Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čaro depeší

.marek Vagovič .časopis

Keď začali významné svetové médiá pred niekoľkými mesiacmi zverejňovať správy, ktoré posielajú americkí diplomati svojim šéfom do Washingtonu, bolo len otázkou času, keď sa čo-to dozvieme aj o našich politikoch. Portál WikiLeaks navnadil aj niektorých slovenských novinárov, ktorí sa už nevedeli dočkať, kedy vyplávajú na povrch detaily o utajených schôdzkach Fica, Dzurindu či Mečiara.

Minulý týždeň sme sa dočkali. S výnimkou zopár depeší sme sa však veľa nového nedozvedeli. Kto čakal politické bomby s potenciálom povaliť vládu, zostal sklamaný. Americkí diplomati totiž nie sú žiadni investigatívci, ako to možno niekedy z ich situačných správ vyzerá. Podobne ako novinári sa len pravidelne stretávajú s politikmi či ľuďmi z biznisu, aby si urobili obraz o krajine, v ktorej pôsobia. Z pozbieraných informácií potom vyskladajú depeše, ktoré posielajú nadriadeným do rodnej krajiny. Takto to funguje v diplomacii všade na svete, Slovensko nie je výnimkou. Viem si predstaviť, že pre mnohých pracovníkov ambasády je to rutina, bez ktorej by sa možno aj zaobišli. Ale určite sú aj takí, ktorých to baví – nie je nič príjemnejšie, ako sedieť v lete na terase dobrej reštaurácie a nezáväzne debatovať o politike. A keďže Amerika je stále veľmoc, slovenskí politici im zrejme hovoria veci, ktoré chcú počuť. Bolo by naivné predpokladať, že budú špiniť do vlastného hniezda a naopak – konkurencii radi podkúria, koľko sa len dá. Výsledkom potom môže byť určité skreslenie reality, hoci základná predstava o Slovensku v depešiach sedí. Aj preto k nim treba pristupovať obozretne a nehltať ich od slova do slova ako nespochybniteľné fakty. Diplomati navyše nejdú – na rozdiel od novinárov – s kožou na trh. Nemusia si nič overovať, ich ambíciou nie je Pulitzerova cena. Výsledkom je aj ľahkosť, s akou píšu napríklad o korupcii, ktorá by zrejme naše médiá stála ťažké milióny. Aj preto bude zaujímavé sledovať, ako dopadnú prípadné súdy, ak sa niekto z politikov rozhodne žalovať noviny za články, ktoré citujú zo správ americkej ambasády. Čaro depeší tkvie najmä v mylnej predstave, že ide o čosi tajné a veľmi dôležité. Zabudnite, skoro všetko tu už bolo, len treba pozornejšie sledovať slovenské médiá. Možno sú z pochopiteľných dôvodov trocha opatrnejšie ako americkí diplomati, zato idú viac do hĺbky, pričom tie seriózne spravidla nezverejňujú klebety. Mimochodom, sám som sa raz stretol s americkým diplomatom, s ktorým som nezáväzne debatoval o slovenskej politike. Detaily si už presne nepamätám, ale do článku by som to určite nedal. Depeša však z toho môže byť pekná.     
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite