Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rusi získali bronzové medaily. Vyhrali nad Českom 3:2 po samostatných nájazdoch.

Pád Ivana Mikloša (archívny článok)

.martin Hanus .ekonomika .týždeň doma

V skutočnosti je to kľukatý príbeh s vrcholmi a smutným koncom. Vďaka pôsobeniu v štyroch vládach tu 20 rokov symbolizoval reformy, kompetentnosť a zdravý rozum v ekonomike. Ako 51-ročný odchádza z najvyššej politiky takmer bez možnosti návratu.

Pád Ivana Mikloša (archívny článok) Robert Tappert/SITA

uplynul takmer rok, čo sme s Ivanom Miklošom robili rozhovor o jeho 20-ročnej ére v politike. Pred nami sedel politik, ktorý stelesňoval všetky kľúčové ponovembrové konflikty: zápas za prerod z komunizmu na slobodnú spoločnosť. Zápas proti nastupujúcemu Mečiarovi. Zápas za reformy a vstup do EÚ. Zápas s populizmom Roberta Fica. Jednoducho, zápas za zmenu a lepšie Slovensko. Ale súčasne pred nami sedel človek, poznačený vnútornými konfliktmi, ktoré zmenili aj jeho samotného. 

Dlho si chcel zachovať istý odstup od politiky, až kým nevytvoril neroz - lučný mocenský tandem s Mikulášom Dzurindom, v ktorom ochotne hájil nevysvetliteľné kauzy svojej SDKÚ. To na ňom muselo zanechať stopy. Aj preto počas rozhovorov pri niektorých jeho vetách neviete posúdiť, či ide o jeho autentické presvedčenie, alebo o čistý cynizmus. Akoby sa to všetko zlialo. Napriek tomu sa pred rokom zdalo, že má pred sebou ešte dlhú politickú budúcnosť. Ale dnes je všetko inak. .koniec Politickou tragédiou Ivana Mikloša nebol volebný debakel SDKÚ. On sám predsa zažil už väčšie prehry. 

V roku 1992 sa jeho ODÚ nedostala do parlamentu. Ani nie politické ambície Mikloša, ale skôr podpora okolia vtedy spôsobili, že Mikloš sa stal o dva roky predsedom DS, ktorá tiež pohorela. Po trpkom sklamaní sa mladý ekonóm stiahol do úzadia a v čase vulgárneho mečiarizmu sa venoval najmä ekonomickým analýzam. Keď už ho lukratívna ponuka z USA takmer zlákala, zavolal ho Mikuláš Dzurinda do svojej prvej vlády. V reformných kruhoch zavládlo nadšenie a úľava, že ani nie štyridsiatnik uprednostnil slovenskú výzvu. A dnes? Vlastný straník ho priamo obviňuje za kolaps daňovej správy a premrhaných 10 miliónov eur. 

„Na rozdiel od desiatok iných vrcholných politikov bola však Miklošova rola nenahraditeľná.“

Mikloš už nie je len povolebnou príťažou, prišiel aj o auru kompetentnosti. Vnútri SDKÚ s ním neráta Žitňanskej ani Frešovo krídlo. Jeho blízki ľudia očakávajú, že čoskoro odíde aj z parlamentu a v zásade čaká na dobrú zahraničnú ponuku. A už sa nájde málokto, kto ho bude presviedčať, aby v politike zostal. Ivan Mikloš je dnes viac antisymbol než symbol. Jeho príbeh si preto zaslúži špeciálne zastavenie: z uplynulých 22 ponovembrových rokov strávil vo vláde takmer celých 11 rokov. Na rozdiel od desiatok iných vrcholných politikov bola však Miklošova rola nenahraditeľná. Ako minister pre privatizáciu v Čarnogurského vláde, neskôr ako vicepremiér pre ekonomiku a minister financií nemal nikto taký podiel na ekonomickej premene Slovenska. 

slovenský Klaus 

Ako 31-ročný mladík ihneď upútal aj bystrých českých ekonómov, ktorí mali pred slovenskou ekonomickou vedou náskok dvoch desaťročí. Ešte stále existovalo Československo, ktorému federálny minister financií Václav Klaus naordinoval liečbu šokom – a ťažšie než Česi ju z objektívnych dôvodov znášali Slováci. Nový minister privatizácie bol už vtedy voči verejnej mienke imúnny a napriek odporu hájil radikálne reformy, ktoré pokladal za správne. 

Mikloša si veľmi obľúbil o generáciu starší Tomáš Ježek, český minister privatizácie a hlavný spoluautor idey kupónovej privatizácie, ktorý sa o ňom vyjadroval v superlatívoch temer ako o vlastnom synovi. Ježek neskôr vyzdvihoval, že Mikloš si uvedomoval aj možné riziká kupónky, počas ktorej niektoré privatizačné fondy okradli držiteľov kupónov. Návrhy mladého ministra z Bratislavy, ako tomu zabrániť, však neprešli. Ekonomicky podkutého Slováka rešpektoval aj samotný Klaus, ktorý inak ostentatívne opovrhoval slovenskými ekonómami ako Augustín Marián Húska a Michal Kováč. 

Presne s touto školou, ktorá sa združila v HZDS, zvádzal súboje Ivan Mikloš. Upozorňoval, že pomalá privatizácia spôsobí rozkradnutie podnikov, a preto odštartoval bleskovú privatizáciu. Po tom, čo v apríli 1991 vystriedal ako minister komótneho Húsku, bolo do februára 1992 sprivatizovaných 14-tisíc prevádzok. Odhodlanie tých mesiacov transformovalo vlastnícku štruktúru ekonomiky, z čoho sme ako krajina profitovali najmä v ďalších rokoch. Ale až vďaka reformám, ktoré Mikloš zastrešil po roku 1998, ho možno pokojne porovnať s veľkými reformátorskými postavami postkomunistických dejín, ako bol spomínaný Klaus. 

Pre Mikloša bol český reformátor určitý čas vzorom, mnohé ich spájalo, ale ešte viac ich odlišovalo. Klaus bol predovšetkým od začiatku húževnatý homo politicus, kým Mikloš chcel pôsobiť najmä ako odborník v politike. V tom sa postupne menil až pod vplyvom Dzurindu. Český aj slovenský ekonóm sú až do dnešných dní prívržencami rakúskej ekonomickej školy. Ale odlišoval ich prístup k ideológii. Klaus Hayeka otvorene vzýval, hoci ráznu protrhovú rétoriku nie vždy prenášal do reality, Mikloš, najmä po roku 1998, rečnil úplne neideologicky. Vystupoval skôr ako pragmatický technokrat, ktorého ideológiou nebol neoliberalizmus, ale ekonomická racionalita a efektivita. 

Odštátnenie bánk, privatizáciu veľkých firiem ani daňovú reformu, korunovanú rovnou daňou, nikdy neodôvodňoval potrebou čo najviac zmenšovať štát. Cieľom bolo zabezpečiť, aby veci fungovali rozumnejšie. Pôvodne rovnú daň odmietal, dal sa presvedčiť až argumentmi, že jedna z najväčších reforiem jeho éry nespôsobí dieru v rozpočte a výber daní sa zefektívni. Klaus vedel svojich prívržencov emocionálne nadchnúť, čo Mikloš so svojím racionálnym chladom a nedostatkom citu pre voliča nikdy nedokázal. 

„Aj napriek omylu s eurom vstupoval Mikloš do Radičovej vlády ako obrovská autorita.“

No politické deficity Mikloš vyvažoval inými silnými stránkami: obklopoval sa kvalitnými radcami a nehľadel pritom na to, či inklinujú mierne doprava alebo doľava. Svedčilo to o jeho sebavedomí aj ochote zniesť v bezprostrednom okolí názorovú oponentúru, čo robilo narcistickému Klausovi problémy. Okolo Mikloša sa tak vytvoril akýsi neformálny think-tank, ktorý udával tón ekonomickej verejnej diskusie. 

Odvrátenou stránkou toho, že Mikloš dlhodobo jasne prevyšoval domáce pomery, bol jav, ktorý v prvej polovici 90. rokov uškodil aj samotnému Klausovi: najmä pre ekonomických novinárov boli obaja objektmi obdivu, ktoré ťažko kritizovať. Keď sa rozhodovalo o rýchlom prijatí eura, čo sa ukázalo ako veľká chyba, ktorú dnes čiastočne pripúšťa iba v súkromných debatách, nemusel čeliť žiadnej polemike. Aj preto téme eura nevenoval dostatočnú pozornosť a vystačil si s pomerne jednoduchými frázami. 

iný 

Aj napriek omylu s eurom vstupoval Mikloš do Radičovej vlády ako obrovská autorita. Richard Sulík, s ktorým dnes majú priam nevraživý vzťah, s obľubou hovoril, že mu napokon rád prenechal financie, pretože najlepší minister financií na Slovensku je len jeden – a až na druhom mieste je on, Sulík. Lenže na ministerstvo už neprišiel ten istý Mikloš. „Zdá sa mi, že bol iný. Bol uzavretejší a menej v pohode. Pripisoval som to tomu, že situácia v koalícii a SDKÚ bola veľmi zložitá a naňho ako na osobu vyvíjali oveľa väčší tlak,“ hovorí Branislav Ďurajka, bývalý štátny tajomník, ktorého minister v závere obvinil zo spoluzodpovednosti za daňový kolaps. 

Napätú atmosféru, ktorá vládla na ministerstve, nám v posledných týždňoch mimo záznamu potvrdili aj niektorí ďalší ľudia z rezortu, ktorí hovoria o veľkej zmene v porovnaní s rokmi 2002 až 2006. Je fakt, že Mikloš mal objektívne ťažkú situáciu. Jednak ustavične chodil do Bruselu, kde ministri financií riešili eurovaly a záchranu eurozóny. Na jednej strane ho bruselské diskusie, často za účasti bankárov či zástupcov MMF, bavili a intelektuálne napĺňali, na druhej strane mu grémiá EÚ zaberali obrovské penzum času. Omnoho viac sa však v súkromí permanentne hneval na premiérku. Kým s Dzurindom ako premiérom si dokonale rozumel a mal v ňom oporu, s Ivetou Radičovou sa často názorovo rozchádzali, či išlo o dôchodkovú, alebo odvodovú reformu. 

Ale to bol ten menší problém. Premiérka často menila postoje, na koaličnej rade hovorila inak než ako sa predtým dohodli na prezídiu SDKÚ. Mikloš bol z jej nestálosti rozčarovaný a ich vzťah úplne pokazila kauza daňového riaditeľstva v Košiciach (kde mala viac pravdy Radičová). Viacerí generálni riaditelia sekcií či iní poprední pracovníci rezortu sa sťažovali, že k nervóznemu Miklošovi boli dvere často zatvorené. Nemal chuť komunikovať o problémoch, len stroho žiadal riešenia. Teda pokiaľ na problém v takejto atmosfére vôbec prišiel – o kolapse daňovej správy sa dozvedel spolu s celou verejnosťou.

korupcia a babráctvo 

Miklošove najväčšie zlyhania, ktoré natrvalo prekryjú mnohé zásluhy, sa dajú personifikovať do dvoch mien: Anna Bubeníková a Miroslav Mikulčík. Svojich dvoch blízkych priateľov vytiahol Mikloš v roku 2010 celkom nahor. O Bubeníkovej, ktorá bola povýšená na šéfku FNM, pritom vedel, že na ňu existuje šokujúci kompromitujúci materiál. Dzurinda musel byť ešte ako premiér aspoň v minimálnej miere informovaný o konšpiratívnych stretnutiach Bubeníkovej s Jaroslavom Haščákom. Keď sa to prevalilo, Mikloš s ďalšími straníckymi ministrami hlasoval proti odvolaniu Bubeníkovej. Teda v prospech osoby, ktorá je novodobým symbolom veľkej korupcie. 

O Miroslavovi Mikulčíkovi už po pár mesiacoch viacerí ľudia z ministerstva financií tušili, že nebol ideálnou nomináciou na generálneho riaditeľa Daňového riaditeľstva. Pre novinárov a verejnosť sa problém naplno odhalil pred rokom, keď Mikulčík našiel pre košických daňovákov nájom v budove, ktorá patrila okresnému šéfovi SDKÚ Ondrejovi Ščurkovi. Mikloš zmluvu aj Mikulčíka vehementne obhajoval, na čom po zničujúcom konflikte s Radičovou takmer padla vláda. Mikulčík sice odstúpil, Mikloš sa však naďalej správal neuveriteľne: budova bola napokon aj tak priklepnutá Ščurkovi a Mikulčíka vymenoval za poradcu pre projekt UNITAS, teda de facto za tretieho štátneho tajomníka. 

„Mikloš v závere zviazal svoj osud s pochybnými priateľmi. Nedával najavo ani náznak hlbšej sebareflexie.“ 

Pri kolapse daňového systému sa treba pristaviť, a nielen preto, že bol symbolickou bodkou za Miklošovým ministrovaním. Katastrofa sa začala už vtedy, keď dostal nový systém výberu daní, ciel a odvodov na starosť práve Mikulčík. Na zmluvu s IBM, zdedenú po Počiatkovi, chcela podľa rezortných dokumentov podať pôvodne sekcia informatizácie MF SR trestné oznámenie. Nevýhodnej zmluvy sa však zastal Mikulčík s tým, že netreba dávať trestné oznámenie, ale vypracovať dodatok k zmluve. Ten neskôr odmietla podpísať Jana Červenáková, šéfka služobného úradu a dlhoročná Miklošova spolupracovníčka, ktorá ministrovi napísala, že podpísanie takéhoto dodatku by bolo „porušením pravidiel verejného obstarávania“ a „extrémne nevýhodné pre MF SR“. S dodatkom nesúhlasil ani štátny tajomník Branislav Ďurajka. 

Práve cez tento dodatok, neskôr predsa len trochu vylepšený, sa k zákazke dostali dvaja subdodávatelia, ktorí mali blízko k Mikulčíkovi. Nezhody medzi Mikulčíkom a ministerskými úradníkmi vyriešil napokon Mikloš tým, že v tejto veci preniesol plnomocenstvo na Daňové riaditeľstvo, na ktorom bol Mikulčík faktickým vládcom aj po svojom odstúpení. Červenáková požiadala o uvoľnenie z funkcie, neskôr ju odvolal sám Mikloš, pretože údajne stratila jeho dôveru. Predtým aj pre novinárov neprehľadný konflikt medzi Mikulčíkom a Červenákovou dostal jasnú podobu po tom, čo na začiatku roka úplne skolaboval výber daní. Šokovaní podnikatelia márne čakali na vratky DPH a prípadom sa začala zaoberať polícia. 

diagnóza 

Nejde len o to, že Mikloš v závere zviazal svoj osud s pochybnými priateľmi. Nedával najavo ani náznak hlbšej sebareflexie, akoby sa celkom obrnil hrubou kožou voči nárokom vonkajšieho sveta. Čo sa to vlastne stalo? „Podľa mňa je to celé o pýche niektorých ľudí,“ povedal mi ešte pred voľbami v rozrušení jeden vysokopostavený člen SDKÚ. Tú vetu vyslovil neadresne, ale vo chvíli, keď sme sa bavili o Ivanovi Miklošovi. Po voľbách bolo jasné, že platí aj jej dokončenie: Pýcha predchádza pád. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite