Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fez zabudnutý v čase

.tomáš Kubuš .časopis .cestovanie

Fez, jedno zo štvorice marockých miest, ktoré sa môžu pýšiť prívlastkom „kráľovské“, preslávila jeho stredoveká medina Fés el-Báli v arabskom svete, ale nielen tam. Miesto popretkávané deväťtisíc uličkami žije s tunajšími ľuďmi ich jednoduchý život.

Okrajom mesta sa šíri zápach typický pre tieto štvrte. Všade sú dielne, kde sa rodí preslávená fezská keramika. Vonku pred dielňou sa na slnku suší hlina. Má zaujímavú šedivú farbu a slúži ako kurivo do pece.
Keramická dielňa nie je len jedna budova, ako by sa mohlo na pohľad zdať. Všade sa pripravuje niečo iné. Na dvore čakajú na ďalšie spracovanie pyramídové nádoby tajine (rovnaký názov má marocké národné jedlo, ktoré sa podáva v týchto nádobách). V rohu miestnosti, kam už nesiahajú spaľujúce slnečné lúče, sedia dvaja muži v zašpinenom oblečení a s rukami, ktoré prezrádzajú hodiny a hodiny strávené s hlinou. Beztvará masa sa pod nimi za pár sekúnd zmení na krásne dielo. Za hrubou stenou nakladajú kachličky do veľkej rozpálenej pece. Tak, ako to robia už niekoľko storočí.
Spoza rohu sa ozývajú pravidelné údery nástrojov. Niekoľko mužov sedí na zemi, rozprávajú sa a vyrábajú kúsky kamienkov, ktoré perfektne pasujú do pripravovanej farebnej mozaiky. S úžasom hľadím na tento zohraný orchester, v ktorom má každý svoje miesto. Chlapci a dievčatá maľujú jemnými pohybmi rúk na vázy farebné ornamenty a ešte jedným okom kontrolujú, kto prišiel na návštevu. Odchádzam a nad dielňou sa valí kúdoľ hustého čierneho dymu. Žiadna katastrofa. To sa len práve vypaľujú ďalšie kúsky keramiky a všetko sa môže začať odznovu. .prednosť majú zvieratá
Každé marocké mesto má viacero tvári. Nové štvrte, ktoré vyrástli, keď bolo Maroko pod francúzskym protektorátom, striedajú štvrte ešte novšie, určené pre turistov. Ale je tu i starobylá Medina, srdce marockého mesta, kde sa človek ocitne v tom starom, takmer zabudnutom svete arabského Orientu. Brána Bab Boujeloud je miestom, kde sa svety pretínajú. Za ňou už znie lákavé volanie úzkych uličiek, obchodíkov či hranatých minaretov starých mešít.
Uličky sú naozaj veľmi úzke a domy vysoké, a tak vrhajú príjemný tieň. Domáci posedávajú na schodoch pred príbytkami a sledujú dianie vo svojej uličke. Nikam sa neponáhľajú. Vedia, že ich Medina je zázračné miesto, kde čas už niekoľko storočí nemá žiadnu moc.
Medina je labyrint. No nie taký, z ktorého sa dá vyblúdiť a všetko bude ako predtým. Je to labyrint, v ktorom sa dá stratiť, a nielen v čase. Ľudia, ktorí práve nevysedávajú, neustále prúdia žilami tohto obrovského organizmu. Medina si žije vlastným životom. Takým zvláštnym, na aký Európan nie je zvyknutý. „Balak balak,“ ozve sa hrubý mužský hlas, a ani sa nenazdám, spoza rohu sa vynorí mulica plne naložená tovarom. Na niektorých miestach sa dá týmto zvieratám len ťažko vyhnúť. Treba vycúvať, alebo sa odpratať, zviera má prednosť. Je to starý zvyk, ktorý dodnes všetci rešpektujú. Niekedy to nie je práve najpríjemnejšie, ale svojím spôsobom predsa len úžasné. Prvý kontakt s koňom či somárom v úzkej uličke ešte prekvapí. Nad druhým sa turista začuduje, tretíkrát to už berie normálne. .fezskí garbiari
Uličky sa okrem ľudí začínajú plniť tovarom. Nastupuje zelenina, sladkosti, ovocie. Vôňa datlí, fíg a sladkých dozrievajúcich opuncií sa rozlieva všade okolo mňa. Na rohu sa miesi s vôňou čerstvého arabského chleba. Žena vo farebnom kaftane si berie tucet chlebových placiek a mizne v prítmí domu.
Nádherná aróma však netrvá dlho – odrazu sa všetko zmení. Ocitli sme sa vo štvrti, kde prebieha farbenie kože. Úzky vchod z nenápadnej uličky vedie do obchodu s koženými výrobkami až na terasu s panoramatickým výhľadom. To je ono! Niektorí turisti si pod nosom pridŕžajú vetvičku čerstvej mäty, ale nie je to také strašné, ako predstierajú. Keď sa povie Fez, väčšina trošku znalejších ľudí si predstaví presne tento obrázok. Horizont pokrývajú staré polorozpadnuté domčeky šedivej farby a medzi nimi desiatky farebných kadí, kde muži bez prestania namáčajú kusy kože, až kým farba neprenikne každým milimetrom.
Hovorí sa, že Fez sa za stáročia nezmenil, a na tomto mieste to platí takmer do bodky. „Všetko je pôvodné, len kráľ daroval peniaze na tamten prístroj,“ ukazuje chlapík do diaľky na búdu, ktorá garbiarom značne pomôže ušetriť čas. Oni však, presne ako mnohé generácie pred nimi, každý deň prichádzajú, ponárajú svoje telo do farebných zmesí a snažia sa zarobiť na živobytie. „Všetky farby sú prírodné. Žltú získavame zo šafranu, červenú z kvetov maku, inde sa zas pridáva vtáčí trus,“ vysvetľuje mi lámanou angličtinou Mohammed, ktorý už niekoľko rokov pracuje v garbiarni. „Toto povolanie sa dedí z otca na syna, a aj keď to nie je ľahký život, sme hrdí, že túto prácu môžeme robiť, pretože je to naša tradícia.“ Nafarbené kože sa vystrú na ploché strechy, aby sa usušili na horúcom slnku, a napokon ich naložia na somáre či mulice a rozvezú labyrintom, kam treba. .sladký ako láska
V Maroku sa najlepšie rozjíma pri pohári mätového čaju. Vysoký pohár plný rozvoniavajúcej mäty stojí na slnku a na stôl vrhá zlatistý tieň. „Čaj musí byť sladký ako láska,“ túto starú arabskú pravdu vám potvrdí nejeden domáci.
Sedíme v čajovni so skupinkou starších Maročanov a mlčky sledujeme dianie na zaprášenej ulici. Akoby sa tadiaľto valili všetci ľudia. Vozíky plné tovaru, sem-tam mulica s prehodenými koberčekmi, malé deti v čistých uniformách sa vracajú zo školy, otrhaný žobrák naťahuje ruku s nádejou, že sa mu v nej čoskoro zaleskne niekoľko dirhamov, predavač sladkostí sedí vonku, pofajčieva a širokým úsmevom víta muža v pruhovanej džalábijí padajúcej až po členky. Mladý chalan rýchlym krokom obieha sediacich mužov a dopĺňa rozžeravené uhlíky do vodných fajok. Orient, ako má byť.
So sladkou chuťou v ústach sa opäť strácame v uličkách Fezu. Najslávnejšia mešita Kairouan, ktorej meno odkazuje na posvätné tuniské miesto, je však zatvorená. Marocké mešity sú pre nemoslimov až na malé výnimky neprístupné. Hrobka Moulaya Idrisa II. je prepychovo zdobená a každú chvíľku sa niekto zohne, aby si mohol vyzuť topánky a ísť do jej tesnej blízkosti. Sem sa Maročania prichádzajú posťažovať, pochváliť, poďakovať, alebo len poprosiť svojho „svätca“ o ochranu. Veď bol to napokon on, kto rozhodol, že v tomto údolí vyrastie Fez. .nič ste si nevybrali?
V predajni kobercov dýcha atmosféra múzea. Sympatický majiteľ Hakim spustí naučené frázy „Malé koberčeky stoja okolo sto eur, väčšie sa počítajú na tisícky. Vyrobiť jeden väčší koberec trvá mesiac.“ Na druhom poschodí sedí za dreveným strojom mladá žena. Rýchle, až nekontrolovateľné pohyby šikovných rúk naznačujú niekoľko rokov praxe. Má takých kobercov za sebou už desiatky. „Nič ste si nevybrali? Nevadí, nabudúce možno niečo nájdete. Inšalláh,“ lúči sa s nami Hakim a z tváre mu nemizne úsmev. Vie, že raz všetky predá. Autor cestuje a píše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite