Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zbohom, raketoplán

.lukáš Krivošík .juraj Petrovič .časopis .téma

Príbeh raketoplánu sa po troch desaťročiach končí. Aj najvyspelejšie krajiny šetria práve na svojich vesmírnych programoch. Nový impulz pre kozmonautiku by však mohol prísť z Číny či od priekopníckych súkromných firiem. Aká budúcnosť čaká lety do vesmíru? A prečo vlastne vybledli tie veľké sny o zdolaní vesmíru?

.v čase, keď 8. júla vzlietol raketoplán Atlantis na svoju poslednú misiu, v priestoroch trenčianskeho Kultúrneho centra Aktivity bolo rušno. Asi tucet Američanov a Slovákov sa tlačilo pred obrazovkou notebooku, aby v priamom prenose sledovali, ako dožívajúci lietajúci stroj poslednýkrát vystúpi do vesmíru na stĺpe z ohňa a dymu. So svojím synom a dcérou sledoval túto historickú chvíľu aj 52-ročný Jim Berreth. Senior manažér v spoločnosti Boeing, ktorá je hlavným dodávateľom NASA, pracuje posledných 15 rokov na programe Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS). Bol zodpovedný za vývoj a montovanie jej energetických systémov a v súčasnosti je poverený riadením projektu na predĺženie životnosti ISS o ďalších 10 rokov. Na Slovensko zavítal v rámci anglických letných táborov pre deti, ktoré organizujú Kresťanský zbor Trenčín a Kultúrne centrum Aktivity.
Berreth priznáva, že raketoplán mu bude chýbať: „Boli sme schopní úspešne a bezpečne dokončiť plánované lety, čo bol záväzok, ktorý sa urobil, keď prišlo rozhodnutie obmedziť zvyšné misie. Avšak možnosti doplňovať ISS zásobami a náhradnými dielmi, rovnako ako výmeny posádok či výstupy do voľného priestoru alebo návrat odpadkov na Zem budú veľmi obmedzené.“ Vyradenie raketoplánov bez dokonalej náhrady bude podľa Berretha pre Američanov znamenať istú logistickú výzvu. Odteraz sa totiž budú spoliehať na ruské kozmické lode Sojuz a Progress či na japonské vesmírne plavidlo HTV-2 prezývané Kounotori. Pritom ešte pred niekoľkými desaťročiami vyzerali vyhliadky amerického vesmírneho programu úplne inak.  .čo je raketoplán?
V čase, keď sa Neil Armstrong prechádzal po Mesiaci, sa už v NASA uvažovalo nad budúcnosťou. Nixonov viceprezident Spiro Agnew predsedal komisii, ktorá mala navrhnúť ďalší postup Američanov vo vesmíre. Plán, ktorý vypracovali, zodpovedal dobe svojho vzniku. Entuziazmus okolo vesmírnych letov bol obrovský, vyvolali ho prejavy prezidenta Kennedyho v roku 1961. Plán počítal s vývinom raketoplánu, ktorý mal slúžiť v prvom rade ako stavebný a zásobovací systém pre vesmírnu stanicu na obežnej dráhe. Tá však mala byť len predstupňom k omnoho ambicióznejšiemu cieľu. Ním bol návrat Američanov na Mesiac a pokračovanie k Marsu. Rozpočtové škrty, ako aj presun priorít americkej politiky mimo vesmírny program spôsobili, že z ambiciózneho plánu dobýjania vesmíru zostal len raketoplán. K plánovanému dopravnému prostriedku sa prihlásilo aj americké letectvo, čo NASA privítala, pretože to zvyšovalo šancu na schválenie projektu.
Keď sa povie „raketoplán“, väčšina si predstaví tú jeho časť, ktorej sa v skutočnosti hovorí orbiter. Teda dopravný prostriedok, pripomínajúci lietadlo, s deltovým krídlom. Ide, samozrejme, o najdôležitejšiu časť celého raketoplánu. No zabúdať netreba ani na veľkú hnedú externú nádrž a rakety na pevné palivo, ktoré sú s orbiterom spojené pri štarte. V externej nádrži sú skladované kvapalný vodík a kvapalný kyslík, ktoré slúžia ako palivo pre hlavné motory raketoplánu. Nádrž je jedinou časťou stroja, ktorá sa nepoužíva opakovane. Po vyčerpaní pohonných látok sa odhadzuje a zhorí v atmosfére. Najsilnejšími motormi raketoplánu sú dve rakety na pevné palivo pripojené k externej nádrži. Tieto rakety sú zložené z viacerých segmentov, po vyhorení sa odhadzujú a na padákoch sa znášajú do oceánu. Po vylovení a opätovnom naplnení sa opäť používajú. Niektoré segmenty z prvého letu Columbie v roku 1981 sa používali ešte aj tento rok. Pôvodná plánovaná životnosť orbitera bola 100 štartov alebo 10 rokov, čo sa neskoršími úpravami a vylepšeniami predĺžilo. Najdlhšie slúžiacim orbiterom sa nakoniec stal Atlantis, ktorý lietal od roku 1985 až do roku 2011. Najviac misií nalietal Discovery, ktorý sa do vesmíru pozrel 39-krát a strávil v ňom spolu viac času ako jeden kalendárny rok.
Orbiter má tiež doteraz najväčší priestor pre posádku zo všetkých vesmírnych lodí vôbec. Samozrejme, nepočítame sem ISS, ktorá je orbitálnou stanicou a nie dopravným prostriedkom. Letová a stredná paluba mali byť pôvodne schopné pojať až 10 členov posádky. Nakoniec sa maximálny počet ustálil na 8. Bežne však lietali sedemčlenné posádky. Najväčšiu, a z hľadiska dopravy najdôležitejšiu, časť orbitera predstavuje nákladový priestor, v ktorom sa môžu nachádzať, okrem nákladu vypúšťaného na obežnej dráhe (družice, sondy na výskum vesmíru), aj zásobovacie kontajnery pre ISS alebo laboratóriá na samostatný výskum vo vesmíre. Samozrejme, pre prípad letov k Medzinárodnej vesmírnej stanici sa tu nachádza aj spojovací mechanizmus, ktorý umožňuje prestup na palubu ISS. V zadnej časti orbitera sú montované tri hlavné motory raketoplánu a dva manévrovacie motory pre manévrovanie na obežnej dráhe. .misie a nehody
Prvé lety raketoplánu boli skúšobné. Celý systém testoval John Young, ktorý bol predtým veliteľom Apolla 16, spolu s nováčikom Robertom Crippenom. Obaja podstúpili nemalé riziko. Na rozdiel od minulosti sa nekonal žiadny automatický let pred letmi s posádkou. A to aj napriek tomu, že raketoplán mal byť teoreticky schopný fungovať v plne automatickom režime. No veľmi skoro sa tieto stroje začali využívať na vedecké a aj dopravné účely. Mnohých nadchla doprava vesmírneho teleskopu Hubble. Lety k vesmírnej stanici Mir a neskôr k ISS (vrátane jej montáže) už verejnosť vnímala takmer ako samozrejmosť.
Lenže tragédia z 28. januára 1986 ukázala, že lety do vesmíru zrejme nikdy nebudú úplnou rutinou. Už týždne pred štartom Challengera bolo na Floride mimoriadne studené počasie. Teploty sa dlhodobo pohybovali okolo bodu mrazu. Tesnenia segmentov rakiet na pevné palivo neboli stavané na takéto nízke teploty a inžinieri firmy Thiokol, ktorá rakety vyrábala, na to vytrvalo upozorňovali. Napriek tomu manažéri NASA rozhodli, že sa bude štartovať. Let Challengera trval len 73 sekúnd. Horúce plyny z rakety na pevné palivo prepálili stvrdnuté tesnenie a ako autogén sa zarezali do boku externej nádrže. V momente, keď sa dostali až ku kvapalnému vodíku s kyslíkom, stala sa z raketoplánu jedna veľká ohnivá guľa. Všetkých sedem astronautov, vrátane učiteľky Christy McAuliffeovej, zahynulo. Dlho sa špekulovalo o tom, že kabína orbitera mohla zostať vcelku. A tak čakali astronauti na svoju istú smrť dlhých 5 minút počas pádu na hladinu oceánu. Vyšetrovanie viedlo k drastickým zmenám nielen v konštrukcii rakiet na pevné palivo, ale aj v manažmente NASA, riadení misií a predletovej príprave.
Americký astronaut Jim Dutton vlani pilotoval raketoplán Discovery na ISS, kam doniesol aj niekoľko upomienkových predmetov z mesta Trenčín. Podobne ako Jim Berreth aj on udržiava kontakty s trenčianskymi kresťanmi cez svoj evanjelikálny zbor v Houstone, kam chodí veľa zamestnancov NASA. Dutton o dni, keď vybuchol Challenger, pre .týždeň hovorí: „Mal som sedemnásť a v ten deň som bol v škole. Nikdy nezabudnem, ako som sa dozvedel tú novinu. Utekal som na ďalšiu hodinu, kde sme opakovane pozerali nahrávky nehody, ktoré boli vysielané stále dookola. Všetci sme si kládli otázku: je toto koniec raketoplánov a nášho vesmírneho programu?“ .columbia
Americký vesmírny program sa zo šoku, ktorý mu privodila skaza Challengera, spamätal, no o sedemnásť rokov sa udiala ďalšia tragédia. Bol január 2003 a rovnako ako pri viacerých prípadoch predtým si pozorovatelia všimli, že pri štarte raketoplánu Columbia sa z externej nádrže odtrhol kus izolačnej hmoty a trafil nábežnú hranu krídla orbitera. Viacerí inžinieri a letoví špecialisti požadovali snímky letectva s vysokým rozlíšením. Chceli preskúmať, či nedošlo k poškodeniu krídla. Dokonca sa vážne preberal návrh, aby sa úrychlene pripravil na štart Atlantis, a to pre prípad, že by bola Columbia vážne poškodená. No manažéri NASA toto všetko zamietli, a keď 1. februára 2003 Columbia zapálila manévrovacie motory na návrat do atmosféry, bol osud jej posádky spečatený. Horúce plyny, ktoré vznikali trením o atmosféru, sa dostali cez dieru veľkú ako futbalová lopta k vnútornej konštrukcii krídla. Tú roztavili a orbiter sa celý rozpadol na horiace kusy trosiek.
Aj tu vyšetrovanie ukázalo, že manažéri NASA sa tragicky zmýlili vo svojom úsudku. Uprednostnili sebadôveru pred záujmom o bezpečnosť posádky. Od tejto katastrofy sa pri každom lete raketoplánu kontroloval po štarte tepelný štít. Robilo sa to fotografiami zo štartu a inšpekciou pomocou robotického ramena. V prípade misií, ktoré neleteli k ISS, sa vždy pripravoval aj záložný raketoplán, aby bolo možné posádku v prípade potreby zachrániť.
Vesmír je nemilosrdným, pre ľudí smrteľným prostredím, ktoré neodpúšťa chyby. Napriek nehodám a katastrofám je program raketoplánov so 135 misiami najdlhšie fungujúcim americkým vesmírnym programom. Zaujímavo vyznieva porovnanie strát s objaviteľskými moreplavbami 15. a 16. storočia. Z cesty Vasca da Gamu do Indie sa vrátila len tretina posádky. A keď Fernão de Magalhães uskutočnil prvú plavbu okolo sveta, z jeho piatich lodí sa do Európy vrátila len jedna, pričom on sám zahynul na Filipínach. Bez rizika sa žiadna cesta do neznáma nezaobíde. .svet po raketopláne
Minulý štvrtok sa pristátím raketoplánu Atlantis na Floride skončila jedna éra. No astronauti bez práce nezostanú. Mimochodom, čo vlastne čaká pilota raketoplánu, keď svoj stroj zaparkuje v múzeu? „Pokiaľ sa astronauti nenachádzajú práve na misii vo vesmíre, zvyčajne sú zamestnaní podporou kolegov, ktorí tam sú,“ hovorí Jim Dutton. Posledný rok sa podieľal na plánovaní expedícií 29 a 30 na Medzinárodnú vesmírnu stanicu, ktoré sa uskutočnia v období od tohtoročnej jesene do marca 2012. A čo ďalej? „Onedlho začnem s novým poverením na oddelení, ktoré vykonáva dohľad nad vývojom nových kozmických lodí.“
Dutton však priznáva, že nech prídu s akýmkoľvek novým dopravným prostriedkom, sotva v sebe bude spájať všetky komplexné funkcie raketoplánu. Nové kozmické plavidlá majú spĺňať iné požiadavky. Hlavná je schopnosť zásobovať ISS posádkou či nákladom a zostať na stanici ako záchranná loď počas celého šesťmesačného trvania misie. Z dlhodobého hľadiska by sa malo objaviť kozmické plavidlo, ktoré by umožnilo pristátie na asteroide, návrat na Mesiac či dokonca cestu na Mars, niekedy v polovici 30. rokov 21. storočia. Český publicista a spisovateľ Karel Pacner, ktorý vesmírny výskum sleduje už desaťročia, je však voči týmto plánom skeptický: „Vyhlásenie, že okolo roku 2025 by mali Američania pristáť na asteroide, je nezmysel, zásterka pre ničnerobenie, pretože o tomto projekte budú rozhodovať budúci prezidenti,“ dôvodí Pacner pre .týždeň. Podľa neho už prezident Bush podcenil význam kozmonautiky, keď vyhlásil program Constellation – návrat ľudí na Mesiac – no kvôli výdavkom na vojnu proti terorizmu mu nebol schopný zabezpečiť adekvátne zdroje. „Dúfam, že Obama sa v januári 2013 s Bielym domom rozlúči a jeho nástupca bude mať na význam kozmonautiky opačný názor.“  
 
.vzďaľujúca sa budúcnosť
Pozorovatelia vesmírneho výskumu si všimli, že z hľadiska vízií kozmonautiky akoby sa budúcnosť stále vzďaľovala. Istým mementom je práve populárno-vedecká kniha Karla Pacnera Mestá v kozme, ktorá počas 80. rokov vyšla v niekoľkých vydaniach a cestu si našla do mnohých českých i slovenských knižníc. Autor nenapísal žiadne sci-fi. Len dal faktografickým štýlom dohromady očakávania svojej doby voči budúcnosti (viac v rámčeku). Na pôsobivých farebných obrázkoch vidieť napríklad francúzsky raketoplán Hermes, britský raketoplán Hotol, západonemecký raketoplán Sänger či ťahače socialistických štátov s nápismi ČSSR a CCCP na červených krídlach, ako budujú základňu na obežnej dráhe. Väčšina týchto projektov sa v 80. rokoch naozaj zvažovala, no časom stroskotali na finančných a technických problémoch. Je možné, že ľudí, ktorí sa dali uniesť nekonečnými možnosťami kozmonautiky, proste zmiatol rýchly vývoj letectva. V priebehu 20. storočia sme sa prepracovali od stroja bratov Wrightovcov až k prúdovým lietadlám. Avšak vo vesmíre už revolúcia letectva takým závratným tempom nepokračovala, keďže toto prostredie je oveľa ťažšie zvládnuteľné. 
Samotný Pacner dnes pripomína, že už počas výprav Apollo upadal záujem verejnosti o vesmír: „Let Apolla 13 zaujímal málokoho, až pokiaľ na palube nenastala havária.“ Ideologické súperenie medzi Amerikou a Sovietskym zväzom, ktoré lety do vesmíru poháňalo počas studenej vojny, sa skončilo. Rusom zostal prvý sputnik a prvý človek vo vesmíre, Američanom prvenstvo na Mesiaci, kým ciele ako Mars sú doteraz príliš vzdialené pre oboch. Navyše, v USA spotrebovala NASA na vrchole vesmírnych pretekov asi 4,5 percenta verejných výdavkov ročne. Mnohí tvrdili, že tieto peniaze mohli byť na Zemi použité oveľa účelnejšie. Napríklad britský týždenník Economist označil nedávno Medzinárodnú vesmírnu stanicu za „najväčšie mrhanie peňazí, aké sa kedy v mene vedy uskutočnilo“. S tým, že lietanie do vesmíru je nákladné, nebezpečné a úžitok pre ľudstvo ťažko vyčísliteľný.
Číňania síce vlastnými silami vyslali prvého človeka do vesmíru už v roku 2003 a poškuľujú po symbolických cieľoch, ktoré predtým dosiahli Rusi a Američania, no ich kozmická infraštruktúra je stále relatívne zaostalá. „Čína je dnes niekde na úrovni, na ktorej bola NASA v 60. či na počiatku 70. rokov. Postupuje pomaly a opatrne, pretože každá havária kozmonautov by vývoj zabrzdila na 2 až 4 roky,“ hovorí Pacner.
Keď už nefunguje ideologické zápolenie ani národná prestíž, kozmické lety môže ešte stále poháňať motív zisku – ak vo vesmíre objavíme činnosti, ktoré sa oplatia. Tak ako v letectve existovali štedro dotované ceny, ktoré mali pilotov motivovať, aby prekonali trebárs Atlantik, vznikli aj v kozmonautike súťaže ako Ansari X-Prize, ktoré mali podporiť investície do nových lietajúcich strojov. Priekopnícki podnikatelia ako Richard Branson chcú posielať za 200-tisíc dolárov do vesmíru turistov. No ide len o suborbitálne lety. Súkromníci majú tiež prevziať zásobovanie ISS. No medzi odborníkmi vládne skepsa: „Aj keď sa rôzne spoločné stratégie s komerčnými firmami v súčasnosti vyvíjajú, okrem vlády Spojených štátov osobne nevidím žiadnych význačných zákazníkov, pokiaľ nebude vyvinutý transportný systém, ktorý bude extrémne spoľahlivý, bezpečný a lacný,“ uzatvára Jim Berreth. 
Jedno je isté: výskum slnečnej sústavy robotickými sondami bude pokračovať. Rovnako ako vystreľovanie satelitov na obežnú dráhu alebo snaha dovidieť až na koniec vesmíru prostredníctvom pozemských či vesmírnych teleskopov. Rusi pred týždňom po nekonečnom plánovaní vystrelili do vesmíru rádioteleskop Spectrum-R. Na palube bude mať aj spektrometer kozmických energetických častíc, ktorý bol vyvinutý v Košiciach. Hoci ešte nemôžeme preniknúť tam, kam sa doposiaľ nikto nevydal, stále sa dá k vesmírnym diaľavám aspoň zasnene upierať zrak. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite