poslednú vyše dekádu sme boli zvyknutí, že úroky boli na nule, centrálne banky ekonomike pomáhali kvantitatívnym uvoľňovaním, ľudovo známym aj ako tlačením peňazí, a inflácia prakticky neexistovala. Ekonómovia hovorili o „novom normále“, teda nekonečné tlačenie peňazí a záporné sadzby nedokázali priniesť želaný rast cien. Po nečakanom údere pandémie spred dvoch rokoch centrálne banky v boji proti anemickej inflácii ešte pritvrdili.
Nasledovali ďalšie kolá kvantitatívnych uvoľňovaní, monetárne schémy, ktoré mali za cieľ zatlačiť reálne sadzby ešte nižšie, a to všetko podporovala expanzívna fiškálna politika vlád prostredníctvom masívnych rozpočtových deficitov a míňania. Keď sa hospodárstvo dostalo z najhoršieho prepadu, konečne sme uvideli aj infláciu. Z túžobne očakávanej dvojpercentnej hranice centrálnych bankárov sa ale rýchlo stala nočná mora.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.