aj sebe: Ako sa máš, Slovensko?

Petra, 32 rokov, Ostrava. Od svojich 18 rokov žijem v ČR. Začala som tu študovať a už som tu ostala. Nikdy som veľmi nepremýšľala nad tým, kde by som chcela žiť, ale vedela som, že tam, kde som sa narodila, nie. Posledné roky, keď sledujem, čo sa deje na Slovensku, som rada, že som odišla. V Ostrave máme galériu a kultúra je pre mňa bezpečný priestor. Tu o ňu zatiaľ nemám strach. Je mi smutno, keď vidím, kam tá slovenská smeruje. U babky som vždy vídavala na stene obrazy s bačom a ovcami. Neznášala som to. Slovensko, zobuď sa! Oviec už bolo dosť. Chcela by som sa niekedy vrátiť a vidieť ľudí korzovať po ulici a cítiť, že sú spokojní. Prísť na Kysuce a vidieť aj niečo iné ako červený smer.