S vášňou v srdci vyzerá aj obyčajná mapa úplne inak. Štandardná topografia kladie dôraz na mestské konglomerácie, veľké rieky a horské štíty. Stačí malá obsesia a pohľad sa zmení. Pre surfera sú to pláže, pre milovníka hudby festivaly, pre čitateľa obľúbené miesta literátov. Autor tohto textu vidí mapu ako mapu hradov. .človek 19. storočia
O hrady som mal záujem od detstva. Keď boli moje deti malé, opäť sa to vo mne prebudilo. S pevnosťami sa mi spájali historické drámy, nadšenie z objavovania ruín a kombinácie zelenej trávy a šedého muriva, vývoj vojenskej architektúry od jednoduchých opevnení a nádvorí po dôvtipne opevnené mestečká. Postupne som prešiel celé Britské ostrovy, Španielsko a aj pozemský raj hradov, Sýriu. Hrady predurčili spôsob, ako som s manželkou cestoval po Francúzsku aj moje dlhé cesty po Taliansku, Poľsku či Japonsku. Chvalabohu na mape stále ostávajú miesta na ďalší výlet. Obzvlášť ma láka pobrežie Egejského mora, od severného Cypru cez pobrežie Anatólie po Rhodos a Bodrum. Keď to človeka raz dostane, nenájde odpočinok.
Hoci som toho veľa čítal o technických aspektoch, môj záujem o hrady je primárne romantický. Je jasné, že tieto stavby boli často svedkami krutosti, ja sa však snažím na ne pozerať ako slávne monumenty rytierskeho veku. Cítim sa ako človek z 19. storočia, keď Európa znovu objavila stredovek. A práve v tomto storočí chcem začať svoju cestu. Moju predstavivosť najskôr lákali najmä ruiny. Keď som zostarol, začal som oceňovať aj zrekonštruované stavby. V Británii niet lepšieho príkladu ako cardiffský hrad, respektíve séria budov pozdĺž jeho juhozápadných hradieb (pôvodná normanská pevnosť stále stojí). Rekonštrukcia bola zverená nesmierne bohatému tretiemu markízovi z Bute v roku 1865 pod dohľadom Williama Burgesa. Časti komínov, dlažba a výplne dverí, heraldika, nástenné maľby, vitráže, obrazy a sochy, to všetko ponúka fascinujúci vhľad ako 19. storočie videlo stredovek. Podobný pokus markíza a jeho architekta znovu oživiť minulosť možno nájsť aj o pár míľ ďalej, v Castell Coch, kde v roku 1875 začali s rekonštrukciou ešte zarastenej ruiny. Vo Francúzsku treba ako dva pozoruhodné príklady rekonštrukcie uviesť Châte de Pierrefonds zo 14. storočia, ktorým opovrhoval kardinál Richelieu a opravil ho Napoleon III., a Château de Roquetaillade neďaleko Bordeaux, ktorý bol postavený synovcom prvého avignonského pápeža Klementa V. (1305 – 1314) a zachránený rodinou markíza de Mauvesina na konci 19. storočia. Oba projekty boli dielom neúnavného Eugène Viollet le Duca, ktorý opravoval stredoveké stavby od chrámu Notre Dame v Paríži po hradby mesta Carcassonne.
Ale historicizmus má svoje limity. Pri všetkých štyroch vyššie menovaných hradoch remeselná zdatnosť reštaurátorov napokon preváži. Myseľ je zamestnaná detailom, ten však nie je pravdivý a nepochádza z doby, ktorú imituje. .najkrajší zo všetkých hradov
Ruiny ponúkajú omnoho viac slobody a obrovské možnosti. Dobrým štartovacím bodom je opäť Wales. Tentoraz severný, ktorý má spolu so západnou Sýriou najhustejšiu koncentráciu veľkých hradov na svete. V oblasti medzi Menai Strait a riekou Dee, čo je asi 50 míľ, sú dve pevnosti s dvoma pridruženými opevnenými mestami, Caernarfon a Conwy, Beaumaris a Rhuddlan s dvoma strážnymi vežami a majestátny Flint s kruhovou vežou. Okrem nich netreba zabudnúť na Harlech, súčasť veľkej výstavby, diela savojského majstra Jakuba, ktorý bol architektom mnohých hradov kráľa Eduarda I., dobyvateľa Walesu.
Eduardova vláda (1272 – 1307) predstavuje vrchol budovania hradov na Britských ostrovoch. Pozornosť treba, samozrejme, obrátiť aj na Francúzsko, odkiaľ kamenný hrad pochádza. Ponuka je široká, preto by som si dovolil spomenúť aspoň Château Gaillard, postavený nad Seinou v posledných rokoch 12. storočia, vysoké steny hradu Angers a neisto visiace katarské (albigénske) pevnosti v Pyrenejách. Španielsko má slušné hrady pozdĺž riek Douro a Tagus, ktoré patria k obdobiu Rekonkvisty a obrovskú maurskú pevnosť v Malage a Almeríae, na pobreží Stredozemného mora. V južnom Taliansku staval hrady Frederik II. proti Eduardovi I. Majstrovským dielom je Castel del Monte v Apulii. V Poľsku neďaleko Baltského mora sa nachádza kolosálna tehlová pevnosť Rádu nemeckých rytierov Malbork.
To všetko sú len niektoré z vrcholov bohatého európskeho dedičstva feudálnych čias, dosť veľkého na to, aby mal milovník hradov čo objavovať po celý život. Bolo by však čudné, keby sme v tomto výpočte nespomenuli Sýriu, už preto, že si odtiaľ križiaci priniesli množstvo nových myšlienok o vojenskej architektúre. Práve tu sa johaniti aj templári navždy zapísali do dejín a postavili najkrajšie hrady všetkých čias.
Prvým zo všetkých je Krak des Chevaliers, pevnosť johanitov z 12. storočia. Má mimoriadnu polohu medzi mestom Homs a Stredozemným morom. Strmé masívne múry a veže, vynaliezavý tvar, hrejivé teplo stavebného kameňa, veľká sála aj kaplnka, to všetko zanecháva v návštevníkovi dojem sily a slávy. Historik umenia T.S.R. Boase tento hrad opísal nasledovne: „Tým, čo je Partenón medzi gréckymi chrámami, Notre-Dame medzi katedrálami, tým je Krak des Chevaliers medzi stredovekými hradmi, je jednou z najväčších stavieb všetkých čias.“
Z Kraku možno dovidieť až na masívnu kvádrovú vežu v meste Safita, takmer 30 metrov vysokú templársku stavbu, ktorá sa nachádzala neďaleko templárskeho centra v meste Tartus, na pobreží Stredozemného mora. Prízemie stavby dnes slúži ako grécky ortodoxný kostolík, nad ním sa nachádza impozantná klenba a hala pre vojenskú posádku. Smerom na sever od Tartusu, stále na pobreží, sa nachádza Marqab, ďalšie majstrovské dielo johanitského rádu, s hradbami čiernymi od sopečného kameňa, na ktorom pevnosť stojí. Ross Burns vo svojej knihe Monuments of Syria ocenil staviteľov za to, že „odvážne použili nové postupy vo vojenskom opevňovaní, dovtedy iba opatrne testované v Európe“.
Cesta po Sýrii by nebola kompletná, keby sme nespomenuli Sahyun. Je dlhý vyše 700 metrov a postavený pozdĺž horského hrebeňa medzi dvoma roklinami. Možno z neho dovidieť ďaleko na Stredozemné more. Najúžasnejšia vec na celej pevnosti je do kameňa vysekaná priekopa, chrániaca prístup z východu. Je takmer 30 metrov hlboká a 20 metrov široká a uprostred sa nachádza kamenný stalagmit, o ktorý sa kedysi opieral dnes už neexistujúci most. Napriek tomu všetkému Saladin tento hrad v roku 1188 dobyl a nikdy už nebol opravený.
Zmieniť treba aj dve arabské citadely, prvá stojí na oválnom pahorku v meste Aleppo, chránená monumentálnou vstupnou bránou na južnej strane a druhá v meste Bosra neďaleko jordánskej hranice. Za mohutnými hradbami sa nachádza rímske divadlo pre osem- až deväťtisíc divákov.
Nuž, a napokon k Sýrii neodmysliteľne patria aj dve obrovské pevnosti vybudované ešte v 6. storočí byzantským cisárom Justiniánom. Dnes rozpadnuté hradby Resafe sa nachádzajú v púšti a okrem zaujímavého kostolíka ukrývajú aj gigantické cisterny. Ruiny Halabiye sú prikryté zelenou vodou rieky Eufrat a majú trojuholníkový pôdorys. .pamätník barbarstva
Turné po hradoch Európy a Levantu, od opulentnne zrekonštruovaných po ruiny vystavené vetru a dažďu, so všetkým vzrušeným objavovaním hladomorní, špirálovitých schodísk a rôznych výčnelkov, studní a terénnych úprav sa ešte nekončí. Fotografie z knihy L'Architecture militaire en France od Guillaume Janneau, napríklad Château de Coucy v severnom Francúzsku, ma fascinujú už dávno. Tento hrad s obrovskou cylindrovitou vežou, vysokou takmer 65 metrov, ktorá dominovala stavbe chránenej štyrmi ďalšími vežami, pochádza z 13. storočia. Počas prvej svetovej vojny ho obsadili Nemci a v roku 1917 zničili. Francúzi to neskôr nazvali pamätníkom barbarstva.
Dnes je Coucy smutným tieňom vlastnej slávy, hrad Queenborough je však na tom ešte horšie. Zaujal ma jeho opis v knihe English Castles od profesora Browna. Táto bývalá pevnosť na ostrove Sheppey v Kente je fascinujúca jednak pre svoj radikálny výzor, aj pre to, ako sa úplne stratila.
Hrad postavil v 60. rokoch 14. storočia kráľ Eduard III. a dal mu meno podľa svojej manželky Filipy. Bol oblúkovitý, obohnaný priekopou a svojou architektúrou sa stal vzorom pre hrady Henricha VIII. o celé dve storočia neskôr. Vonkajšie hradby boli – okrem vstupnej brány – bez priľahlých veží a systém vnútorných hradieb bol navrhnutý tak, aby pri dobýjaní bolo možné vzdorovať a ustupovať a pritom využiť brutálne zbrane ako napríklad oheň. Hoci nebol nikdy podrobený testu, jeho obranný systém bol geniálny. Význam Queenborough sa však pominul so smrťou kráľa Eduarda v roku 1377. V roku 1650 bol považovaný za zbytočný a krátko nato bol zničený.
Vybral som sa jeden pekný letný deň hľadať tento dnes vzdušný hrad. Queenborough je malé mestečko, s hlavnou ulicou smerujúcou k močiaru a kanálu medzi ostrovom Sheppey a pevninou. Na južnej strane High Street je zátoka plná lodí všetkých veľkostí a farieb.
Myslel som si, že miesto, kde stál tento hrad, nájdem uprostred mesta, ale miestny úradník ma nasmeroval na vrch High Street. Tam, medzi parkoviskom a železničnou stanicou je nedbalo upravený a trávou zarastený násyp s lavičkami a zvyškami starého domu z 19. storočia, so starým čerpadlom, ktoré stojí na mieste bývalej hradnej studne, ktorá bola uprostred Eduardovej pevnosti. Pevnosť stála nad zátokou, takže mohla chrániť prístav, ktorý sa v roku 1368 stal centrom obchodu s vlnou. Mestečko si je vedomé svojej minulosti. Ale Eduardove hradby nahradila banálna všednosť. Až je na tom niečo dráždivé. S autami na jednej strane, železnicou na druhej a neopísateľnou priemyselnou zónou na tretej. Človek sa nemôže ubrániť predstavám, ako to tu asi mohlo vyzerať v čase slávy stredovekého kráľovského hradu. Autor je novinár na voľnej nohe, v minulosti pracoval pre Reuters, písal pre denníky Times a Daily Telegraph. Text vychádza v spolupráci s britským mesačníkom Standpoint.
O hrady som mal záujem od detstva. Keď boli moje deti malé, opäť sa to vo mne prebudilo. S pevnosťami sa mi spájali historické drámy, nadšenie z objavovania ruín a kombinácie zelenej trávy a šedého muriva, vývoj vojenskej architektúry od jednoduchých opevnení a nádvorí po dôvtipne opevnené mestečká. Postupne som prešiel celé Britské ostrovy, Španielsko a aj pozemský raj hradov, Sýriu. Hrady predurčili spôsob, ako som s manželkou cestoval po Francúzsku aj moje dlhé cesty po Taliansku, Poľsku či Japonsku. Chvalabohu na mape stále ostávajú miesta na ďalší výlet. Obzvlášť ma láka pobrežie Egejského mora, od severného Cypru cez pobrežie Anatólie po Rhodos a Bodrum. Keď to človeka raz dostane, nenájde odpočinok.
Hoci som toho veľa čítal o technických aspektoch, môj záujem o hrady je primárne romantický. Je jasné, že tieto stavby boli často svedkami krutosti, ja sa však snažím na ne pozerať ako slávne monumenty rytierskeho veku. Cítim sa ako človek z 19. storočia, keď Európa znovu objavila stredovek. A práve v tomto storočí chcem začať svoju cestu. Moju predstavivosť najskôr lákali najmä ruiny. Keď som zostarol, začal som oceňovať aj zrekonštruované stavby. V Británii niet lepšieho príkladu ako cardiffský hrad, respektíve séria budov pozdĺž jeho juhozápadných hradieb (pôvodná normanská pevnosť stále stojí). Rekonštrukcia bola zverená nesmierne bohatému tretiemu markízovi z Bute v roku 1865 pod dohľadom Williama Burgesa. Časti komínov, dlažba a výplne dverí, heraldika, nástenné maľby, vitráže, obrazy a sochy, to všetko ponúka fascinujúci vhľad ako 19. storočie videlo stredovek. Podobný pokus markíza a jeho architekta znovu oživiť minulosť možno nájsť aj o pár míľ ďalej, v Castell Coch, kde v roku 1875 začali s rekonštrukciou ešte zarastenej ruiny. Vo Francúzsku treba ako dva pozoruhodné príklady rekonštrukcie uviesť Châte de Pierrefonds zo 14. storočia, ktorým opovrhoval kardinál Richelieu a opravil ho Napoleon III., a Château de Roquetaillade neďaleko Bordeaux, ktorý bol postavený synovcom prvého avignonského pápeža Klementa V. (1305 – 1314) a zachránený rodinou markíza de Mauvesina na konci 19. storočia. Oba projekty boli dielom neúnavného Eugène Viollet le Duca, ktorý opravoval stredoveké stavby od chrámu Notre Dame v Paríži po hradby mesta Carcassonne.
Ale historicizmus má svoje limity. Pri všetkých štyroch vyššie menovaných hradoch remeselná zdatnosť reštaurátorov napokon preváži. Myseľ je zamestnaná detailom, ten však nie je pravdivý a nepochádza z doby, ktorú imituje. .najkrajší zo všetkých hradov
Ruiny ponúkajú omnoho viac slobody a obrovské možnosti. Dobrým štartovacím bodom je opäť Wales. Tentoraz severný, ktorý má spolu so západnou Sýriou najhustejšiu koncentráciu veľkých hradov na svete. V oblasti medzi Menai Strait a riekou Dee, čo je asi 50 míľ, sú dve pevnosti s dvoma pridruženými opevnenými mestami, Caernarfon a Conwy, Beaumaris a Rhuddlan s dvoma strážnymi vežami a majestátny Flint s kruhovou vežou. Okrem nich netreba zabudnúť na Harlech, súčasť veľkej výstavby, diela savojského majstra Jakuba, ktorý bol architektom mnohých hradov kráľa Eduarda I., dobyvateľa Walesu.
Eduardova vláda (1272 – 1307) predstavuje vrchol budovania hradov na Britských ostrovoch. Pozornosť treba, samozrejme, obrátiť aj na Francúzsko, odkiaľ kamenný hrad pochádza. Ponuka je široká, preto by som si dovolil spomenúť aspoň Château Gaillard, postavený nad Seinou v posledných rokoch 12. storočia, vysoké steny hradu Angers a neisto visiace katarské (albigénske) pevnosti v Pyrenejách. Španielsko má slušné hrady pozdĺž riek Douro a Tagus, ktoré patria k obdobiu Rekonkvisty a obrovskú maurskú pevnosť v Malage a Almeríae, na pobreží Stredozemného mora. V južnom Taliansku staval hrady Frederik II. proti Eduardovi I. Majstrovským dielom je Castel del Monte v Apulii. V Poľsku neďaleko Baltského mora sa nachádza kolosálna tehlová pevnosť Rádu nemeckých rytierov Malbork.
To všetko sú len niektoré z vrcholov bohatého európskeho dedičstva feudálnych čias, dosť veľkého na to, aby mal milovník hradov čo objavovať po celý život. Bolo by však čudné, keby sme v tomto výpočte nespomenuli Sýriu, už preto, že si odtiaľ križiaci priniesli množstvo nových myšlienok o vojenskej architektúre. Práve tu sa johaniti aj templári navždy zapísali do dejín a postavili najkrajšie hrady všetkých čias.
Prvým zo všetkých je Krak des Chevaliers, pevnosť johanitov z 12. storočia. Má mimoriadnu polohu medzi mestom Homs a Stredozemným morom. Strmé masívne múry a veže, vynaliezavý tvar, hrejivé teplo stavebného kameňa, veľká sála aj kaplnka, to všetko zanecháva v návštevníkovi dojem sily a slávy. Historik umenia T.S.R. Boase tento hrad opísal nasledovne: „Tým, čo je Partenón medzi gréckymi chrámami, Notre-Dame medzi katedrálami, tým je Krak des Chevaliers medzi stredovekými hradmi, je jednou z najväčších stavieb všetkých čias.“
Z Kraku možno dovidieť až na masívnu kvádrovú vežu v meste Safita, takmer 30 metrov vysokú templársku stavbu, ktorá sa nachádzala neďaleko templárskeho centra v meste Tartus, na pobreží Stredozemného mora. Prízemie stavby dnes slúži ako grécky ortodoxný kostolík, nad ním sa nachádza impozantná klenba a hala pre vojenskú posádku. Smerom na sever od Tartusu, stále na pobreží, sa nachádza Marqab, ďalšie majstrovské dielo johanitského rádu, s hradbami čiernymi od sopečného kameňa, na ktorom pevnosť stojí. Ross Burns vo svojej knihe Monuments of Syria ocenil staviteľov za to, že „odvážne použili nové postupy vo vojenskom opevňovaní, dovtedy iba opatrne testované v Európe“.
Cesta po Sýrii by nebola kompletná, keby sme nespomenuli Sahyun. Je dlhý vyše 700 metrov a postavený pozdĺž horského hrebeňa medzi dvoma roklinami. Možno z neho dovidieť ďaleko na Stredozemné more. Najúžasnejšia vec na celej pevnosti je do kameňa vysekaná priekopa, chrániaca prístup z východu. Je takmer 30 metrov hlboká a 20 metrov široká a uprostred sa nachádza kamenný stalagmit, o ktorý sa kedysi opieral dnes už neexistujúci most. Napriek tomu všetkému Saladin tento hrad v roku 1188 dobyl a nikdy už nebol opravený.
Zmieniť treba aj dve arabské citadely, prvá stojí na oválnom pahorku v meste Aleppo, chránená monumentálnou vstupnou bránou na južnej strane a druhá v meste Bosra neďaleko jordánskej hranice. Za mohutnými hradbami sa nachádza rímske divadlo pre osem- až deväťtisíc divákov.
Nuž, a napokon k Sýrii neodmysliteľne patria aj dve obrovské pevnosti vybudované ešte v 6. storočí byzantským cisárom Justiniánom. Dnes rozpadnuté hradby Resafe sa nachádzajú v púšti a okrem zaujímavého kostolíka ukrývajú aj gigantické cisterny. Ruiny Halabiye sú prikryté zelenou vodou rieky Eufrat a majú trojuholníkový pôdorys. .pamätník barbarstva
Turné po hradoch Európy a Levantu, od opulentnne zrekonštruovaných po ruiny vystavené vetru a dažďu, so všetkým vzrušeným objavovaním hladomorní, špirálovitých schodísk a rôznych výčnelkov, studní a terénnych úprav sa ešte nekončí. Fotografie z knihy L'Architecture militaire en France od Guillaume Janneau, napríklad Château de Coucy v severnom Francúzsku, ma fascinujú už dávno. Tento hrad s obrovskou cylindrovitou vežou, vysokou takmer 65 metrov, ktorá dominovala stavbe chránenej štyrmi ďalšími vežami, pochádza z 13. storočia. Počas prvej svetovej vojny ho obsadili Nemci a v roku 1917 zničili. Francúzi to neskôr nazvali pamätníkom barbarstva.
Dnes je Coucy smutným tieňom vlastnej slávy, hrad Queenborough je však na tom ešte horšie. Zaujal ma jeho opis v knihe English Castles od profesora Browna. Táto bývalá pevnosť na ostrove Sheppey v Kente je fascinujúca jednak pre svoj radikálny výzor, aj pre to, ako sa úplne stratila.
Hrad postavil v 60. rokoch 14. storočia kráľ Eduard III. a dal mu meno podľa svojej manželky Filipy. Bol oblúkovitý, obohnaný priekopou a svojou architektúrou sa stal vzorom pre hrady Henricha VIII. o celé dve storočia neskôr. Vonkajšie hradby boli – okrem vstupnej brány – bez priľahlých veží a systém vnútorných hradieb bol navrhnutý tak, aby pri dobýjaní bolo možné vzdorovať a ustupovať a pritom využiť brutálne zbrane ako napríklad oheň. Hoci nebol nikdy podrobený testu, jeho obranný systém bol geniálny. Význam Queenborough sa však pominul so smrťou kráľa Eduarda v roku 1377. V roku 1650 bol považovaný za zbytočný a krátko nato bol zničený.
Vybral som sa jeden pekný letný deň hľadať tento dnes vzdušný hrad. Queenborough je malé mestečko, s hlavnou ulicou smerujúcou k močiaru a kanálu medzi ostrovom Sheppey a pevninou. Na južnej strane High Street je zátoka plná lodí všetkých veľkostí a farieb.
Myslel som si, že miesto, kde stál tento hrad, nájdem uprostred mesta, ale miestny úradník ma nasmeroval na vrch High Street. Tam, medzi parkoviskom a železničnou stanicou je nedbalo upravený a trávou zarastený násyp s lavičkami a zvyškami starého domu z 19. storočia, so starým čerpadlom, ktoré stojí na mieste bývalej hradnej studne, ktorá bola uprostred Eduardovej pevnosti. Pevnosť stála nad zátokou, takže mohla chrániť prístav, ktorý sa v roku 1368 stal centrom obchodu s vlnou. Mestečko si je vedomé svojej minulosti. Ale Eduardove hradby nahradila banálna všednosť. Až je na tom niečo dráždivé. S autami na jednej strane, železnicou na druhej a neopísateľnou priemyselnou zónou na tretej. Človek sa nemôže ubrániť predstavám, ako to tu asi mohlo vyzerať v čase slávy stredovekého kráľovského hradu. Autor je novinár na voľnej nohe, v minulosti pracoval pre Reuters, písal pre denníky Times a Daily Telegraph. Text vychádza v spolupráci s britským mesačníkom Standpoint.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.