Churchilla charakterizovali tri veci: veľkosť, súdnosť a umiernenosť. Ešte ako mladý človek sa stal pravidelným zákazníkom vinára Randolpha Payna. Keď odišiel v roku 1899 do Južnej Afriky, naoko ako novinár píšuci o vojne, poslali mu tam celé balenie SS Dunnottar Castle, kazetu osemnástich fliaš franúzskeho červeného St Emilion, šesť fliaš Vin d’Ay z roku 1889, šesť bielych portských, šesť vermutov, osemnásť fliaš desaťročnej škótskej a šesť fliaš starej brandy z roku 1866. Taký bol zvyk. Churchill si musel vždy na seba zarobiť, ale ako poznamenal neskôr, nebolo dňa, kedy by si nemohol otvoriť flašu šampanského a druhú ponúknuť priateľovi.
veľa cibuliek a málo šťavy
Keď išlo o jedlo, bol náročný. Ale nikdy nemal prehnané nároky. Mal rád obyčajné polievky, napríklad vývar preferoval pred krémovými. Rád tvrdil, že skutočným testom dobrého kuchára je, či vie spraviť dobrú polievku. Podľa pani Georginy Landemareovej, ktorá pre neho celé roky varila na Downing Street rovnako ako v jeho súkromnom londýnskom dome, Churchillovým obľúbeným jedlom bol takzvaný írsky guľáš (dusená jahňacina alebo baranina so zemiakmi, mrkvou, cibuľou a petržlenom, pozn. prekl.), pričom mal rád veľa malých cibuliek a málo šťavy. Pod jeho vplyvom si to obľúbil aj generál Eisenhower. Nemal veľmi rád pudingy a rád sa posťažoval, ak im – ako hovoril – „chýbala téma“. A sťažoval sa často, neraz dôvtipne. Raz, keď mal na tanieri pár zle dochutených prepelíc, nesúhlasne poznamenal, že musí ísť o „myši ukradnuté z Tutanchamónovej hrobky“. Na záver si rád pochutnal na roquefortskom syre, olúpanej hruške alebo miešanej zmrzline.
ranný drink
Keď išlo o víno, osobitne šampanské, bol z neho expert. Keď to bolo možné, rád si doprial slávne šampanské Krug, ročníky 1920 a 1926. Ale jeho značkou bolo víno Pol Roger z roku 1928 (rok, keď som sa narodil), ktoré vyhlásil za najlepšie víno v dejinách. Pani Odette Pol-Rogerová, ktorú osobne spoznal v roku 1944, mu zvykla na každé narodeniny poslať ročník 1928, až kým sa neminul. Keď po druhej svetovej vojne nadobudol stajňu závodných koní, nazval jedného koňa menom Pol Roger. V roku 1953 vyhral súťaž Black Prince. Pani Pol-Rogerová na oplátku začala predávať špeciálne cuveé Winston Churchill. Náš velikán zväčša pil s mierou. Bob Boothby, ktorý tieto veci pozorne sledoval, tvrdí, že Churchilla videl v Dolnej snemovni pod vplyvom alkoholu iba raz. A to bolo počas abdikácie. Keď sa okolo pol tretej vrátil z obeda, bol opitý. Porušil pravidlá počas hodiny otázok, žiadal čas navyše, spadol na zem a prekričali ho – to sa mu stalo jediný raz za pol storočia, čo slúžil v snemovni. Obyčajne si zvykol naliať panáka už od rána, ale bola to veľmi slabá škótska, ktorú popíjal niekoľko hodín. Vyhýbal sa koktailom a nikdy alkohol nemiešal. Je známe, že poznamenal, že „z alkoholu som si zobral viac, ako on zo mňa“. Umiernenosť bola pre neho, paradoxne, charakteristická, aj keď išlo o cigary. Normálne mal cigaru zapálenú, ale potiahol si iba párkrát. Dr. Thomas Hunt (inak môj svokor) mu odporúčal používať držiak na cigary, on však tvrdil, že na to má narastené brucho. Obyčajne fajčil Romeo y Julieta. Na zapálenie používal veľké kanadské zápalky, ktoré dlho horeli. Keď som ho v roku 1946 v sedemnástich rokoch prvýkrát stretol, jedny mi daroval a bol to kus dreva. Už dlho pred prvou svetovou vojnou pochopil, že cigary boli obľúbené karikaturistami a preto sa stali súčasťou jeho imidžu. Preto sa s nimi vždy ukazoval a rád si ich opakovane zapaľoval. Ale, ako povedal lord Beaverbook, v skutočnosti toho veľa nenafajčil: „Churchill fajčil zápalky, cigary jedol“.
Autor je britský historik, okrem iných autor knihy Churchill.