euroskepticizmus patril k formujúcim vplyvom medzi liberálmi a konzervatívcami mojej generácie. V pamäti mám napríklad svoje články v Domino fóre, v ktorých som ako gymnazista kritizoval zavedenie spoločnej európskej meny, či svoju neskoršiu stáž v prezidentskej kancelárii Václava Klausa, ktorý Úniu rád prirovnával k Sovietmi riadenej Rade vzájomnej hospodárskej pomoci.
Na EÚ sa mi toho stále veľa nepáči. Spoločná európska mena bez nevyhnutnej fiškálnej architektúry, preregulovanosť či Spoločná poľnohospodárska politika by nás však nemali zaslepiť voči úspechom európskej integrácie.
Takmer 70 rokov žijú európske krajiny v mieri. Kontinent má bližšie k ideálom liberálnej demokracie než kedykoľvek predtým. A éra európskej integrácie je napriek svojmu „socializmu“ érou odstraňovania obchodných a investičných bariér.
Pravičiari by sa nad svojím euroskepticizmom mali zamyslieť práve preto, že jeho vplyv v Európe rastie. Euroskeptici sú rôzni. Majú svoje ľavicové stelesnenia, akými sú Syriza v Grécku či Podemos v Španielsku, nacionalistické a xenofóbne verzie ako francúzsky Národný front, ale aj varianty klasicky liberálne či konzervatívne, ktoré budú čitateľom .týždňa asi intelektuálne najbližšie. Medzi ne sa radí Sulíkova SaS, česká Strana slobodných občanov či Alternatíva pre Nemecko. Britský UKIP sa zase pokúša spojiť libertariánsku rétoriku s opozíciou voči prisťahovalectvu či už z východnej Európy, alebo spoza hraníc EÚ.
Odmietanie Únie tak spája konzervatívnych zástancov voľného trhu a demokracie so suterénom európskej politiky. Aby sa konzervatívci a liberáli nestali „užitočnými idiotmi“ a nepriateľmi slobodnej spoločnosti, mali by si svoj odpor voči EÚ rozmyslieť.
.demokracia len v národnom štáte?
Kritici EÚ radi zveličujú. Napríklad tzv. demokratický deficit. Klaus sa vo svojom slávnom prejave k Európskemu parlamentu v roku 2009 sťažoval na „obrovskú vzdialenosť (nielen v zemepisnom zmysle slova) medzi občanmi a predstaviteľmi Únie, ktorá je podstatne väčšia, než aká je vnútri členských krajín. Táto vzdialenosť sa často označuje ako demokratický deficit, strata demokratickej zodpovednosti, rozhodovanie nevolených, no zato vyvolených, či ako byrokratizácia rozhodovania.“
Nahradzovanie demokratických politických procesov nevolenými medzinárodnými byrokratmi je problém. V čase Klausovho prejavu sa však rozhodovanie v EÚ riadilo modelom zo Zmluvy z Nice z roku 2001, ktorá vyžadovala prakticky vo všetkých rozhodnutiach Únie konsenzus členských štátov v Rade Európskej únie. A systém založený na jednomyseľnom súhlase politikov, z ktorých každý je zodpovedný svojim voličom, nemožno označiť za zásadne nedemokratický. Veci zmenila Lisabonská zmluva, lebo v niektorých oblastiach otvorila cestu k rozhodovaniu kvalifikovanou väčšinou. Stále však na zablokovanie rozhodnutia Rady stačí koalícia štyroch členských štátov s 35 percentami európskej populácie.
„Konzervatívci a klasickí liberáli zdieľajú nedôveru voči sociálnemu a politickému inžinierstvu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.