Iní ho oslavujú ako najlepšieho diagnostika patológií a vnútorných rozporov súčasného kapitalizmu a liberálnej demokracie, a ďalšími je zatracovaný ako nenapraviteľný marxista, ktorý údajne volá po zvrhnutiu súčasného systému pomocou násilných metód alebo dokonca glorifikuje stalinizmus.
Kniha Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška je svojho druhu polemikou s „utópiou“ liberalizmu, ktorá podľa Žižeka definitívne zomrela v roku 2008. Skutočnou utopickou érou boli tie šťastné deväťdesiate clintonovské roky so svojou vierou, že sme na „konci dejín“, že ľudstvo nakoniec objavilo zázračnú formulu ideálneho socioekonomického usporiadania…Táto utópia zomrela dvakrát, pretože zrútenie liberálno-demokratickej politickej utópie 11. septembra 2001 nechalo ekonomickú utópiu globálneho trhového kapitalizmu nedotknutú. Ak má finančný kolaps z roku 2008 nejaký historický zmysel, tak je to zvestovanie konca ekonomickej časti Fukuaymovho sna.
Jediná skutočná otázka dneška podľa neho znie: schvaľujeme prevládajúcu naturalizáciu kapitalizmu, alebo globálny kapitalizmus produkuje antagonizmy natoľko nezmieriteľné, že mu znemožňujú, aby sa reprodukoval donekonečna? Také antagonizmy majú byť štyri: bezprostredná hrozba ekologickej katastrofy, nezlúčiteľnosť koncepcie súkromného vlastníctva s pojmom takzvaného „intelektuálneho vlastníctva“, spoločenské dôsleky vedecko-technických inovácii (osobitne na poli biogenetiky) a v neposlednom rade vznik nových foriem apartheidu, nových Múrov a slumov.
Zápasy majú spoločný deštruktívny potenciál, podľa ktorého hrozí až vyhubenie ľudstva, pokiaľ by kapitalistická logika dostala voľnú ruku v obmedzovaní všeobecne zdieľaných statkov. Pod nimi má na mysli kultúru, statky vonkajšej prírody a vnútornej prírody (biogenetické dedičstvo ľudského rodu). Žižek upozorňuje, že v dnešnej dobe existujú minimálne štyri podoby apokalyptizmu: kresťanský fundamentalizmus, spiritualita v duchu new age, techno-digitálny posthumanizmus a sekulárny ekologizmus. Autor na rozdiel od apokalyptických teórií tvrdí, že ešte nie je neskoro a tieto statky môžu byť kolektívnemu človečenstvu navrátené aj bez autentického komunizmu, napríklad v rámci autoritatívno-komunitaristického režimu.
Pre ľavicového liberála je najzaujímavejšia otázka vzťahu liberálnej demokracie a globálneho kapitalizmu. Ľavicový liberál namietne, že tento spor ešte nie je definitívne vyriešený. Inými slovami, otázka znie, či sa s pomocou aktivizácie občianskej spoločnosti na globálnej úrovni, globálnej regulácii trhu predsa len nepodarí nastoliť nadvládu demokracie nad kapitalizmom, hoci Žižek by nepochybne namietal, že tento boj je už prehraný, pretože agendu pre demokraciu, ba aj jazyk, ktorým o svete hovoríme, určuje už nadvláda kapitalizmu.
O vzájomnom pomere medzi demokraciou a kapitalizmom v globálnom meradle nakoniec možno rozhodne odpoveď na inú Žižekovu otázku: „Čo keď demokracia, tak ako ju chápeme, už nie je podmienkou a hybnou silou ekonomického rozvoja, ale skôr jeho prekážkou?“ Autor je český politológ, bývalý poradca prezidenta Havla a zakladateľ ľavicového think tanku Cesta. Text vyšiel v internetovom Deníku Referendum. Krátené.
Kniha Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška je svojho druhu polemikou s „utópiou“ liberalizmu, ktorá podľa Žižeka definitívne zomrela v roku 2008. Skutočnou utopickou érou boli tie šťastné deväťdesiate clintonovské roky so svojou vierou, že sme na „konci dejín“, že ľudstvo nakoniec objavilo zázračnú formulu ideálneho socioekonomického usporiadania…Táto utópia zomrela dvakrát, pretože zrútenie liberálno-demokratickej politickej utópie 11. septembra 2001 nechalo ekonomickú utópiu globálneho trhového kapitalizmu nedotknutú. Ak má finančný kolaps z roku 2008 nejaký historický zmysel, tak je to zvestovanie konca ekonomickej časti Fukuaymovho sna.
Jediná skutočná otázka dneška podľa neho znie: schvaľujeme prevládajúcu naturalizáciu kapitalizmu, alebo globálny kapitalizmus produkuje antagonizmy natoľko nezmieriteľné, že mu znemožňujú, aby sa reprodukoval donekonečna? Také antagonizmy majú byť štyri: bezprostredná hrozba ekologickej katastrofy, nezlúčiteľnosť koncepcie súkromného vlastníctva s pojmom takzvaného „intelektuálneho vlastníctva“, spoločenské dôsleky vedecko-technických inovácii (osobitne na poli biogenetiky) a v neposlednom rade vznik nových foriem apartheidu, nových Múrov a slumov.
Zápasy majú spoločný deštruktívny potenciál, podľa ktorého hrozí až vyhubenie ľudstva, pokiaľ by kapitalistická logika dostala voľnú ruku v obmedzovaní všeobecne zdieľaných statkov. Pod nimi má na mysli kultúru, statky vonkajšej prírody a vnútornej prírody (biogenetické dedičstvo ľudského rodu). Žižek upozorňuje, že v dnešnej dobe existujú minimálne štyri podoby apokalyptizmu: kresťanský fundamentalizmus, spiritualita v duchu new age, techno-digitálny posthumanizmus a sekulárny ekologizmus. Autor na rozdiel od apokalyptických teórií tvrdí, že ešte nie je neskoro a tieto statky môžu byť kolektívnemu človečenstvu navrátené aj bez autentického komunizmu, napríklad v rámci autoritatívno-komunitaristického režimu.
Pre ľavicového liberála je najzaujímavejšia otázka vzťahu liberálnej demokracie a globálneho kapitalizmu. Ľavicový liberál namietne, že tento spor ešte nie je definitívne vyriešený. Inými slovami, otázka znie, či sa s pomocou aktivizácie občianskej spoločnosti na globálnej úrovni, globálnej regulácii trhu predsa len nepodarí nastoliť nadvládu demokracie nad kapitalizmom, hoci Žižek by nepochybne namietal, že tento boj je už prehraný, pretože agendu pre demokraciu, ba aj jazyk, ktorým o svete hovoríme, určuje už nadvláda kapitalizmu.
O vzájomnom pomere medzi demokraciou a kapitalizmom v globálnom meradle nakoniec možno rozhodne odpoveď na inú Žižekovu otázku: „Čo keď demokracia, tak ako ju chápeme, už nie je podmienkou a hybnou silou ekonomického rozvoja, ale skôr jeho prekážkou?“ Autor je český politológ, bývalý poradca prezidenta Havla a zakladateľ ľavicového think tanku Cesta. Text vyšiel v internetovom Deníku Referendum. Krátené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.