Séria týchto článkov vznikla tak, že po prečítaní románu s tematikou praveku mi napadla táto otázka: ako by sme, s dnešnými znalosťami, mohli pomôcť pračlovekovi, keby sme sa vedľa neho ocitli? Tak napríklad, keby sa tam ocitol dnešný lekár, ale bez dnešných liekov, bez kovových nástrojov, bez sterilných obväzov... Prvý krok by mohol byť – hygiena. V pomerne jednoduchých podmienkach by sme mohli naučiť pračloveka využívať výsledok chemickej reakcie medzi mastnými kyselinami a hydroxidmi.
Zadovážme si teda najprv lúh, ako predstaviteľa hydroxidov. Budeme potrebovať destilovanú (rozumej dažďovú) vodu, ale v krajnom prípade bude stačiť aj tá z potoka.
(Tu musíme urobiť menší skok – totiž predpoklad, že sa už našim lovcom a zberačom vyjasnilo, ako sa dá niečo uťapkané z vhodného blata po prudkom pečení zmeniť na mimoriadne odolnú nádobu.)
Vysokú nádobu vyzdobíme malými dierkami na dne a naplníme ju popolom z tvrdého dreva (dubového, ale celkom osvedčená je napríklad aj jabloň). Ideálny je najjemnejší biely popol, ktorý vzniká pri vysokých teplotách ohňa, teda po poriadnej vatre. Popol zalejeme vodou a v zbernej nádobe pod týmto svojským filtrom precedenú vodu zachytíme. Výsledkom je lúhová voda. Ak sa nám budú v tejto vode zemiak alebo vajce vznášať asi v polovici výšky, je koncentrácia lúhu v poriadku. Ak však vypláva vyššie, treba pridať vodu – ak klesne ku dnu, treba trochu vody vyvariť.
Z posledného lovu si odložíme najmastnejšie kúsky a tentoraz ich nezjeme ako zákusok, ale vypečieme z nich všetok tuk a odložíme bokom. Zmiešame tento tuk s našou lúhovou vodou a pomaly a trpezlivo varíme. Po prevarení tento „maglajz“ necháme odstáť a ten po čase zhustne až úplne stvrdne – a voil?, máme mydlo! Takéto mydlo sa používa od antických čias, ale jeho prípravu by zvládol aj pračlovek. Na zmiernenie vysušovania pokožky sa pravekým dámam odporúča časť živočíšneho tuku nahradiť olivovým olejom a tým najfajnovejším bude miesto lúhového mydla stačiť roztlčený koreň mydlice lekárskej.
.erik Markuš
Autor je architekt
Zadovážme si teda najprv lúh, ako predstaviteľa hydroxidov. Budeme potrebovať destilovanú (rozumej dažďovú) vodu, ale v krajnom prípade bude stačiť aj tá z potoka.
(Tu musíme urobiť menší skok – totiž predpoklad, že sa už našim lovcom a zberačom vyjasnilo, ako sa dá niečo uťapkané z vhodného blata po prudkom pečení zmeniť na mimoriadne odolnú nádobu.)
Vysokú nádobu vyzdobíme malými dierkami na dne a naplníme ju popolom z tvrdého dreva (dubového, ale celkom osvedčená je napríklad aj jabloň). Ideálny je najjemnejší biely popol, ktorý vzniká pri vysokých teplotách ohňa, teda po poriadnej vatre. Popol zalejeme vodou a v zbernej nádobe pod týmto svojským filtrom precedenú vodu zachytíme. Výsledkom je lúhová voda. Ak sa nám budú v tejto vode zemiak alebo vajce vznášať asi v polovici výšky, je koncentrácia lúhu v poriadku. Ak však vypláva vyššie, treba pridať vodu – ak klesne ku dnu, treba trochu vody vyvariť.
Z posledného lovu si odložíme najmastnejšie kúsky a tentoraz ich nezjeme ako zákusok, ale vypečieme z nich všetok tuk a odložíme bokom. Zmiešame tento tuk s našou lúhovou vodou a pomaly a trpezlivo varíme. Po prevarení tento „maglajz“ necháme odstáť a ten po čase zhustne až úplne stvrdne – a voil?, máme mydlo! Takéto mydlo sa používa od antických čias, ale jeho prípravu by zvládol aj pračlovek. Na zmiernenie vysušovania pokožky sa pravekým dámam odporúča časť živočíšneho tuku nahradiť olivovým olejom a tým najfajnovejším bude miesto lúhového mydla stačiť roztlčený koreň mydlice lekárskej.
.erik Markuš
Autor je architekt
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.