Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fenomén Trizuljak

.pavla Lazárková Trizuljaková .časopis .umenie

Alexander Trizuljak (1921 – 1990), sochár, organizátor kultúrneho diania na Slovensku, spoluautor koncepcie nejednej kultúrnej inštitúcie či aktivity, je jednou z významných osobností moderného umenia na Slovensku. Je zároveň priekopníkom moderných technológií v sochárstve druhej polovice 20. storočia.

Trizuljak pochádzal z obce Varín, neďaleko Žiliny. Rodičia boli jednoduchí roľníci, starý otec Karol Trizuljak pracoval aj ako železničiar. Aj keď v rodine bolo deväť detí, otec si dal veľmi záležať na kvalitnom vzdelaní svojich troch synov. Boli prví z dediny, ktorí išli študovať na stredné školy a neskôr získali i vysokoškolské vzdelanie v Prahe.
Na reálke v Žiline si jeho talent všimol český učiteľ kreslenia Zdeněk Balaš, v rokoch 1943 – 1944 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, na oddelení kreslenia a maľovania, u profesorov Maximiliana Schurmanna a Jozefa Kostku. Tu sa prvýkrát oboznámil so sochárskym umením. Na základe týchto vplyvov sa hneď po skončení vojny rozhodol študovať na pražskej Akadémii výtvarných umení, ktorá sa otvárala už koncom mája roku 1945. V podmienkach zbombardovaného Československa trvala mladému adeptovi cesta do Prahy celých päť dní. K profesorovi Karlovi Pokornému dorazil s oneskorením, krátko po ukončení skúšok. Profesor mu dal možnosť ukázať svoje práce, a rozhodol sa ho prijať. .zakladateľ, realista
Po ukončení štúdií v Prahe (1949) sa veľmi rýchlo etabloval na novovzniknutej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ako asistent Jozefa Kostku. Stál pri vzniku školy a jej formovaní. Jeho zásluhou tu vznikali mnohé umelecké odbory a dielne na monumentálne techniky, mozaiku, štukolustro, textil, oddelenie dizajnu či skla. Bol pri založení Fondu výtvarných umení, Ústredia umeleckých remesiel, Galérie mesta Bratislavy a viacerých ďalších galérií po celom Slovensku. Jeho osobnou ambíciou bolo vybudovanie zlievarne – zváračského ústavu. Bol autorom konceptu sympózia Socha piešťanských parkov (1961) a dlhoročným predsedom jeho organizačného výboru. V rokoch 1962 až 1969 bol členom výboru a predsedníctva Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Alexander Trizuljak je osobnosťou so širokým rozsahom výtvarnej tvorby. Rôznorodosť jeho výtvarného prejavu siaha od realistickej plastiky cez štylizované a idealizované figúry a torzá, konštruktivistické plastiky až po sakrálnu a portrétnu tvorbu z obdobia posledných rokov života.
Začínal realistickou tvorbou, v prvých rokoch tvorby sa orientoval na tematiku pracujúceho, modliaceho sa a trpiaceho človeka. Do istej miery to bolo vplyvom pedagóga Karola Pokorného. Trizuljak ako absolvent Akadémie výtvarných umení v Prahe bol dedičom tradície majstrov, ovládajúcich sochárske remeslo a problematiku klasického sochárstva. Jeho celoživotnou sochárskou láskou bola tvorba Augusta Rodina a  Constantina Meuniera. Téma „človeka“ okrem idey práce – napríklad Zvárač (1950 – 1955) alebo Banícky učeň (1951), zahŕňala aj motívy rodiny, poetické námety matky s dieťaťom, ľudové alebo rozprávkové inšpirácie, ako napríklad socha Detvana (1951), Janko a tátoš (1967) a iné.  .víťazstvo na Slavíne 
Trizuljakovou najznámejšou sochou je dominantná socha Víťazstvo (1957 – 1959), na Slavíne v Bratislave. Zámer projektu už od konca druhej svetovej vojny spočíval v riešení cintorínu a pietneho miesta. Prebehli viaceré kolá súťaže, napokon vyhral projekt sochára a architekta Jána Svetlíka (1956). Trizuljakovi pripadlo vytvoriť hlavnú sochu postavu vojaka, ktorý ľavou nohou drví nacistický kríž. Stalo sa, že umelec – kresťan a nestraník získal bezprecedentnú príležitosť vytvoriť dominantnú sochu gigantických rozmerov.
Bola to obrovská výzva. Umelec najprv vypracoval model v nadživotnej veľkosti (výška 2,5 m). Ten neskôr zväčšoval pomocou špeciálne zhotoveného pantografa do skutočnej veľkosti. Nakoniec si skulptúru overil priamo na mieste – na pylóne, kde mala stáť skutočná socha. Na tento účel dal z medeného plechu zvariť maketu v skutočnej veľkosti 1:1. Skúšobný model potom pozoroval zo všetkých strán, až kým si nebol realizáciou celkom istý. Potom nastal samotný proces finalizácie. Skulptúra je kus filozofie. Socha musí mať dokonalú statiku, a pritom sa z nej nesmie vytratiť aktívny hybný princíp. Autor musel zvážiť všetky aspekty náročného projektu. Od statiky cez konštrukčný princíp, technický i technologický  proces, mnohopohľadovosť a dokonalý výraz zo všetkých strán. Plastika bola veľká, pracovalo sa s tonami sochárskej hliny. Najväčšie riziko spočívalo v udržaní toľkej hmoty v mokrom stave, nehovoriac o udržaní celej koncepcie a kompozície sochy.
Pamätník Víťazstva nad fašizmom slávnostne odhalili na jar roku 1960. Svojím významom, ale aj rozmermi, technickou a umeleckou koncepciou v histórii slovenského sochárstva nemal a dodnes nemá konkurenciu.
Skúsenosť s tvorbou Slavína mala v Trizuljakovej tvorbe ďalšie pokračovanie. Konštrukciu slavínskej sochy tvorili delové rúry. Vtedy si umelec uvedomil, že samotná konštrukcia nesie v sebe výrazné sochárske a priestorové kvality. Toto poznanie sa v najbližších rokoch stalo základným východiskom pre konštruktivistické plastiky. V rámci prípravy na Slavíne mal tvorca možnosť absolvovať študijnú cestu po Európe a poznať súčasné tendencie vo výtvarnom umení. Navštívil Paríž, Londýn, Benátky, Florenciu i Rím. Spoznal moderné konštruktivistické plastiky, zaujal ho Brancussi a Henry Moore. Dovtedy predstaviteľ realizmu začal svoje dielo porovnávať s modernými sochármi. Neskôr, roku 1963 absolvoval zváračský kurz, aby sochy mohol realizovať sám. V jeho ateliéri vznikali špičkové hravé priestorové, prevažne vertikálne plastiky a variácie. .milenci
Najkrajšou sochou Alexandra Trizuljaka, nebola socha Víťazstva, ale bronzová socha Milencov (1959 – 1960), ktorá mala zdobiť fontánu na Dulovom námestí v Bratislave. Súsošie znesie najvyššie estetické nároky a kritériá na kvalitné moderné umenie. Niektorí kolegovia pritom súsošie kritizovali pre zjednodušené tvary a „nedorobenosť“. Komisia dielo schválila, ale autorský honorár znížili z dôvodu „remeselného nezvládnutia práce“. Napriek tomuto incidentu socha zaznamenla nebývalý úspech, jeden unikát odkúpila Slovenská národná galéria. Socha Milencov ďalej zdobila nádvorie Pražského hradu pri príležitosti prvej československej výstavy výtvarného umenia v Prahe. Ďalší odliatok sa dodnes nachádza na jednom z Piešťanských námestí. Vrcholné dielo Milenci sa formálne nachádza na priesečníku idealizovaného realizmu s odhliadnutím od detailov, a citlivej modelácie organických plastík 20. storočia, čím sa približuje moorovskej sochárskej senzibilite.
Súsošie Milenci otvorilo líniu lyrických postáv. Socha s názvom Sediaca (1963) v nadživotnej veľkosti je umiestnená v areáli nemocnice v Podunajských Biskupiciach. Sochárska skratka sa tu miesi s dokonale vyváženým ladným pohybom pôvabnej figúry. Ako „Nymfa“ v prítomnosti ďalších plastík Stojacej a Ležiacej vytvára nemé spoločenstvo a prostredie krásy či zázraku. Iným variantom Sediacej (1982 – 1985) je kamenná, takmer monolitická skulptúra v Horskom parku. Redukcia formy sa pohybuje na hranici čitateľnosti. So zjednodušením tvarov a hrubým opracovaním kameňa sa graduje výraz sochy samotnej.
Mimoriadne pôsobivými plastikami sú diela zvárané z kovových ohýbaných plechov. Plastiky majú charakter hranatých zjednodušených tvarov, čo ich ešte viac posúva smerom k modernému sochárskemu výrazu. Takýmto spôsobom vytvoril napríklad sochu Janko a tátoš (1967) umiestnenú v parčíku na Račianskom námestí v Bratislave a sochu Kozmonauta inštalovanú na vstupe do Rače. Typ mužskej figúry zvlášť vyniká vo figurálnej kompozícií dvoch postáv s názvom Pomáhajúci zo 60. rokov v areáli nemocnice v Podunajských Biskupiciach. Naplno sa tu prejavuje vyrovnávanie statických a dynamických síl postáv. Napätie medzi pohybom dolu a nahor vytvára pôsobivé divadlo zjednodušených hranatých foriem. Otvorený priestor medzi postavami odľahčuje celú kompozíciu a umocňuje jej hlboko humanistický obsah. .sakrálna tvorba
Trizuljak nikdy nepodľahol nátlaku a ponukám na vstup do strany. To, že aj svoje deti vychovával v náboženskom presvedčení, sa považovalo za zaostalosť. V roku 1972 dostal hodinovú výpoveď ako pedagóg na VŠVU, v dôsledku čoho sa stratil z oficiálneho výstavného a kultúrneho života. Konkrétnou zámienkou bola návšteva Ríma vo februári 1969. Spolu s Vincentom Hložníkom a Ľudovítom Fullom sa vo Vatikáne zúčastnili aj osobnej audiencie u pápeža Pavla VI.. Nastalo obdobie „embarga“ na dielo, o manželoch Trizuljakovcoch sa nesmelo písať, ich práce sa nesmeli vystavovať.
Syntéza realizmu a konštruktivizmu vrcholí v Trizuljakovej sakrálnej tvorbe zo 70. rokov minulého storočia. Naplno sa tu prejavila jeho záľuba v monumentalite. Po nútenom odchode zo spoločenského a kultúrneho života sa pustil opäť do tvorby. Modlitba Kréda a odhodlanie robiť veci, čo majú hlbší zmysel, sprevádzalo tento úsek jeho života. Podľa kunsthistoričky Aleny Piatrovej patrí toto obdobie k tomu najlepšiemu, čo v oblasti sakrálneho umenia u nás v období komunizmu vzniklo.
Trizuljakove plastiky sa nachádzajú v 26 kostoloch po celom Slovensku. Figúry Krista pokračujú v línii realistickej tvorby, avšak zároveň ju prekračujú. Mučené a zároveň zmŕtvychvstané Kristovo telo nenesie len následky veľkého utrpenia, ale aj myšlienku vedomej obety. V kostole v Zelenči pri Trnave je umiestnená monumentálna sklená plastika Vzkrieseného Krista zo zlatožltého topásu z roku 1972. Žiarivá socha je umiestnená na ploche vytvorenej z kúskov kovu. Práve tu vyvrcholili Trizuljakove experimenty originálnou hliníkovou mozaikou, poskladanou z rôzne strihaných, vertikálne usporiadaných pásov hliníka. Pri dopade svetla na povrch mozaika vyvoláva dojem tajomného mihotania. Tvorba hliníkových povrchov bola autorovým osobným know-how.
Posledné roky života Trizuljaka znamenali pomalý úpadok majstra, bol to zlomený a rozporuplný človek. S postupujúcou ťažkou chorobou jeho sochy strácali rozlet, istotu a presvedčivosť. Prichádzala frustrácia z nezrealizovaných plánov z posledného obdobia života. Po nútenom odchode z VŠVU sa už nikdy celkom nespamätal. Bol to monumentálny výtvarný umelec. Sníval o veľkých sochách. Toto jeho nadanie mu nebolo dopriate realizovať vo svojej plnosti. Po Nežnej revolúcii už na konci svojej púte bilancoval život i tvorbu a s horkosťou poznal, ako pôsobí slobodné prostredie na veľkolepé plány umelca. Ako svedectvo doby a výzva na zamyslenie aj pre súčasnú generáciu  však po ňom zostávajú mnohé realizácie výtvarných diel. Autorka je textilná výtvarníčka, teologička a teoretička výtvarného umenia.
Je najmladšou, ôsmou dcérou Alexandra Trizuljaka.
Alexander Trizuljak/
Sochár Alexander Trizuljak je známy hlavne ako autor monumentálnej sochy Víťazstvo na bratislavskom Slavíne. Socha je to dôležitá a pozoruhodná, ale (nechtiac) zatieňuje dielo a život tohto pozoruhodného umelca. Tento rok by sa Alexander Trizuljak dožil 90 rokov a pri tej príležitosti bude v Galérii SPP výstava jeho modernistických diel zo šesťdesiatych rokov. Súčasťou výstavy budú filmy dokumentaristu Šimona Ondruša, na ďalších dvoch výstavách budú vystavené fotografie prác Alexandra Trizuljaka a jeho manželky Evy (ktorá tento rok oslavuje 85. narodeniny). Známy fotograf Šymon Kliman bude zároveň s fotoaparátom v ruke objavovať Trizuljakove sochy v meste a jeho fotografie sa potom objavia na múroch kapucínskeho kláštora.
Šimon Ondruš aj Šymon Kliman sú vnuci Alexandra Trizuljaka. Trizuljakovci mali 8 detí a 28 vnúčat, ktoré dnes žijú po celom svete a je medzi nimi vysoko nadpriemerný výskyt umelcov. Preto si aj v .týždni pripomíname život a dielo tohto významného sochára cez niektorých členov jeho rodiny. Hlavný text napísala sochárova dcéra Pavla Lazárková Trizuljaková, autorom fotografií je Šymon Kliman a prinášame aj niekoľko spomienok dnes už dospelých vnúčat na svojho starého otca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite