Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Aká revolúcia?

.časopis .reportáž

Revolúcia na Islande? Nahradenie politických inštitúcií vikinskou priamou demokraciou? Vláda ľudu či ostrov libertariánov? To musí byť nejaké nedorozumenie.

Španielski „indignados" mávajú islandskými vlajkami, juhoamerická televízia TeleSUR nakrúca
v Reykjavíku dokument o „hrncovej a panvicovej revolúcii," ku ktorej tu malo dôjsť. Blogeri na celom svete obdivujú islandskú „priamu demokraciu". Nie je to však také jednoduché.
Podvečer šiesteho októbra 2008 začal vtedajší islandský prezident Geir Haarde svoj televízny prejav týmito slovami: „Milí spoluobčania, existuje reálne nebezpečenstvo, že islandská ekonomika bude vtiahnutá (krachujúcimi) bankami do víru, ktorého výsledkom môže byť štátny bankrot." Spoluobčania správne pochopili, že krajina v tom víre už je a bankrot je neodvratný.
Technicky a právne síce k bankrotu nakoniec neprišlo, no islandská ekonomika napriek tomu prežila klinickú smrť.
Povojnový Island je jedným z najvýraznejších ekonomických „success stories" na svete. Krajina, ktorá dovtedy žila hlavne z rybolovu a chovu oviec, sa za päťdesiat rokov (vďaka tvorivosti, podnikavosti a pracovitosti jej obyvateľov) stala otvorenou, prosperujúcou ekonomikou. To však nebolo nič v porovnaní s prvými ôsmimi rokmi 21. storočia. Na celom svete sa potichu nafukovala hypotekárna bublina, vďaka ktorej sa mimoriadne darilo bankám a finančným špekulantom. Šikovní Islanďania boli, samozrejme, pri tom. Štátom vlastnené banky boli sprivatizované, bankový dohľad sa zmiernil (čím bankám uvoľnil ruky), krajina a jej obyvatelia bohatli ako nikto na svete, islandskí finančníci nakupovali: sieť luxusných obchodných domov v Británii, aerolínie v Dánsku a v USA, futbalové kluby v Anglicku, vily v Toskánsku či na Floride. No a potom prišla americká hypotekárna kríza a všetky tri islandské banky v priebehu jedného víkendu dramaticky skrachovali. Ich majetok krátko pred krachom 10-násobne prevyšoval celý hrubý domáci produkt krajiny. Nastala krátka, ale intenzívna obchodná vojna s Veľkou Britániou (tamojšia vláda dala na niekoľko dní Island na zoznam teroristických krajín, aby tak autorizovala zmrazenie účtov islandských bánk v Londýne), dlhé diskusie o tom, kto by mal extrémne vysoké dlhy bánk zaplatiť a kto zaplatí „bežnú spotrebu" Islandu a Islanďanov (nakoniec pomohol pôžičkový koktail od škandinávskych krajín a MMF).
A tu sme pri hrncoch a panviciach. Dramatické zníženie islandskej životnej úrovne viedlo k demonštráciám, ktoré boli na islandské pomery masové (pred parlament opakovane prichádzalo niekoľko tisícov ľudí) a „násilné": po poslancoch demonštranti hádzali vajcia a plastové tégliky
s kefírom, raz sa dokonca ľudia „prebili" na recepciu parlamentu, rozbili pritom sklenené dvere a polícia proti nim použila slzotvorný sprej (v novinách zákrok označili za „neprimeraný"), inokedy jedno z vajec namiesto poslanca, rýchlym krokom kráčajúceho do parlamentu, zasiahlo okno kostola (to prasklo a tak sa v ten deň „násilnosti" okamžite skončili). Zvukovú kulisu demonštrácií tvorilo búchanie vareškami na hrnce a panvice.
Na jar roku 2009 sa konali predčasné parlamentné voľby, na základe ktorých sa vytvorila stredo-ľavá vládna koalícia s premiérkou Jóhannou na čele. Keďže nie sme na Slovensku, ale na Islande, nová vláda pokračovala v pomerne zodpovednej politike svojich predchodcov, zvýšila dane a všemožne sa snažila (a stále snaží) konsolidovať financie a brániť sa neprimeranému tlaku svetových finančných inštitúcií. No a niekoľko bankárov sa dostalo pred súd.
Lenže „revolucionári" chceli viac. Chceli „nepolitickú politiku", priamu vládu ľudu, očakávali nové tváre. Preto prišlo k sklamaniu a demonštrácie stratili jasný cieľ. Na poslednej väčšej demonštrácii pri príležitosti otvorenia parlamentnej sezóny v septembri bolo možné vidieť aj takéto heslá: „Sme proti všetkému, čo vláda robí!", „Nech vláda robí, čo chce, máme z toho veľké hovno!" alebo „Táto vláda podporuje teroristický palestínsky štát!"
Nepolitická politika sa prejavila v lokálnych voľbách v roku 2010, keď reykjavícke mestské zastupiteľstvo ovládla Najlepšia strana (Besti flokkurin), vedená komikom Jónom Gnarrom a hudobníkom Einarom Örnom Benediktssonom. Strana mala vo svojom programe napríklad zadováženie polárneho medveďa do reykjavíckej zoo či zriadenie de luxe väznice pre finančných podvodníkov z celého sveta. Jón sa stal primátorom Reykjavíku, no aj jeho bizarná strana sa ukázala ako „obyčajná", čo na Islande znamená „zodpovedná" a robila len to, čo by robili iné strany na jej mieste: starala sa o miestne financie, vytvárala priestor pre kultúru, riešila sociálne problémy.
Ako príklad priamej demokracie sa zvyčajne uvádza 25-členný, cez internet zvolený „Ústavný výbor". Ten bol najprv ústavným súdom označený za protiústavný, nakoniec sa však našlo riešenie, Výbor sa stretol a po niekoľkých mesiacoch vytvoril návrh zmien ústavy. Napriek celosvetovému obdivu však ide iba o poradný orgán, ktorý sami Islanďania neberú veľmi vážne. O možných zmenách ústavy bude na budúci rok rokovať parlament.
Aj počas mojej poslednej návštevy Islandu som videl demonštráciu: asi 100 ľudí vyjadrilo sympatie kolegom z Wall Street a zorganizovali protest „Occupy Laekjartorg" (ide o malé námestie v centre mesta). „Greed is over!" prečítal som si na jednom z transparentov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite