Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európska elita bojuje proti realite a prehrá

.john Kay .časopis

Hovorí sa, že problémom eurozóny je prijatie spoločnej menovej politiky bez spoločnej fiškálnej politiky. Lenže spoločná fiškálna politika nie je pre úspešnú menovú úniu nevyhnutná. V dobách zlatého štandardu nijaká takáto dohoda neexistovala. A neexistuje ani teraz medzi USA a rôznymi krajinami vrátane Číny, ktoré svoj menový kurz zavesili na dolár.

A takisto úspešná fiškálna politika nestačí ani pre úspešnú menovú úniu. Európska komisia ani nemecká vláda nemôžu do aténskych ulíc poslať tanky. Jediným mechanizmom, ktorý Európska únia má – alebo môže mať – na zavedenie fiškálnej disciplíny v ktorejkoľvek krajine alebo regióne, je odmietnuť tejto krajine alebo regiónu ďalšie platby. Presne tento mechanizmus sa dosiaľ s obmedzeným úspechom používal. Menová únia znamená, že oblasti s rôznymi ekonomickými podmienkami, tempom rastu a cenovými očakávaniami už nie sú trhmi nútené k tomu, aby tieto nerovnosti kompenzovali prostredníctvom devalvácie meny. Namiesto toho musia zavádzať vhodné lokálne politiky týkajúce sa rastu miezd, zdaňovania a verejných výdavkov. Rozdiely v príjmoch, raste a pohybe cien sú nevyhnutné v únii, ktorá sa rozprestiera od Aranských ostrovov po Atény, od Laponska po Lisabon. Tieto fakty nezmenia žiadne inštitucionálne usporiadania.
Francúzsko-nemecká menová únia bola ambicióznym projektom. No pol tucta potenciálnych členov takejto únie malo zväčša dostatočne odolné politické a ekonomické inštitúcie, aby zvládli jej následky. Úspech takéhoto projektu v minulom desaťročí mohol zapôsobiť ako odrazový mostík pre expanziu.
Ibaže prehnané ambície priniesli členstvo v eurozóne aj krajinám, ktoré neboli ani ochotné, ani schopné prijať ekonomické požiadavky, aké prišli namiesto požiadaviek vyplývajúcich z trhu mien. Týmto štátom bolo umožnené, aby unikli pred vážnymi dôsledkami, pretože ich obchodné a rozpočtové deficity sa financovali prostredníctvom štátnych a súkromných pôžičiek. Takto si budú môcť požičiavať, kým sa veritelia nepresvedčia, že naozaj nedostanú zaplatené – čo by znamenalo, teda ak by nový fond stability vo svojich cieľoch uspel, že v spomínanej politike by tieto štáty mohli pokračovať prakticky večne. Problémy eurozóny vytvorili členské štáty, a nie trhy, takže ak členské štáty dostanú viac zdrojov, vďaka ktorým budú môcť vzdorovať trhom, situácia sa tým nezlepší, ale zhorší.
Problémy eurozóny nevyplývajú z absencie silných centrálnych inštitúcií, ale z absencie silných lokálnych inštitúcií. Najrozličnejšie domáce problémy – extrémne špekulácie s nehnuteľnosťami v Írsku a Španielsku, beznádejný stav správy verejných vecí v Taliansku, slabá ekonomická rozvinutosť v Portugalsku, neúmerne nafúknutý verejný sektor v Grécku – sa stali problémom EÚ ako celku. A pritom riešenia týchto problémov sa dajú objaviť len na miestnej úrovni.
Žiaľ, mnoho záujmov sa spája a podporuje dopyt po kolektívnom zásahu. Elita v Bruseli aj v niektorých ďalších hlavných mestách zastáva názor, že nech je problém akýkoľvek, riešením je „viac Európy“. Ďalším dôvodom je slasť, ktorú európskym lídrom spôsobuje usporadúvanie medzinárodných krízových stretnutí. Nicolas Sarkozy neprepasie žiadnu príležitosť na pompézne verejné vystúpenie, a zástupcovia menších európskych štátov využívajú krízu na zviditeľnenie, aké by inak nedosiahli a vo väčšine prípadov by si ho ani nezaslúžili. Finančné trhy zúfalo túžia po finančnej pomoci a podporuje ich Tim Geithner vo svojej funkcii vyslanca amerických investičných bánk. Rozhodné kroky, po ktorých volajú, však vôbec nie sú európskym riešením. Je to riešenie, v rámci ktorého nemecká vláda vypíše veľmi veľké šeky – alebo podpíše veľmi veľké pôžičky.
Vždy, keď niekto prevezme zodpovednosť za otázky, na riešenie ktorých nemá autoritu, riskuje krízu dôveryhodnosti, a tá podkope aj tú autoritu, ktorú už má. Európski lídri si predstavujú, že zbierajú sily na vojnu s trhmi: vojnu, ktorú prehrajú, a nielen preto, že na porážku trhov nikdy nenájdu dostatočné zdroje, ale preto, že v skutočnosti bojujú proti realite. Vyšlo 25. októbra vo Financial Times, uverejňujeme so súhlasom vydavateľa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite