Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hudba a vietor v Reykjavíku

.časopis .reportáž

Október je na Islande mesiacom, keď sa jeseň pomaly stáva zimou. Počasie sa mení z hodiny na hodinu, veľa prší, už aj mrzne, občas zasvieti slnko a stále fúka vietor. No a v Reykjavíku je festival Iceland Airwaves, najväčšia hudobná udalosť roka.

Zažil som to už viackrát, no vždy ma to znovu prekvapí: medzi desiatkami albumov, ktoré môže človek na palube lietadla spoločnosti Icelandair počúvať, ťažko nájdete rádiový pop. A tak sa rozhodujem, či tri hodiny medzi Kodaňou a letiskom v Keflavíku strávim počúvaním rockovej či skutočnej klasiky, aktuálnych albumov z americkej nezávislej scény, alebo budem driemať pri „hudbe ostrova". Keďže na Island chodím hlavne za hudbou, tak si do slúchadiel púšťam nové albumy GusGus a Björk: Arabian Horse a Biophiliu. Až kým nezačneme klesať a v tmavej hĺbke sa neobjavia sporadické svetlá južného pobrežia Islandu. Vtedy si – ako vždy – púšťam pieseň Svefn-g-englar od Sigur Rós. .ísland - allt árid
Keď sa prechádzate po Reykjavíku, nemáte pocit, že ste v krajine, ktorá pred tromi rokmi de facto zbankrotovala. Infraštruktúra a služby sa stále zlepšujú, obchody a kaviarne sú plné, tam, kde sa ešte pred rokom parkovalo na štrku, je dnes vyasfaltované parkovisko, z niekoľkých nevyužitých budov v centre mesta sa stali hotely. Hoci z mesta ešte úplne nezmizli bankomaty, aj najmenšie platby už možno uskutočniť kreditnou kartou, vďaka čomu sa vám ľahko môže stať, že počas pobytu na Islande ani raz na vlastné oči neuvidíte islandské koruny.
Pred dvomi rokmi podnikaví Islanďania založili hudobný portál gogoyoko.com, kde ako prví na svete prišli s nápadom „fair play in music", čo znamená, že ak si nejakú hudbu kúpite, všetko, čo za ňu zaplatíte, ide priamo hudobníkom. „Streamovať" pritom môžete zadarmo, prevádzkové náklady portálu sú zabezpečené príjmami z inzercie. Ešte pred rokom to bol iba zaujímavý novátorský nápad, dnes je gogoyoko úspešná firma s medzinárodnou pôsobnosťou.
Na brehu mora, kúsok od reykjavíckeho prístavu, vyrástlo koncertné a kongresové centrum Harpa. Stavať sa začalo v roku 2007, keď sa zdalo, že  všetko je možné a islandská ekonomika bola na vrchole. Keď o rok neskôr všetky tri islandské banky skrachovali a krajina fakticky zbankrotovala, zo zeme už trčali tri poschodia železného monštra. V útulnom Reykajvíku to pôsobilo temne a nadrozmerne. Stavba bola zakonzervovaná, mesto a vláda riešili problém, čo s ňou. Hoci to zo začiatku bolo nepopulárne rozhodnutie, Harpa bola nakoniec dokončená. „Ja som bola zásadne proti," hovorí mi Reykjavíčanka Arna. „Ale teraz sa mi Harpa páči. Hoci stála 150 miliónov dolárov." Harpa je teda dostavaná a treba povedať, že je pôsobivá. Šarm získala vďaka sklenenému obkladu významného sochára Ólafura Eliassona, útulne riešenému interiéru (Henning Larsen Architects) s krásnymi výhľadmi a množstvom miest na sedenie či polihovanie a hlavne vďaka vynikajúcemu zvuku v štyroch koncertných sálach.
Iné veci, sú, chvalabohu, stále rovnaké. Napríklad počasie: v októbri je pár stupňov nad nulou, v noci čoraz častejšie mrzne, často prší, čo v spojení s prudkým vetrom znamená, že vás ľadové dažďové kvapky pichajú rovno do tváre (a turistom, čo si pred príchodom na Island neprečítali bedeker, lámu dáždniky), ak svieti slnko, tak je ostré a ani na pravé poludnie sa príliš nevzdiali od horizontu. Alebo kúpaliská: sú stále na svojom mieste, je v nich teplá až horúca voda a ich návšteva patrí ku každodenným rituálom Islanďanov.
Na kúpalisku Vesturbaejarlaugin hneď v prvý deň stretávam – ako každé ráno – Ásiho Jonssona, šéfa vydavateľstva Smekkleysa. „Čo kríza?" pýtam sa ho konverzačne. Ási sa na nič nesťažuje. „Vydali sme album GusGus a kapely HAM, oba sa veľmi dobre predávajú a piesne z nich sú na špičke rozhlasových hitparád. A okrem toho tu je ešte Björk," hovorí Ási a naráža tým na nový album a sériu koncertov najznámejšej islandskej umelkyne v Harpe.
„Banky padajú, knihy nie," čítam v knihe Hallgrímura Helgasona Iceland Rocks. Je to promo publikácia určená hlavne na knižný veľtrh vo Frankfurte, kde bol tento rok Island čestným hosťom. Takí sú Islanďania: ani v čase krízy sa nevzdávajú a hľadajú spôsob, ako sa z nej dostať, prípadne ju ešte aj nejakým spôsobom využiť. Ak je vo svete menší záujem o hliník (tradične dôležitý islandský exportný artikel), sústredia sa na knihy, hudbu, módu, umenie či turistiku. Tento rok zatiaľ ostrov navštívilo viac než 600-tisíc turistov a to zrejme nebudú všetci – najnovšia turistická iniciatíva má názov Ísland – allt árid, teda Island po celý rok. .airwaves: pôvab ako nevyhnutnosť
Prvý ročník festivalu Iceland Airwaves sa konal v roku 1999 v hangári reykjavíckeho mestského letiska (je takmer v centre mesta a lieta sa z neho len v rámci Islandu a blízkeho zahraničia, teda do Grónska a na Faerské ostrovy). „Pôvodným cieľom bolo predstaviť islandské kapely zahraničným novinárom a ľuďom z hudobného priemyslu na ich domácom ihrisku," povedal nám pri prvej návšteve Airwaves v roku 2007 zakladateľ a vtedajší manažér festivalu Eldar Asthorsson. „Chceli sme, aby ich videli hrať pre svojich ľudí, v kluboch a v sálach, kde sa cítia dobre." V roku 2000 bol hlavný koncert v športovej hale a zopár koncertov v menších kluboch. Rok 2001 mal byť prelomový. Organizátori pozvali väčšie kapely z Európy a Ameriky, v New Yorku však krátko pred festivalom padli Dvojičky, ľudia sa báli lietať, a na Island sa tak nedostali zahraniční účinkujúci ani návštevníci. „Mali sme dve možnosti: buď festival jednoducho zrušíme, alebo skúsime urobiť niečo tvorivé," spomína Eldar. „Zavolali sme niekoľko menej známych zahraničných kapiel a tie spolu s islandskými hudobníkmi hrali v kluboch, kaviarňach a kostoloch." Ako východisko z núdze tak v Reykjavíku objavili ideálnu formu festivalu.
O desať rokov neskôr patrí Iceland Airwaves medzi špičkové, hudobnými novinármi, vydavateľmi, promotérmi a ďalším fajnšmekermi vyhľadávané festivaly. Kde inde môže človek spojiť návštevu obrovského množstva klubových koncertov, zoznámiť sa s prekvitajúcou islandskou hudobnou scénou a ešte popritom zažiť zvláštnu atmosféru miniveľkomesta uprostred severného Atlantiku? Preto tu počas Airwaves stretnete novinárov z časopisu Rolling Stone či z portálu Pitchfork.com, promotérov z Anglicka, Japonska či Kanady, alebo hudobných vydavateľov z Nemecka či Francúzska.
„Ďakujeme vám za to, že ste prišli a ďakujeme za Island – ale komu zaň poďakovať?" pýta sa počas „off-venue" koncertu speváčka skupiny YACHT Claire Evans. „Vďaka," povie a pozrie sa pritom hore. YACHT hrajú v stane, ktorý stojí (vo vetre a daždi) na dvorčeku kaviarne Hressó. „Off-venue" znamená, že koncert je prístupný každému (na rozdiel od koncertov vo „venues", kam sa dostanú len návštevníci s festivalovými náramkami na rukách) a znamená to tiež, že nejde o hudobný klub či koncertnú sálu. Hrá sa v podstate vo všetkých kaviarňach v centre mesta, v kníhkupectvách, v hosteloch, v krčmách, dokonca aj na kúpalisku. Každý rok pribudnú nejaké nové miesta. Napríklad Kex. Pred dvoma rokmi tu bola pekáreň, minulý rok bola táto architektonicky neinvenčná budova prázdna, a teraz tu je štýlovo zariadený hostel s výhľadom na zátoku Faxaflói. Svoje štúdio si tu postavilo rádio KEXP zo Seattle. Počas festivalu vysielajú naživo z Reykjavíku, pričom každú hodinu (od obeda do večera) tu rovno do vysielania zahrá zopár pesničiek nejaká kapela. Koncertom známych GusGus v Kexe sa tohtoročné Airwaves začali. V severnom Atlantiku bola prudká búrka, napriek tomu sa nás v Kexe tlačilo veľa. GusGus hrali len polhodinu, ale bolo to intenzívne a príjemné. Nordický techno-soul s ľahkými bítmi a citlivým, hoci trochu chladným spevom Daniela Águsta a speváčky Urður. Na veľkom koncerte v Listasáfn Reykjavíkur (Reykjavícka mestská galéria) o pár dní neskôr sa k nim ešte pridá spevák Högni zo skupiny Hjaltalín a k chladu pridá vrúcnosť (a zvláštnu farebnosť svojho hlasu). GusGus je hudba ľahká, radostná a pozitívna, no nie povrchná a naivná.
Po GusGus hrá v Kexi a v živom rozhlasovom vysielaní v Seattle mladá kapela For A Minor Reflection. Keď hrali pred dvomi rokmi v Bratislave na poslednom „veľkom" Wilsonicu, patrili medzi islandské objavy, robili predkapelu Sigur Rós, dnes majú za sebou dva albumy a oddaných fanúšikov nielen v Reykajvíku. Hrajú inštrumentálny post-rock („To preto, lebo nevieme spievať," povedali mi vtedy), nie nepodobný tomu, čo u nás robí kapela The Ills, ale vkladajú sa do toho naplno. Sú to trhačí strún, ktorí sa možno pozerajú na špičky svojich topánok, no ich hudba má v sebe obrovskú energiu. Ináč sa to ani nedá: ak 7-minútové inštrumentálky s monotóne drnčiacimi gitarami nemajú nudiť, musia byť presvedčivé, musí sa v nich stále niečo diať. Islandskí mladíci hrajú hudbu, ktorá má v sebe gravitačnú silu, pôsobiacu ako silná káva či plechovka energetického drinku: prebúdzajú, excitujú, nenudia.
Keby sme k týmto dvom kapelám pridali ešte, povedzme, koncert plachého angického pesničkára s umeleckým menom Puzzle Muteson, ktorého bolo možné počuť napríklad v kaviarni Kaffibarinn alebo pesničkárku Guðríð z Faerských ostrovov, mali by sme základný hudobný skelet Iceland Airwaves. Starí majstri aj tínedžerská energia, tanečná elektronika, hlasná gitarovka a pesničkári. .rockerky a elfky
Nie je jasné, či to bol dramaturgický zámer, alebo k tomu došlo neplánovane, ale Iceland Airwaves bol tento rok v znamení nesmierne zaujímavých hudobníčok a speváčok. A nejde len o Björk, ktorej sme sa venovali v minulom .týždni. Ba ani o deklarované headlinerky festivalu, ktorými boli Sineád O'Connor a Yoko Ono – ich koncerty som nestihol, lebo sa časovo kryli s vystúpeniami, ktoré ma zaujímali viac. Na Airwaves zahralo niekoľko tvrdých rockeriek a samozrejme aj zopár éterických elfiek.
Ak by som mal menovať môj osobný ´„headline" festivalu, tak by ním bol určite koncert Merrill Garbusovej a jej projektu tUnE-yArDs (komplikované hláskovanie slúži podľa Merrill na to, aby si to ľudia skôr všimli a ľahšie zapamätali) v klube NASA. Merill je americká pesničkárka so zappovským hudobným a performerským talentom. Spieva, hrá na ukulele a na bicích (naživo si ich loopuje, čím dokáže vytvoriť zlomené bíty, africké rytmy aj perkusívne zvukové vlny), po jej pravici stoja dvaja šialení freejazzoví saxofonisti, po ľavici razantne hrajúci basgitarista. Merrill spieva komplikované kúsky, ktoré však znejú ako jednoduchý rokenrol, popri tom komunikuje s divákmi, skáče, kričí. Na platni to je zaujímavé (tá aktuálna má názov w h o k i l l – áno, aby sme si to všimli a zapamätali), na koncerte uhrančivo silné.
Dve ďalšie dámy ma svojím rockovým nasadením prekvapili. Lovísu Sigrúnardóttir a Sigurlaug Gísladóttir poznám niekoľko rokov ako plaché, jemné hudobníčky. Lovísa alias Lay Low hrá blues a country, má krehký hlas, ktorý človeku akoby znel rovno do ucha. Tak sa jej koncert v najstaršom islandskom divadle Iðnó aj začal. Po dvoch-troch pesničkách však jej kapela pritvrdila, gitarista si zapol booster, bubeník prešiel do „hard core módu", Lovísa prešla na islandčinu a zrazu to znelo ako Wilco či Lucinda Williams. „Od Johnnyho Casha až po Sonic Youth, a to všetko počas jedného koncertu," charakterizoval nový zvuk Lay Low po koncerte gitarista a bendžista Pétur Hallgrímsson.
Sigurlaug čiže Silla je speváčka a hráčka na ukulele v skupine múm. Popri tom mala „bočák" s názvom Mr. Silla and the Mongoose založený na čistom, takmer detsky znejúcom speve do elektronických samplov. „Bude to rokenrol," povedala mi, keď sme sa pár hodín pred jej koncertom stretli na ulici. Ja som to chápal „v úvodzovkách". Už keď si na pódiu malého klubu Amsterdam štelovali nástroje traja elektrickí gitaristi, pochopil som, že žiadne úvodzovky sa nekonajú. Kapela, ktorá sa tentoraz nazývala iba Mr. Silla, odpaľovala jededen tvrdý kúsok za druhým, bolo to svižné, originálne, energické, Sillin hlas sa klenul od chrapľavého blues až k jasným sopránovým výškam. Pesničky o láske, ktoré vás zároveň dojímajú aj nútia skákať s pohárom piva v ruke. „Nechceli sme robiť tvrdý rock, tie pesničky si to samy vyžiadali," vraví mi Silla po koncerte.
Elfiek bolo na tohtoročných Airwaves viac. Napríklad Ólöf Arnalds, pesničkárka, ktorej v hlave znejú zvláštne pokrútené melódie, ktoré však v jej podaní dávajú zmysel (v tom sa podobá na Joni Mitchell). Ólöf má vysoký, ostrý hlas, ktorý si buď zamilujete, alebo ho znenávidíte. Jej koncert v jednej zo sál Harpy bol živelný a veselý – bez problémov sa dokázala vyrovnať s podnapitými americkými mládežníkmi, ktorí počas jej spevu cítili potrebu hlasnej konverzácie, spievala s bezstarostnou bravúrou a s absolútnou intonačnou čistotou.
Medzi objavy festivalu patrilo trio Samáris, speváčky Guðríð Hansdóttir a Sóley. Samáris sú traja tínedžeri – speváčka, klarinetistka a programátor. Ich pesničky mali v sebe nežnosť a svojskú zvukovú farebnosť. Speváčkin hlas voľne lietal v jednoduchých melódiách nad cinkajúcimi zvukmi a melancholickým klarinetom. Hoci sa ich debutové EP volá Hljóma dú, čiže „Znieš ako", v skutočnosti Samáris neznejú ako nikto iný.
Guðríð pochádza z Faerských ostrovov a je to pesničkárka s talentom, aký sa vidí málokedy. Počuli sme ju najprv v kaviarni Kaffibárinn len s gitarou a bubeníkom, a potom v rockerskej krčme Dillon s celou kapelou. Jej piesne sú priame, jednoduché, žiadny experiment, žiadne nečakané aranžmány. Postaví sa, naladí gitaru a spieva. V tej prostote je veľká sila, piesne (spievané v angličtine aj faerčine) vám znejú v hlave dlho po skončení koncertu a keď doznejú, chcete ich počuť znova.
Sóley hrá na klávesoch v skupinách Seabear a Sin Fang. Nenápadná, spoľahlivá muzikantka, stojaca za svojím nástrojom na kraji pódia. Začiatkom leta Sóley nahrala sólový album We Sink a ten sa stal v Reykjavíku udalosťou roka. Sú na ňom krásne, invenčne zaranžované pesničky s čistými harmóniami klávesov nad niekoľkými vrstvami perkusií. Ako keby Sóley z ničoho nič rozkvitla do pestrofarebného kvetu. Na koncerte sa k tomu všetkému ukázala aj ako komunikatívna, vtipná performerka. .plachí vikingovia
Sóley okrem niekoľkých sólových koncertov absolvovala na Airwaves aj vystúpenie s kapelníkom skupiny Seabear Sindrim a jeho projektom Sin Fang. To je ďalší hudobný poklad z veterného ostrova. Sindri, výtvarník, ktorý sa začal venovať hudbe, keď ochorel a musel tráviť väčšinu času doma, je nenápadný chlapík so zamatovým hlasom a detsky čistou invenciou. Jeho hudba vie byť krehká aj hlasná, melancholická aj veselá, vždy je však prekvapivá. Každá pieseň si vytvára svoj vlastný zvukový a melodický svet, v každej je viacero nečakaných hudobných zákutí, mení sa tempo, atmosféra. Sindri pri tom všetkom len stojí, spieva a brnká na gitare. Plachý viking.
Mimoriadnym zážitkom bol festivalový koncert orchestra Sinfóníuhljómsveit Íslands čiže Islandskej filharmónie. Vypočul som si len jeho prvú časť, v ktorej orchester zahral skladbu Draumalandid od skladateľa a producenta Valgeira Sigurdssona. Dirigoval Daníel Bjarnason, Valgeir hral na klávesoch a elektronike. Zvukovo bohatá hudba (pôvodne skomponovaná k rovnomennému dokumentárnemu filmu), veľký orchester a elektronika, to všetko v najväčšej koncertnej sále v Harpe. Úplne iným zážitkom bolo vystúpenie Valgeirovho kolegu z vydavateľstva Bedroom Community Bena Frosta v Kaffibárinn. Music for 6 guitars, skladba, v ktorej hralo šesť elektrických gitaristov a Ben ich mixoval a zvukovo dotváral, bola majstrovskou ukážkou hudby na pomedzí minimalizmu a happeningu. Gitaristi hrali v nemennom tempe, občas niektorý z nich vystrúhal sólo, intezita zvuku sa stupňovala k očakávanému vyvrcholeniu, ktoré bolo napriek tomu nečakané: asi po pätnástich minútach budovania a búrania zvukových vĺn vypadli v celej budove poistky. Všetci prítomní sa zhodli, že lepší záver skladby si autor nemohol ani predstaviť.
Nakoniec ešte spomeňme islandské kapely, ktoré sú toho času vo vrcholnej forme, hoci mimo ostrova zatiaľ nie sú veľmi opočúvané: Retro Stefson a Hjaltalín. Retro Stefson hrajú gitarovú hudbu do tanca, ich koncerty sú zábavnými udalosťami. Vďaka dvom členom kapely s portugalsko-angolskými koreňmi má kapela blízko k afropopu so skackavým rytmom a spevavými refrénmi. Hjaltalín hrá, naopak, hudbu komponovanú a starostlivo inštrumentovanú, s výraznými husľami a fagotom. V minulosti mi u tejto kapely trochu prekážal sklon k romantickému pátosu. Hjaltalín však potemnel, posunul sa k hlbším tónom, gitary majú viac efektov, huslí je menej, fagotu viac, spevák a frontman Högni sa akoby oslobodil od fascinácie vlastným (krásnym) hlasom. Kapele to pristane, ľuďom sa to páči. Dokonca si v klube NASA vyžiadali na Islande neobvyklý prídavok.
Keď som v nedeľu v noci kráčal z posledného koncertu Iceland Airwaves, spomenul som si na Claire zo skupiny YACHT (ktorá na festivale tiež odohrala výborný koncert). „Ďakujem za Island," povedal som celkom nahlas. Pršalo a fúkalo, takže som sa hore nepozrel, ale myslím si, že to aj tak počul.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite