Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kráľ je nahý

.mario Homolka .časopis

Slovensko nemá veľa ľudí, ktorých práca znesie svetové kritériá. A ešte menej je tých, ktorých prácu ocení samotný svet. V slovenskom filme sa za posledné roky udial zázrak. Na malý počet nakrútených filmov veľa medzinárodných úspechov. V dokumente ide až o generačnú vlnu.

Autori väčšiny úspešných filmov dokonca študovali doma na Slovensku. V štáte, ktorého školstvo je v úbohom stave. Dokonca na tej istej škole. A nepoznám spomedzi tých úspešných takého, ktorý by sa nehlásil k odkazu svojich pedagógov. O to väčší zázrak. Zázrak kontinuity, pamäti. Nevídané pre slovenskú tradíciu.
Ten zázrak má korene na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde sa ešte v časoch komunizmu podarilo pár pedagógom vytvoriť pre študentov ostrov slobodného myslenia. Po páde komunizmu tak nastupujúci študenti nachádzali na VŠMU ľudskú aj tvorivú konzistentnosť, odkaz, vzor.
Sloboda ducha sa u mnohých začala prejavovať aj v ich občianskej angažovanosti. Spoločenské problémy chápali ako výzvu pre filmársky postoj. Mečiarizmus, tradičný slovenský oportunizmus, xenofóbia, nacionalizmus… a na druhej strane láska, neha, obeta, humanizmus.
Tu niekde je základ súčasného úspechu. V estetike podporenej etikou. Nie etikou formálnou, ale autentickou, prejavenou verejným občianskym postojom a prístupom k všakovakým vábeniam mamonu. Špeciálne filmový priemysel zvádza k rozpúšťaniu sa v komercii.
A veľa tvorcov sa už rozpustilo. Dokonca až tak, že stratili chrbtovú kosť, s ktorou sa na konci 90-tych rokov predvolebné spoty HZDS robiť nedali…
Tak ako v celej spoločnosti aj v postkomunistickom filme sa vykryštalizovali ľudia zásadoví a ľudia bez zásad. Ktorí sú ktorí, hovorí ich tvorba.
Postoj k životu ako súčasť úspešného slovenského filmu. Práve tento postoj spôsobil, že veľa úspešných filmárov učí na škole, z ktorej vzišli. Sú v strednom veku, nakrúcajú dobré filmy a popritom učia za pár drobných. Z presvedčenia. Bomba.
Koľkí študenti na Slovensku majú možnosť študovať u pedagógov, ktorí sú aktívni, ktorých práca niečo znamená aj vo svete? Koľkých pedagógov si môžu vážiť a považovať za svoj vzor?
A zrazu na filmovej fakulte takejto školy je dusno. Znepokojení sú pedagógovia aj študenti.
Znepokojení z nového dekana. Slobodu ducha a vyjadrovania nahrádza obava, nechuť, pobúrenie. Podozrenie na chaotickú zmenu študijných plánov a zmenu pedagógov je silné.
Študenti zvažujú petíciu na podporu svojich pedagógov, pretože upodozrievajú nového dekana, že sa ich chce zbaviť. Dokonca zvažujú nenastúpenie do ročníka!
Väčšina pedagógov tomu nechce veriť. Zatiaľ. Čakajú na koniec leta, keď sa zámery dekana budú musieť „vyfarbiť“. Ale podozrenie, myslím, hraničí s istotou.
S istotou nekompetentnosti na poste dekana. Filmovú fakultu s tradíciou otvorenosti, slobody myslenia a výchovy k autorstvu reprezentuje robotník filmu, spoluautor predvolebných spotov HZDS v časoch vraždy, únosu, parlamentnej noci dlhých nožov…
Čo k tomu dodať?
Takéhoto človeka zvolil za dekana slobodný akademický senát! A k tomuto faktu sa čo dá povedať? Snáď len to, že práve teraz bude tradícia slobodného ducha na Filmovej fakulte VŠMU vystavená skúške. Občianskej, profesijnej, ľudskej.
Autori, ktorí vo svojich filmoch úspešne zobrazujú komplikovanosť sveta a hľadajú v jeho spleti dobro a spravodlivosť, sa budú musieť postaviť prichádzajúcemu úskoku, manipulácii, neschopnosti, ľudskej zlobe a zášti. Na vlastnej škole. Pred vlastnými študentmi. Bude to o to ťažšie, že ide o plazivý proces, v ktorom sa mnohým otvárajú oči postupne.
Ak ich držím poctivo otvorené, musím už teraz povedať, že kráľ je nahý. Dlhodobo.
Preto k veci. Považujem úspešných filmárov a obľúbených pedagógov Petra Kerekeša, Mareka Šulíka, Roberta Kirchhoffa, Jara Vojteka, ale aj bardov slovenského filmu Martina Šulíka či dokonca Dušana Hanáka… za ohrozených. Dekanom Antonom Szomolányim.
A navyše sa obávam toho, že títo schopní autori nelipnú – na rozdiel od dekana – na svojich pozíciách. Že si môžu povedať, či im to (ten) stojí za to.
Musí to stáť za to. Rovnako ako to stálo za to našim pedagógom. Dokonca v beznádejnom komunizme. Ak vidím nahého kráľa, tak musím povedať, že kráľ je nahý. Tak nás to učili.
Neslušné by bolo mlčať a čakať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite