Vyčítať premiérke koniec je však nedorozumenie. Niežeby svoju rolu zvládla, to určite nie. Spätne dostávajú biele miesta príbehu jasnú a železnú logiku, v ktorej je Radičová iba bezmocnou figúrkou.
Najzákladnejším krokom parterov SaS, ak im na ratifikácii záležalo, musel byť vstup do rokovaní s opozíciou (ako sa to stalo napríklad v Holandsku). Takému ťahu sa mohli od začiatku vyhýbať iba tí, ktorí boli pre prípad nezjednotenia sa koalície vopred rozhodnutí, že toto bude dôvod, alebo zámienka – vyberte si – na jej koniec. Od Smeru, ktorý proti tomu zaiste nič nenamietal, potrebovali iba toľko, aby ako jediná ľavica („štandardná“, z PES) eurozóny zaujal brežnevovskú pozíciu „éto vaše délo“, čím vytvoril koaličnú krízu. Skutočnosť, že Fico nemusel zvažovať politické náklady scenára,v ktorom by zostal v platnosti výsledok prvého hlasovania – bez možnosti na reparát – dokonale vysvetľuje tak jeho správanie, ako aj ľadový pokoj „Bruselu“, ktorý v mene mocenského prevratu zázračne „netlačil“ na prvé kolo. Napokon, ale nie v poslednom rade: Blesková dohoda na „opravnom“ termíne a najmä konaní i dátume predčasných volieb, ktorá sa zrodila rýchlosťou neutrina, ďalej podporuje indíciu, že príbeh režírovala „eurovalová koalícia“. Nájsť v priebehu doslova minút (hodín) dohodu o voľbách, ktoré zaťažia strany neplánovanými nákladmi v ráde miliónov eur, je rozprávka.
Je to paradox, avšak spojenie valu s dôverou bolo poslednou možnosťou Radičovej zachrániť svoju vládu. Sulík musel zmeniť názor, inak bol koniec vo všetkých scenároch, pričom, aby zodpovednosť neuschla na SDKÚ-KDH-Most, vyhodený by bol ako „podmienka Smeru“. Alebo sa niekto domnieva, že po nespojení s dôverou a rovnakých výsledkoch prvého a druhého hlasovania by koalícia dnes ešte fungovala? Nemožné. Z SDKÚ, KDH a Mostu vyžarovalo a vyžaruje, že partnera majú plné zuby.
Skutočnosť, že nastolenie jednoty v „európskej otázke“ bolo pre tri strany podstatnejšie než pokračovanie koalície, je jasnou správou, že o zväzok stratili záujem. Z hľadiska ďalšieho vývoja to ešte neznamená, že „rehabilitácia“ Fica a široká koalícia po marci sú zjavené pravdy. Avšak toľko áno, že medzi novou stranou a tromi veteránmi vyrástli vysoké zátarasy, ktoré budú mať v nadchádzajúcej kampani tendenciu mohutnieť, a nie slabnúť. Kým doteraz nebolo prekážky, aby na európske múry a fiškálne únie mali odlišné názory, tvorba volebných programov na agende, ktorú sami povýšili na profilovú, vzdialenosti môže len zväčšovať.
Scenár, že SNS padne v marci pod čiaru a SDKÚ, KDH, Most plus eventuálne SMK prebijú v percentách Smer, pričom SaS buď neprejde, alebo bude ticho „tolerovať“ vládu, vyzerá veľmi málo pravdepodobný. Isteže, päť mesiacov pred júnom 2010 sa tiež nenašiel (zrejme) nik, kto by si vedel predstaviť koalíciu bez Smeru. Tentoraz však súhra šťastia a totálneho mocenského cynizmu (Fico: „iba ten, kto bude hrať hru s Francúzmi a Nemcami, má perspektívu“) vytvára pre Smer ešte ideálnejšiu pozíciu, ktorej najvzácnejším prvkom je vykresanie koaličného potenciálu.
Najzákladnejším krokom parterov SaS, ak im na ratifikácii záležalo, musel byť vstup do rokovaní s opozíciou (ako sa to stalo napríklad v Holandsku). Takému ťahu sa mohli od začiatku vyhýbať iba tí, ktorí boli pre prípad nezjednotenia sa koalície vopred rozhodnutí, že toto bude dôvod, alebo zámienka – vyberte si – na jej koniec. Od Smeru, ktorý proti tomu zaiste nič nenamietal, potrebovali iba toľko, aby ako jediná ľavica („štandardná“, z PES) eurozóny zaujal brežnevovskú pozíciu „éto vaše délo“, čím vytvoril koaličnú krízu. Skutočnosť, že Fico nemusel zvažovať politické náklady scenára,v ktorom by zostal v platnosti výsledok prvého hlasovania – bez možnosti na reparát – dokonale vysvetľuje tak jeho správanie, ako aj ľadový pokoj „Bruselu“, ktorý v mene mocenského prevratu zázračne „netlačil“ na prvé kolo. Napokon, ale nie v poslednom rade: Blesková dohoda na „opravnom“ termíne a najmä konaní i dátume predčasných volieb, ktorá sa zrodila rýchlosťou neutrina, ďalej podporuje indíciu, že príbeh režírovala „eurovalová koalícia“. Nájsť v priebehu doslova minút (hodín) dohodu o voľbách, ktoré zaťažia strany neplánovanými nákladmi v ráde miliónov eur, je rozprávka.
Je to paradox, avšak spojenie valu s dôverou bolo poslednou možnosťou Radičovej zachrániť svoju vládu. Sulík musel zmeniť názor, inak bol koniec vo všetkých scenároch, pričom, aby zodpovednosť neuschla na SDKÚ-KDH-Most, vyhodený by bol ako „podmienka Smeru“. Alebo sa niekto domnieva, že po nespojení s dôverou a rovnakých výsledkoch prvého a druhého hlasovania by koalícia dnes ešte fungovala? Nemožné. Z SDKÚ, KDH a Mostu vyžarovalo a vyžaruje, že partnera majú plné zuby.
Skutočnosť, že nastolenie jednoty v „európskej otázke“ bolo pre tri strany podstatnejšie než pokračovanie koalície, je jasnou správou, že o zväzok stratili záujem. Z hľadiska ďalšieho vývoja to ešte neznamená, že „rehabilitácia“ Fica a široká koalícia po marci sú zjavené pravdy. Avšak toľko áno, že medzi novou stranou a tromi veteránmi vyrástli vysoké zátarasy, ktoré budú mať v nadchádzajúcej kampani tendenciu mohutnieť, a nie slabnúť. Kým doteraz nebolo prekážky, aby na európske múry a fiškálne únie mali odlišné názory, tvorba volebných programov na agende, ktorú sami povýšili na profilovú, vzdialenosti môže len zväčšovať.
Scenár, že SNS padne v marci pod čiaru a SDKÚ, KDH, Most plus eventuálne SMK prebijú v percentách Smer, pričom SaS buď neprejde, alebo bude ticho „tolerovať“ vládu, vyzerá veľmi málo pravdepodobný. Isteže, päť mesiacov pred júnom 2010 sa tiež nenašiel (zrejme) nik, kto by si vedel predstaviť koalíciu bez Smeru. Tentoraz však súhra šťastia a totálneho mocenského cynizmu (Fico: „iba ten, kto bude hrať hru s Francúzmi a Nemcami, má perspektívu“) vytvára pre Smer ešte ideálnejšiu pozíciu, ktorej najvzácnejším prvkom je vykresanie koaličného potenciálu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.