Časopisy Severný vestník, Vesy či Nová cesta, vydavateľstvo Škorpión, Cech básnikov, Akadémia verša. Symbolisti, akméisti a básnici, ktorí nepatrili k jedným ani k druhým. Neobvyklý výron tvorivosti a poézie na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Postupný odchod veľkej generácie hĺbavých románopiscov, odumieranie starého cárskeho Ruska a príchod nového storočia, v ktorom citliví vizionári šípili niečo neznáme a zlé. Umelecky mimoriadne plodná a fascinujúca ruská moderna.
Nikolaj Berďajev to opísal presne: „V tých rokoch Rusko dostalo mnoho darov. Bola to doba, keď sa v Rusku prebudilo samostatné filozofické myslenie, doba rozkvetu poézie a hlbokého estetického cítenia, náboženského nepokoja a hľadania, záujmu o mystiku a okultizmus. Objavili sa nové duše, nové pramene tvorivého života. Mnohí vycítili nový úsvit, pocit zániku a smrti spájali s pocitom znovuzrodenia a premeny života."
Tento dlhý citát som si vypožičal z úvodu zostavovateľa knihy, básnika a prekladateľa Valerija Kupku. Má názov Poézia predapokalyptického nepokoja a nie úplne iniciovanému čitateľovi opíše kontext toho, čo bude čítať na ďalších stranách: profily talentovaných a neuveriteľne vzdelaných básnikov a poetiek, ktorí vnímali poéziu ako tú najvážnejšiu, najpodstatnejšiu vec v živote. Ani jeden z nich nechcel veršami iba očariť krásnu ženu, ani jedna nepísala básne zo zábavy. Pre všetkých bola poézia danajským darom, krížom, ktorý museli niesť, cestou, ktorou museli kráčať.
Boli deťmi konca (devätnásteho) storočia, a tak sa vyrovnávali so zdanlivo mlčiacim Bohom. Lenže celkom bez Boha sa žiť nedá, a tak hľadali útechu v hlbokej mystike, antropozofii, objavovali exotické náboženstvá (viacerí konvertovali ku katolicizmu), nazerali do tajomstva smrti (niekoľkí spáchali samovraždu). Nič nebolo „akože", všetko bolo „naozaj".
Valerij Kupka nás v krátkych životopisných črtách zoznamuje s viacerými známymi (Mandeľštam, Blok, Achmatovová, Briusov, Belyj, Bunin, Cvetajevová) aj menej známymi, zato však pozoruhodnými autormi (Gippiusová, Kuzmin, Chodasevič, Sologub, Gumiľov či Ellis). Spoločným menovateľom ich príbehov bolo vzdelanie (tínedžerka Marina Cvetajevová písala svoje prvé básne po francúzsky, nemecky a rusky), literárna univerzálnosť (skoro všetci boli nielen básnikmi, ale aj kritikmi a prekladateľmi, Michail Kuzmin okrem toho ešte študoval hudbu u Rimského-Korsakova a zložil okrem iného niekoľko opier) a ťažký osud (viacerí po boľševickom prevrate opustili Rusko a už sa doň nemohli vrátiť, niektorí umreli na samotu, hlad a chudobu, Osipa Mandeľštama komunisti na smrť umučili v lágri, Nikolaja Gumiľova a Vladimíra Narbuta popravili – to všetko za poéziu).
Poézia týchto umelcov z prelomu storočí bola hlboká, vážna, ostrá, presná. Žiadne hry so slovami. Nič na efekt, všetko rovno k podstate. Symbolisti, akméisti a viacero osobností mimo týchto dvoch hlavných prúdov. Jedni hľadali v realite symboly, mieriace k tomu, čo ju presahuje, druhí tie presahy cítili priamo v tom, čo ich obklopovalo. Ich poéziu brúsila nemilosrdná kritika, často od kolegov básnikov. Gumiľov, Ivanov, Chodasevič, Soloviov či Gorodecký svojim kolegom uštedrovali nemilosrdné rany a tí im to vďačne vracali.
Ruská moderna bola erupciou kreativity v krátkom medzičase po konci „starých časov" a pred príchodom červenej apokalypsy. Túto mimoriadne talentovanú generáciu ruských umelcov stihol tragický osud. No oni napriek tomu vytvorili poéziu veľkej sily a krásy.
Môžeme ju vnímať nielen vďaka starostlivému výberu Valerija Kupku, ale aj vďaka vynikajúcim prekladom Juraja Andričíka, Ivany Kupkovej a štyroch Jánov: Buzássyho, Štrassera, Zambora a Kvapila. Ruská moderna, zostavil Valerij Kupka, Slovart, 2011.
Nikolaj Berďajev to opísal presne: „V tých rokoch Rusko dostalo mnoho darov. Bola to doba, keď sa v Rusku prebudilo samostatné filozofické myslenie, doba rozkvetu poézie a hlbokého estetického cítenia, náboženského nepokoja a hľadania, záujmu o mystiku a okultizmus. Objavili sa nové duše, nové pramene tvorivého života. Mnohí vycítili nový úsvit, pocit zániku a smrti spájali s pocitom znovuzrodenia a premeny života."
Tento dlhý citát som si vypožičal z úvodu zostavovateľa knihy, básnika a prekladateľa Valerija Kupku. Má názov Poézia predapokalyptického nepokoja a nie úplne iniciovanému čitateľovi opíše kontext toho, čo bude čítať na ďalších stranách: profily talentovaných a neuveriteľne vzdelaných básnikov a poetiek, ktorí vnímali poéziu ako tú najvážnejšiu, najpodstatnejšiu vec v živote. Ani jeden z nich nechcel veršami iba očariť krásnu ženu, ani jedna nepísala básne zo zábavy. Pre všetkých bola poézia danajským darom, krížom, ktorý museli niesť, cestou, ktorou museli kráčať.
Boli deťmi konca (devätnásteho) storočia, a tak sa vyrovnávali so zdanlivo mlčiacim Bohom. Lenže celkom bez Boha sa žiť nedá, a tak hľadali útechu v hlbokej mystike, antropozofii, objavovali exotické náboženstvá (viacerí konvertovali ku katolicizmu), nazerali do tajomstva smrti (niekoľkí spáchali samovraždu). Nič nebolo „akože", všetko bolo „naozaj".
Valerij Kupka nás v krátkych životopisných črtách zoznamuje s viacerými známymi (Mandeľštam, Blok, Achmatovová, Briusov, Belyj, Bunin, Cvetajevová) aj menej známymi, zato však pozoruhodnými autormi (Gippiusová, Kuzmin, Chodasevič, Sologub, Gumiľov či Ellis). Spoločným menovateľom ich príbehov bolo vzdelanie (tínedžerka Marina Cvetajevová písala svoje prvé básne po francúzsky, nemecky a rusky), literárna univerzálnosť (skoro všetci boli nielen básnikmi, ale aj kritikmi a prekladateľmi, Michail Kuzmin okrem toho ešte študoval hudbu u Rimského-Korsakova a zložil okrem iného niekoľko opier) a ťažký osud (viacerí po boľševickom prevrate opustili Rusko a už sa doň nemohli vrátiť, niektorí umreli na samotu, hlad a chudobu, Osipa Mandeľštama komunisti na smrť umučili v lágri, Nikolaja Gumiľova a Vladimíra Narbuta popravili – to všetko za poéziu).
Poézia týchto umelcov z prelomu storočí bola hlboká, vážna, ostrá, presná. Žiadne hry so slovami. Nič na efekt, všetko rovno k podstate. Symbolisti, akméisti a viacero osobností mimo týchto dvoch hlavných prúdov. Jedni hľadali v realite symboly, mieriace k tomu, čo ju presahuje, druhí tie presahy cítili priamo v tom, čo ich obklopovalo. Ich poéziu brúsila nemilosrdná kritika, často od kolegov básnikov. Gumiľov, Ivanov, Chodasevič, Soloviov či Gorodecký svojim kolegom uštedrovali nemilosrdné rany a tí im to vďačne vracali.
Ruská moderna bola erupciou kreativity v krátkom medzičase po konci „starých časov" a pred príchodom červenej apokalypsy. Túto mimoriadne talentovanú generáciu ruských umelcov stihol tragický osud. No oni napriek tomu vytvorili poéziu veľkej sily a krásy.
Môžeme ju vnímať nielen vďaka starostlivému výberu Valerija Kupku, ale aj vďaka vynikajúcim prekladom Juraja Andričíka, Ivany Kupkovej a štyroch Jánov: Buzássyho, Štrassera, Zambora a Kvapila. Ruská moderna, zostavil Valerij Kupka, Slovart, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.