Kedysi sme si ako malé deti vymysleli brutálnu otázku: Keby si mal byť v živote slepý, hluchonemý, alebo na vozíku, čo by si si vybral? Všetci sme si vyberali byť hluchonemý. Strata pohybu alebo zraku sa nám zdala neporovnateľne väčšia tragédia ako stratiť sluch a nemôcť hovoriť. Mysleli sme si, že sluch a reč sa dajú bez problémov nahradiť posunkami, čítaním a písaním. Až po dlhých rokoch som sa vďaka Anke Šmehilovej ml. dozvedela, ako veľmi sme sa mýlili a aká naivná bola naša predstava o svete nepočujúcich.
Článok sa týka nepočujúcich, ktorí majú od narodenia vysokú stratu sluchu a tvoria jedno percento populácie. Netýka sa nedoslýchavých, u ktorých vďaka nižšej strate sluchu postačuje ich sluchová funkcia na styk s okolitým prostredím. .nepočujúci nie sú hluchonemí
Anka je tlmočníčkou posunkového jazyka a s nepočujúcimi pracuje už pätnásť rokov. Táto šarmantná mladá žena zmenila ako prvé môj slovník. Spočiatku, kým ja som sa pýtala na hluchonemých, ona mi odpovedala a poskytovala informácie o „nepočujúcich“. Keď som túto jej jemnú diplomaciu nepochopila, pokojne mi po pár minútach vysvetlila, že pojem „hluchonemý“ sa nepoužíva. Okrem hanlivého nádychu vedie totiž k predstave, že takýto človek nie je schopný sa dohovoriť s okolím, lebo je k ľuďom hluchý a nemý. Na rozdiel od toho pojem „nepočujúci“ vyjadruje človeka, ktorý síce nepočuje, ale to mu nebráni inak komunikovať s okolím. Po tomto vysvetlení mi pri každom ďalšom použití slova „hluchonemý“ skočila do reči a s úsmevom ma opravila. Bolo to otravné, ale fungovalo to. .jazykový hlavolam
Na sídlisku, kde som vyrastala, žil starší nepočujúci pán. Stretávala som ho takmer každý deň cestou do školy. Býval neďaleko nás a chodieval v rovnakom čase do obchodu. Na nákupy si ťahal za sebou tašku na kolieskach. Boli to ešte ozajstné kovové kolieska, nie z plastu ako dnes. Raz mu začalo jedno z nich strašne škrípať. Pri každom ich ďalšom otočení sa niesol medzi panelákmi otravný kovový zvuk a trhal uši na hlavách, ktoré sa za ním obzerali. Chcela som mu povedať, aby si to koliesko doma naolejoval. Ale ako sa dá rukami-nohami vysvetliť informácia: „Naolejujte si kolieska na taške, lebo strašne škrípu a všetci sa za vami obzerajú?“ Trvalo dva týždne, kým kolieska opäť stíchli. Asi sa začali už aj zadrhávať, tak ich majiteľ konečne namazal. Až neskôr mi napadlo, že som mu mohla môj odkaz napísať na papierik. Dnes viem, že ak by ten pán nebol jazykový talent na úrovni profesora latinčiny, môj odkaz by bol pre neho skutočným jazykovým hlavolamom. .slovenčina ako cudzí jazyk
Slovenčina je pre nepočujúcich cudzí jazyk. Prirodzený jazyk dorozumievania je posunkový jazyk. Rozdiely medzi posunkovým jazykom a slovenčinou sú v slovnej zásobe, v gramatike, aj v štylistike. Posunkový jazyk napríklad nemá skloňovanie, inak vyjadruje časovanie, a nekopíruje ani slovnú zásobu slovenčiny. Čo to znamená v praxi? Odkaz pre pána so škrípajúcim kolieskom by sa v posunkovom jazyku zobrazoval týmito posunkami:
Ujo+daj+olej+kolesá+tvoja+taška+dôvod+čo+kolesá+tvoja+taška+nepríjemný+zvuk+všetci+haló+počuť+nepríjemný+zvuk+pozerajú.
Posunkový jazyk dokáže plnohodnotne vyjadriť to, čo slovenčina, ale často inak, ako si predstavujeme. Napríklad v posunkovom jazyku neexistuje slovo „prváčik“, predkladá sa ako „žiak+prvá+trieda“. Na druhej strane sú prípady, keď je posunkový jazyk bohatší ako slovenčina a má posunky, pre ktoré slovenčina nemá samostatný výraz a musia sa prekladať viacerými slovami. Keďže ide o rovnocenné jazyky, ich rozdiely pri tlmočení nespôsobujú žiadny problém. Ten nastáva vtedy, keď si nepočujúci musí prečítať text v slovenčine sám, alebo sa musí vyjadriť písomne.
Väčšina nepočujúcich má problém čítať tak, aby rozumeli obsahu a významu čítaného textu a písať tak, aby bol ich prejav zrozumiteľný. Odčítanie z úst je rovnako zložité ako čítanie. Zvláda ho len ten, kto dobre ovláda slovenčinu. Odhaduje sa, že u nás je podobná situácia ako v Spojených štátoch amerických, kde sa bežná úroveň čitateľskej zručnosti u osemnásťročných nepočujúcich uvádza na úrovni deväť až desaťročných počujúcich detí. Znamená to, že napriek úsiliu učiteľov odchádzajú mnohé nepočujúce deti zo svojich špeciálnych škôl funkčne negramotné. .šlabikár v latinčine
Predstavte si dieťa, ktoré sa narodí bez sluchu. Takmer v 95 percentách prípadov sa narodia počujúcim rodičom. Kým zdravé deti od narodenia počúvajú básničky, pesničky, rozprávky, rozhovory dospelých a spontánne sa učia slovenčinu a jej gramatiku, nepočujúce dieťa vyrastá v tichu. Nerozvíja sa u neho reč, čím sa prirodzene deformuje jeho myslenie a dieťa zaostáva vo vývoji. V šiestich rokoch, keď sa zdravé aj nepočujúce dieťa majú začať učiť čítať, je medzi nimi priepastný rozdiel. Zatiaľ čo počujúce dieťa sa ide učiť čítať v jazyku, ktorý pozná a ktorý používa, nepoučujúce dieťa sa ide učiť čítať v jazyku, ktorý neovláda. Nemá slovnú zásobu slovenčiny, nevie ju používať a nepozná jej gramatiku.
Keď je v šlabikári napísané slovo „dom“, počujúce dieťa ho vyhláskuje a z jeho úst zaznie slovo, ktoré pozná. Nepočujúce dieťa nikdy slovo „dom“ nepočulo. Musí si ho najprv priradiť k posunku, keď ruky naznačujú strechu a steny budovy. Okrem samotného čítania sa musí zároveň naučiť cudzie slovíčko, ako keď sa my učíme cudzí jazyk. A čo ak sa ďalej v texte slovo „dom“ skloňuje? Vyskloňované tvary „v dome“, „od domu“, „nad domom“ zdravé dieťa chápe a číta ďalej. Nepočujúce dieťa netuší, o čo ide. Posunkový jazyk nemá skloňovanie. Pre nepočujúce dieťa sú toto všetko nové slová. Musí pochopiť ich význam a musí sa ich naučiť používať vo všetkých pádoch. Učili ste sa niekedy cudzí jazyk, ktorý má sedem pádov ako slovenčina? Skúste latinčinu. A to ešte stále nie ste v rovnakej situácii ako nepočujúce dieťa, ktoré sa učí čítať. Predstavte si, že máte znovu šesť rokov, hovoríte po slovensky (u nepočujúcich posunkový jazyk), prídete do školy ako prváčik a dostanete šlabikár v latinčine. A kým chodíte do školy, v latinčine sú všetky učebnice aj diktáty.
Preto je pre nepočujúcich osvojenie si zručnosti čítať tak, aby rozumeli obsahu a významu textu, nesmierne náročné a pre niektorých, bohužiaľ, takmer nedosiahnuteľné. Písanie je o to zložitejšie, že nepočujúci si musí slová sám preložiť, vyskloňovať a zostaviť do vety. .112, titulky, tlmočenie
Nepočujúci nie sú homogénna skupina a u každého je schopnosť osvojiť si slovenský jazyk a získať zručnosť v čítaní a písaní individuálna. Závisí od intelektu, vôle, motivácie, nadania, pozornosti, pamäti, prostredia z ktorého nepočujúci pochádza a v ktorom vyrastá, od učiteľov na školách atď. Medzi nepočujúcimi sú jazykové talenty, ktoré čítajú s porozumením ako bežne vzdelaní počujúci. Neexistujú na to síce prieskumy, ale podľa odhadu Anky Šmehilovej sa bude ich počet rovnať pomernému počtu výnimočných jazykových talentov v bežnej populácii. Pre zvyšok nepočujúcich platí, že čítajú tak, ako my počujúci čítame text v angličtine, nemčine alebo francúzštine, ktorú dobre neovládame. Niektoré slová ovládame, pri niektorých si význam domýšľame, niektoré nerozumieme vôbec, takže na konci si obsah prečítaného textu viac alebo menej domýšľame. To je čítanie väčšiny od narodenia nepočujúcich.
Celý čas premýšľam, ako je možné, že som to celé tie roky netušila. Nikto nám to nikdy nepovedal. Žila som v presvedčení, že nepočujúcim chýba len hudba. Zrazu zisťujem, že je to úplne iný svet, ktorý si neviem predstaviť, lebo naráža na moje hranice pochopenia. Tak občas volám Anke, aby mi ešte raz vysvetlila, prečo im to čítanie nejde lepšie. A Anka sa ma znovu spýta, ako som na tom ja, vysokoškolsky vzdelaná, s ovládaním angličtiny. Pýtala som sa jej na linku pomoci 112, prečo nestačí, aby mali možnosť s dispečerom komunikovať cez smsky. Odporučila mi, aby som si samu seba predstavila v strese vedľa havarovaného auta, ako vyťukávam do mobilu správu a opisujem v nej svoju polohu a stav zranených v cudzom jazyku, napríklad v angličtine. Pýtala som sa jej aj na titulky v televízii. Ak je zo zákona určené percento programov s titulkami pre nepočujúcich, aký s tým môže byť problém, ak sa vysielajú? Lenže titulky sú nastavené často odlišne, ako je odporúčaná norma a nepočujúci ich nestíhajú čítať. Naposledy som chcela vedieť, aký je problém s poskytovaním tlmočníkov pre nepočujúcich, keď idú k lekárom a na úrady. Vzdychla si a povedala, že to nie je na krátky telefonát, ale na veľmi dlhý rozhovor pri káve. .orechová Potôň
Pred pár dňami som viezla na tréning deväťročného synovca. Pýtala som sa ho na vysvedčenie. Samé jednotky neumožnili rozvinúť našu diskusiu na dlhšie. Tak som sa ho spýtala, či mal niekto zo spolužiakov na vysvedčení aj trojku. Odpoveď bola, že Jakub. Zaujímalo ma, či sa Jakubovi nechce učiť, alebo mu to len nejde. A zrazu počúvam: „Vieš, ja som sa ho snažil pochopiť. A zistil som, že mu trochu rozumiem, ale viac ho už pochopiť nedokážem.“ Úplne mi to vzalo reč. Po chvíli sa zozadu ozvalo: „Orechová Potôň“. Malý basketbalista si čítal bilbord, okolo ktorého som ho viezla. Ako sa asi Orechová Potôň tlmočí do posunkového jazyka? Musím sa Anky opýtať, či názvy hláskujú, alebo by tento mohla posunkami zobraziť ako príjemné posedenie v tieni orechov.
Článok sa týka nepočujúcich, ktorí majú od narodenia vysokú stratu sluchu a tvoria jedno percento populácie. Netýka sa nedoslýchavých, u ktorých vďaka nižšej strate sluchu postačuje ich sluchová funkcia na styk s okolitým prostredím. .nepočujúci nie sú hluchonemí
Anka je tlmočníčkou posunkového jazyka a s nepočujúcimi pracuje už pätnásť rokov. Táto šarmantná mladá žena zmenila ako prvé môj slovník. Spočiatku, kým ja som sa pýtala na hluchonemých, ona mi odpovedala a poskytovala informácie o „nepočujúcich“. Keď som túto jej jemnú diplomaciu nepochopila, pokojne mi po pár minútach vysvetlila, že pojem „hluchonemý“ sa nepoužíva. Okrem hanlivého nádychu vedie totiž k predstave, že takýto človek nie je schopný sa dohovoriť s okolím, lebo je k ľuďom hluchý a nemý. Na rozdiel od toho pojem „nepočujúci“ vyjadruje človeka, ktorý síce nepočuje, ale to mu nebráni inak komunikovať s okolím. Po tomto vysvetlení mi pri každom ďalšom použití slova „hluchonemý“ skočila do reči a s úsmevom ma opravila. Bolo to otravné, ale fungovalo to. .jazykový hlavolam
Na sídlisku, kde som vyrastala, žil starší nepočujúci pán. Stretávala som ho takmer každý deň cestou do školy. Býval neďaleko nás a chodieval v rovnakom čase do obchodu. Na nákupy si ťahal za sebou tašku na kolieskach. Boli to ešte ozajstné kovové kolieska, nie z plastu ako dnes. Raz mu začalo jedno z nich strašne škrípať. Pri každom ich ďalšom otočení sa niesol medzi panelákmi otravný kovový zvuk a trhal uši na hlavách, ktoré sa za ním obzerali. Chcela som mu povedať, aby si to koliesko doma naolejoval. Ale ako sa dá rukami-nohami vysvetliť informácia: „Naolejujte si kolieska na taške, lebo strašne škrípu a všetci sa za vami obzerajú?“ Trvalo dva týždne, kým kolieska opäť stíchli. Asi sa začali už aj zadrhávať, tak ich majiteľ konečne namazal. Až neskôr mi napadlo, že som mu mohla môj odkaz napísať na papierik. Dnes viem, že ak by ten pán nebol jazykový talent na úrovni profesora latinčiny, môj odkaz by bol pre neho skutočným jazykovým hlavolamom. .slovenčina ako cudzí jazyk
Slovenčina je pre nepočujúcich cudzí jazyk. Prirodzený jazyk dorozumievania je posunkový jazyk. Rozdiely medzi posunkovým jazykom a slovenčinou sú v slovnej zásobe, v gramatike, aj v štylistike. Posunkový jazyk napríklad nemá skloňovanie, inak vyjadruje časovanie, a nekopíruje ani slovnú zásobu slovenčiny. Čo to znamená v praxi? Odkaz pre pána so škrípajúcim kolieskom by sa v posunkovom jazyku zobrazoval týmito posunkami:
Ujo+daj+olej+kolesá+tvoja+taška+dôvod+čo+kolesá+tvoja+taška+nepríjemný+zvuk+všetci+haló+počuť+nepríjemný+zvuk+pozerajú.
Posunkový jazyk dokáže plnohodnotne vyjadriť to, čo slovenčina, ale často inak, ako si predstavujeme. Napríklad v posunkovom jazyku neexistuje slovo „prváčik“, predkladá sa ako „žiak+prvá+trieda“. Na druhej strane sú prípady, keď je posunkový jazyk bohatší ako slovenčina a má posunky, pre ktoré slovenčina nemá samostatný výraz a musia sa prekladať viacerými slovami. Keďže ide o rovnocenné jazyky, ich rozdiely pri tlmočení nespôsobujú žiadny problém. Ten nastáva vtedy, keď si nepočujúci musí prečítať text v slovenčine sám, alebo sa musí vyjadriť písomne.
Väčšina nepočujúcich má problém čítať tak, aby rozumeli obsahu a významu čítaného textu a písať tak, aby bol ich prejav zrozumiteľný. Odčítanie z úst je rovnako zložité ako čítanie. Zvláda ho len ten, kto dobre ovláda slovenčinu. Odhaduje sa, že u nás je podobná situácia ako v Spojených štátoch amerických, kde sa bežná úroveň čitateľskej zručnosti u osemnásťročných nepočujúcich uvádza na úrovni deväť až desaťročných počujúcich detí. Znamená to, že napriek úsiliu učiteľov odchádzajú mnohé nepočujúce deti zo svojich špeciálnych škôl funkčne negramotné. .šlabikár v latinčine
Predstavte si dieťa, ktoré sa narodí bez sluchu. Takmer v 95 percentách prípadov sa narodia počujúcim rodičom. Kým zdravé deti od narodenia počúvajú básničky, pesničky, rozprávky, rozhovory dospelých a spontánne sa učia slovenčinu a jej gramatiku, nepočujúce dieťa vyrastá v tichu. Nerozvíja sa u neho reč, čím sa prirodzene deformuje jeho myslenie a dieťa zaostáva vo vývoji. V šiestich rokoch, keď sa zdravé aj nepočujúce dieťa majú začať učiť čítať, je medzi nimi priepastný rozdiel. Zatiaľ čo počujúce dieťa sa ide učiť čítať v jazyku, ktorý pozná a ktorý používa, nepoučujúce dieťa sa ide učiť čítať v jazyku, ktorý neovláda. Nemá slovnú zásobu slovenčiny, nevie ju používať a nepozná jej gramatiku.
Keď je v šlabikári napísané slovo „dom“, počujúce dieťa ho vyhláskuje a z jeho úst zaznie slovo, ktoré pozná. Nepočujúce dieťa nikdy slovo „dom“ nepočulo. Musí si ho najprv priradiť k posunku, keď ruky naznačujú strechu a steny budovy. Okrem samotného čítania sa musí zároveň naučiť cudzie slovíčko, ako keď sa my učíme cudzí jazyk. A čo ak sa ďalej v texte slovo „dom“ skloňuje? Vyskloňované tvary „v dome“, „od domu“, „nad domom“ zdravé dieťa chápe a číta ďalej. Nepočujúce dieťa netuší, o čo ide. Posunkový jazyk nemá skloňovanie. Pre nepočujúce dieťa sú toto všetko nové slová. Musí pochopiť ich význam a musí sa ich naučiť používať vo všetkých pádoch. Učili ste sa niekedy cudzí jazyk, ktorý má sedem pádov ako slovenčina? Skúste latinčinu. A to ešte stále nie ste v rovnakej situácii ako nepočujúce dieťa, ktoré sa učí čítať. Predstavte si, že máte znovu šesť rokov, hovoríte po slovensky (u nepočujúcich posunkový jazyk), prídete do školy ako prváčik a dostanete šlabikár v latinčine. A kým chodíte do školy, v latinčine sú všetky učebnice aj diktáty.
Preto je pre nepočujúcich osvojenie si zručnosti čítať tak, aby rozumeli obsahu a významu textu, nesmierne náročné a pre niektorých, bohužiaľ, takmer nedosiahnuteľné. Písanie je o to zložitejšie, že nepočujúci si musí slová sám preložiť, vyskloňovať a zostaviť do vety. .112, titulky, tlmočenie
Nepočujúci nie sú homogénna skupina a u každého je schopnosť osvojiť si slovenský jazyk a získať zručnosť v čítaní a písaní individuálna. Závisí od intelektu, vôle, motivácie, nadania, pozornosti, pamäti, prostredia z ktorého nepočujúci pochádza a v ktorom vyrastá, od učiteľov na školách atď. Medzi nepočujúcimi sú jazykové talenty, ktoré čítajú s porozumením ako bežne vzdelaní počujúci. Neexistujú na to síce prieskumy, ale podľa odhadu Anky Šmehilovej sa bude ich počet rovnať pomernému počtu výnimočných jazykových talentov v bežnej populácii. Pre zvyšok nepočujúcich platí, že čítajú tak, ako my počujúci čítame text v angličtine, nemčine alebo francúzštine, ktorú dobre neovládame. Niektoré slová ovládame, pri niektorých si význam domýšľame, niektoré nerozumieme vôbec, takže na konci si obsah prečítaného textu viac alebo menej domýšľame. To je čítanie väčšiny od narodenia nepočujúcich.
Celý čas premýšľam, ako je možné, že som to celé tie roky netušila. Nikto nám to nikdy nepovedal. Žila som v presvedčení, že nepočujúcim chýba len hudba. Zrazu zisťujem, že je to úplne iný svet, ktorý si neviem predstaviť, lebo naráža na moje hranice pochopenia. Tak občas volám Anke, aby mi ešte raz vysvetlila, prečo im to čítanie nejde lepšie. A Anka sa ma znovu spýta, ako som na tom ja, vysokoškolsky vzdelaná, s ovládaním angličtiny. Pýtala som sa jej na linku pomoci 112, prečo nestačí, aby mali možnosť s dispečerom komunikovať cez smsky. Odporučila mi, aby som si samu seba predstavila v strese vedľa havarovaného auta, ako vyťukávam do mobilu správu a opisujem v nej svoju polohu a stav zranených v cudzom jazyku, napríklad v angličtine. Pýtala som sa jej aj na titulky v televízii. Ak je zo zákona určené percento programov s titulkami pre nepočujúcich, aký s tým môže byť problém, ak sa vysielajú? Lenže titulky sú nastavené často odlišne, ako je odporúčaná norma a nepočujúci ich nestíhajú čítať. Naposledy som chcela vedieť, aký je problém s poskytovaním tlmočníkov pre nepočujúcich, keď idú k lekárom a na úrady. Vzdychla si a povedala, že to nie je na krátky telefonát, ale na veľmi dlhý rozhovor pri káve. .orechová Potôň
Pred pár dňami som viezla na tréning deväťročného synovca. Pýtala som sa ho na vysvedčenie. Samé jednotky neumožnili rozvinúť našu diskusiu na dlhšie. Tak som sa ho spýtala, či mal niekto zo spolužiakov na vysvedčení aj trojku. Odpoveď bola, že Jakub. Zaujímalo ma, či sa Jakubovi nechce učiť, alebo mu to len nejde. A zrazu počúvam: „Vieš, ja som sa ho snažil pochopiť. A zistil som, že mu trochu rozumiem, ale viac ho už pochopiť nedokážem.“ Úplne mi to vzalo reč. Po chvíli sa zozadu ozvalo: „Orechová Potôň“. Malý basketbalista si čítal bilbord, okolo ktorého som ho viezla. Ako sa asi Orechová Potôň tlmočí do posunkového jazyka? Musím sa Anky opýtať, či názvy hláskujú, alebo by tento mohla posunkami zobraziť ako príjemné posedenie v tieni orechov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.