Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Diskutabilný Lev

.časopis .divadlo

Najstarší filmový festival oslavoval 75. narodeniny. Nechýbali skvelé filmy, slávne osobnosti ani hollywoodske superhviezdy. A predsa jedna otázka rezonovala najviac: ostane Marco Müller aj naďalej šéfom festivalu? Podľa reglementu benátskeho Biennale by totiž mal po štyroch rokoch skončiť.

Najstarší filmový festival oslavoval 75. narodeniny. Nechýbali skvelé filmy, slávne osobnosti ani hollywoodske superhviezdy. A predsa jedna otázka rezonovala najviac: ostane Marco Müller aj naďalej šéfom festivalu? Podľa reglementu benátskeho Biennale by totiž mal po štyroch rokoch skončiť.


Ostrieľaný 54-ročný matador (šéfoval už festivalom v Rotterdame a Locarne, producentsky sa podieľal na vzniku viacerých úspešných filmov), prevzal Mostra internazionale d´arte cinematografica v roku 2003. Teda v čase, keď sa festivalu prorokoval neodvratný zánik a „optimistickejšie“ hlasy pripomínali stav permanentnej krízy. Bolo to obdobie poznačené častými zmenami v čele festivalu, hľadaním a nenachádzaním kvality, ktorá by konkurovala Cannes a Berlínu, úvahami o tom, či Benátky potrebujú alternatívny filmový trh, ktorý by sa na Lido importoval z Milána, či Mostru netreba jednoducho zrušiť a jeho modernejšiu podobu inštalovať do Ríma.
No 64. ročník festivalu potvrdil Müllerovu pozíciu, ozývali sa podporné hlasy na jeho zotrvanie v kresle umeleckého riaditeľa. Významný taliansky publicista Gian Luigi Rondi v „Liste riaditeľovi“ vyjadril presvedčenie, že nová Rada Biennale (bude zvolená začiatkom 2008) ho ponechá vo funkcii, pretože počas štyroch rokov vznikol pod Müllerovým vedením „unikátny priestor na to, aby začínajúci autori bok po boku s majstrami filmového umenia tvorili unikátnu históriu“. Napriek tomu, že tento novinár je aj podporovateľom rímskeho festivalu zriadeného v minulom roku, hovorí, že obe udalosti predstavujú odlišné koncepcie, takže „je nevyhnutné, ba priam potrebné, aby sa o lásku ku kinematografii delili.“


.temná Čína
Dva roky po získaní Zlatého leva za Brokeback Mountain sa taiwanský režisér Ang Lee znova vydal preskúmať tiesnivý konflikt medzi rozumom a citom. Tentoraz zvolil temný príbeh lásky Se, Jie (Túžba, opatrnosť), odohrávajúci sa v Šanghaji 40. rokov minulého storočia počas japonskej okupácie. Erotický špionážny triler vznikol podľa predlohy čínskej spisovateľky Eileen Chang a Lee ho nakrútil v čínskych reáliách za americké peniaze. Pred kamerami spojil ázijskú hereckú ikonu Tonyho Leunga (fetišistický protagonista viacerých snímok Wong Kar-waia) a mladý objav Tang Wei (ktorú pre odvážne kreácie okamžite začali porovnávať s Mariou Schneider z Posledného tanga v Paríži). Rozvláčny príbeh (160 minút) o čínskej študentke, ktorej revolučné odhodlanie sa stretne s jej sexuálnou závislosťou od kolaboranta, pravdupovediac, napriek niekoľkým explicitným sexuálnym scénam odbornú ani divácku obec príliš nezaujal. O to väčšie prekvapenie pripravila jury zložená výhradne zo slávnych tvorcov (C. Breillat, J. Campion, E. Crialese, A. G. Iňárritu, F. Ozpetek, P. Verhoeven) svojím verdiktom, že Zlatého leva získal opäť Ang Lee. „Nebolo to vôbec jednoduché,“ vyhlásil šéf porotcov Číňan Čang Jimou, „k tomuto rozhodnutiu sme dospeli po deviatich hodinách tvrdej rozpravy!“
.nespokojnosť so súčasnosťou
Tak by sa dal označiť spoločný menovateľ viacerých súťažných filmov festivalu. V tomto duchu najviac prekvapil veterán Brian De Palma, ktorého filmografiu tvorí aj hororová Carrie, nezávislé Home Movies, ambiciózna Zjazvená tvár, oscaroví Nepodplatiteľní či komerčne úspešná Mission: Impossible. Svojím najnovším dielom Redacted (Redigované) sa predviedol v nevídanej forme a oba póly festivalového publika prinútil – napriek neradostnej téme – k spontánnemu potlesku. Jeho rekonštrukcia skutočného prípadu, ukazujúceho vo viac než zlom svetle správanie sa amerických vojakov v Iraku, priam priklincovala k sedadlám. Skúsený tvorca nakrútil film napínavou formou televíznych záznamov stiahnutých z internetu. Znásilnenie 15-ročnej dievčiny a vyvraždenie jej rodiny je zobrazené očami priamych účastníkov, takže vzbudzuje dojem autentickej pravdy. Úvodné titulky však upozorňujú, že nejde o žiadny dokument, ale o inscenáciu reálnych faktov, ktorých účinnosť režisér docielil obsadením neznámych tvárí do postáv vojakov. Film získal Strieborného leva za najlepšiu réžiu, a hoci bude mať americkú premiéru až v polovici decembra, už teraz je favorizovaný a spomínaný v súvislosti s Oscarom.
Pôsobenie vojny v Iraku na osobnosť tých, ktorí tu majú bojovať za vlasť, spracoval aj Paul Haggis vo filme In the Valley of Elah (V údolí Elah), ktorý je však nakrútený v duchu hollywoodskych konvencií. Príbeh veterána z Vietnamu pátrajúceho po zmiznutom synovi, ktorý sa vrátil so svojím oddielom z Iraku, používa aj fotografie a zábery urobené mobilom, ale hlavný dej sa dôsledne riadi pravidlami trileru. Hoci záverečné poznanie desivej bezcitnosti a úplného odbúrania zábran, ako dôsledku zážitkov z vojny vyznie možno ešte otrasnejšie než u De Palmu, film predsa len vzbudzuje väčší dojem vykonštruovaného príbehu. Možno aj preto ho porota pri udeľovaní cien celkom prehliadla.
Inú stránku nepríjemných dôsledkov globalizácie sleduje známy bojovník za socializmus Ken Loach. Vo filme It´s a Free World (V krajine slobody) rozpráva o debakli odborárskych snáh vo svete zneužívania emigrantov. Hlavnou postavou je ctižiadostivá mladá žena, ktorej občasné dobré úmysly úplne potlačí túžba presadiť sa a zarobiť. S kamarátkou založí pobočku na sprostredkovanie príležitostnej práce pre prisťahovalcov z Poľska či Iránu a očakáva od nich, že sklonia chrbát za pár drobných... Hoci dielo ašpirovalo na vyššie ocenenie, s cenou sa musel uspokojiť len scenárista Paul Laverty.

.cate Blanchet ako Bob Dylan
Abdellatif Kechiche, francúzsko-tuniský tvorca, vytvoril podľa mnohých novinárov i divákov najlepší film tohtoročných Benátok. La Graine et le mulet (Rybí kuskus) je príbehom starého lodiarskeho robotníka, ktorý si po nedobrovoľnom odchode do dôchodku napriek všetkému a všetkým splní svoj životný sen. Film zaujme predovšetkým hereckou civilnosťou a majstrovskou inscenačnou improvizáciou členov početnej francúzsko-arabskej rodiny, ktorí napriek rôznym životným peripetiám v rozhodujúcich okamihoch stoja pri sebe. Dvaapolhodinová snímka ohromne graduje, keď sa zdanlivo happyendová pointa láme do tragicko-oslavného finále berúceho dych. „Chcel som ukázať zložité charaktery ľudí z etnicky zmiešanej rodiny, hľadiacich do budúcnosti, ktorá nemusí nevyhnutne znamenať popretie ich vlastnej identity,“ povedal pri preberaní Zvláštnej ceny poroty mladý režisér. Navyše film získal aj cenu FIPRESCI a niekoľko ďalších neštatutárnych ocenení. Dvadsaťročná Hafsia Herzi si odniesla cenu Marcella Mastroianiho za herecký objav.
Rovnakú cenu porota prisúdila aj kontroverzne prijatému, na druhej strane veľmi originálnemu filmu Todda Haynesa I am Not There (Nie som tam), ktorý sa inšpiroval životom a dielom Boba Dylana. Ide o nekonvenčnú a formálne ekvilibristickú cestu do rôznych životných období „najväčšieho rockového básnika“, ktorého interpretuje šesť hercov v šiestich portrétoch – Christian Bale, Heath Ledger, Ben Whishaw, Richard Gere, černošský(!) chlapec Marcus Carl Franklin a – Cate Blanchett. Tá si napokon odniesla Volpiho pohár za najlepší ženský herecký výkon. Kým v jej prípade „pohár“ našiel celkom správnu adresátku, ocenenie pre mužského kolegu vzbudilo prinajmenšom rozpaky. Najväčšieho prekvapenia sa tak zrejme dočkal samotný laureát Brad Pitt, ktorý svoju kreáciu legendárneho desperáda v predlhom antiwesterne The Assassination of Jesse James by the Coward Robert Ford (Zavraždenie Jesseho Jamesa zbabelým Robertom Fordom) asi tiež nepovažoval za výnimočnú, keďže v čase odovzdávania cien už bol v Toronte, kde v úlohe spoluproducenta promoval film pre americký trh.
.kjú Tí neprišiel
V súťaži sa predstavili aj Wes Anderson, Kenneth Branagh, Peter Greenaway, Miike Takashi alebo Eric Rohmer, ale všetci vyšli naprázdno. Aby Nikita Michalkov, ktorý sa vrátil k réžii po niekoľkoročnej prestávke, tiež neodišiel z Lida bez ocenenia, porota vymyslela šalamúnsky ortieľ – Zvláštneho leva za súborné dielo. Jeho expresívne realizovaný film 12 zaujal silným postojom k čečenskému problému, a ak by aj vyhral, určite by nikto neprotestoval.
Okrem hlavnej súťaže sa so záujmom sledovala aj sekcia Horizonty, kde v hranej tvorbe opäť prekvapujúco, ale tentoraz úplne zaslúžene zvíťazil estónsky debut Sügisball (Jesenný bál) režiséra Veika Ounpuuho a v dokumentárnej sekcii Číňan Jia Zhangke so snímkou Wuyong (Šaty). Silnú pozíciu mexického filmu potvrdil Rodrigo Plá, ocenený za najlepší prvý hraný film, dielom La Zona (Zóna).
Vydarené jubileum najstaršieho filmového festivalu tak trochu paradoxne narušila veľmi očakávaná – domáca – retrospektíva „spaghetti“ westernov, ktorá vôbec nezaznamenala taký ohlas, aký si organizátori od nej sľubovali. Jednak sa tam neobjavili najlepšie diela tohto divácky vďačného žánru (napríklad Leoneho Vtedy na Západe), a potom organizátorov a hlavne divákov nepotešila neprítomnosť Quentina Tarantina, ktorý celú kolekciu vyskladal podľa svojho vkusu, čo mal na Lide osobne zdôvodniť.
  
.peter Nágel, Benátky
Autor je programový riaditeľ MFF Bratislava. 



Podozrivá kritika!

Počas festivalu v Benátkach si viacerí renomovaní filmoví kritici verejne posťažovali, že odborný názor – komplexné rozobratie filmového diela – dnes vlastne nikoho nezaujíma. Ešte donedávna také rešpektované noviny, akými sú napríklad Corriere della Sera, Repubblica alebo Stampa umiestňovali hodnotiace články na titulke alebo na druhej-tretej strane. Teraz nanajvýš prinesú nejakú veľkú farebnú fotografiu, najčastejšie s celebritou, ktorá priamy súvis s konkrétnym filmom ani nemá. Ako napríklad Angelina Jolie, ktorá robila štafáž Bradovi Pittovi pri slávnostnej premiére americkej snímky Zavraždenie Jesseho Jamesa zbabelým Robertom Fordom. A suverénne najväčšou hviezdou, ktorá v tomto roku zavítala na Lido, bol Johnny Depp, hoci v programe nemal žiadny film. Dostavil sa iba preto, aby dekoroval čestným Zlatým levom režiséra Tima Burtona. Palác však od rána obliehali davy nadšených tínedžeriek, fotografov a televíznych štábov, ktoré premenili priestranstvo pred festivalovým Palácom na takmer nepriechodnú chaotickú zónu. Takže aj v tejto súvislosti možno parafrázovať klasika, že dobre už bolo. Ako trpko poznamenala vo svojej glose Piera Detassis, „ kritikmi sú dnes bulvárni stĺpčekári, ktorí vás spoľahlivo poinformujú o tvare a mieste tetovania obľúbenej hviezdy a skutoční recenzenti sú vytesnení do zadnej polovice novín, kde sa ich priestor naďalej zužuje. Byť dnes filmovým kritikom je profesia veľmi podozrivá!“
.pn


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite