V knihe Rebus Oceanis et Novo, ktorú vydal Pietro Martyre d`Anghera v roku 1516, sú na niekoľkých miestach spomínané útoky Indiánov na Španielov s použitím otrávených šípov. Jed spôsoboval hrôzostrašnú smrť, ktorej predchádzala totálna paralýza organizmu obete.
Rôzne toxické zmesi tradične používané ako šípové jedy juhoamerickými Indiánmi z povodia Amazonky a Orinoka označujeme všetky jedným slovom: kurare. Na prípravu tohto smrtiaceho kokteilu sa používa niekoľko rôznych druhov rastlín a technológia výroby je špecifická pre ten-ktorý indiánsky kmeň. Vo všeobecnosti je však recept na poriadne kurare zhruba takýto: čerstvo ošúpaná kôra vhodnej tropickej liany sa zmieša spolu s ďalšími rastlinnými prísadami a niekedy aj s jedom z mravcov, žiab a hadov. Celé sa to varí vo vode aj dva dni, zmes sa následne precedí a zahustí nad ohňom alebo na slnku. Výsledkom je tmavohnedá, hustá a lepkavá pasta bez zápachu, ale zato mimoriadne horkej chuti. Jej účinnosť sa tradične testuje na žabe, ktorá sa natrie pár kvapkami a následne sa zráta počet skokov, ktoré je ešte schopná urobiť. Čím menej skokov, tým silnejšie kurare.
.lovu zdar
Do kurare sa namáčajú hroty loveckých šípov. Tie sú zhruba 20 cm dlhé a v tulci ich nosia domorodci aj 600 kusov. Pomocou trojmetrovej dutej bambusovej rúrky sú schopní vystreliť ich fúknutím na vzdialenosť až 100 metrov! Skúsení lovci dosahujú touto tichou zbraňou až obdivuhodnú presnosť a kurare spoľahlivo zabije zasiahnutého vtáka v priebehu desiatok sekúnd, malého cicavca do desiatich minút a napríklad veľký tapír je mŕtvy najneskôr do pol hodiny.
Lovec musí byť mimoriadne opatrný, pretože aj nevinné škrabnutie jedovatým šípom môže mať strašné následky. Pri akútnej otrave obeť najprv pociťuje triašku a návaly tepla. Následne dochádza k paralýze svalov úst, hlavy a krku, postihnutý nedokáže rozprávať ani kričať, aby privolal pomoc.
Keďže nemôže ani prehĺtať, hromadia sa mu v ústnej dutine sliny a dostavuje sa panický pocit dusenia. Postupne stráca kontrolu nad všetkými končatinami, až sa nedokáže už vôbec hýbať. Dýchanie sa stáva čoraz komplikovanejším, dochádza k relaxácii bránice a následnej paralýze pľúc. Vo finále nastáva smrť v dôsledku respiračného zlyhania – obeť sa jednoducho udusí. A celý tento horor prežíva pri plnom vedomí.
Na základe týchto skutočností by človek povedal, že kurare je pre lov úplne nevhodné. Veď kto by už len jedol zviera, v ktorom sa nachádza tak prudký a hrozný jed? Nuž ale Indiáni pokojne ulovené zvieratá konzumujú a nič sa im nestane. Znie to čudne, ale je to naozaj tak.
.bez spojenia niet velenia
Všetky prejavy otravy šípovým jedom sú dôsledkom ochabnutia svalstva. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že kurare nejakým spôsobom útočí na svalové bunky. Ale tak to nie je, mechanizmus toxického pôsobenia je iný.
Bunky priečne pruhovaného kostrového svalstva sú ovládané centrálnou nervovou sústavou – svalové bunky sa sťahujú na vedomý alebo nevedomý signál z mozgu alebo z miechy. Tento signál sa dostane k svalovej bunke prostredníctvom nervovej bunky. Nervová bunka však nie je priamo pripojená na svalovú, signál teda neprechádza bezprostredne z jednej na druhú. Odovzdávanie signálu medzi nervovou a svalovou bunkou sa deje chemickou cestou v rámci takzvanej synapsy. Z nervového zakončenia sú po príchode signálu vypustené molekuly takzvaného neurotransmitera, konkrétne acetylcholínu, ktoré sa naviažu na špecifické receptory svalovej bunky, a tým spustia jej kontrakciu. A práve na tomto mieste rozohrá kurare svoju diverznú akciu.
Aktívnou zložkou šípového jedu sú molekuly, ktoré znefunkčnia acetylcholínové receptory. Nervy potom môžu vysielať signály, koľko len chcú, svaly nie sú schopné tieto signály zachytiť a svalové bunky sa jednoducho prestanú sťahovať. Vražedných molekúl je v kurare viacero, najvýznamnejšou je takzvaný D-tubokurarín. V čistom kryštalickom stave bol prvýkrát izolovaný v roku 1935 a jeho štruktúra je definitívne známa až od roku 1970 (poznámka pre fajnšmekrov: chemicky ide o makrocyklický dimérny benzoizochinolín s jedným až dvoma kvartérnymi atómami dusíka). Podstatné na tejto štruktúre je to, že ide o veľkú molekulu, a podobne sú na tom aj ostatné kuraríny. Tieto molekuly sú také veľké, že sa vôbec nedokážu vstrebať z tráviaceho traktu do krvi. Ulovené zviera je teda možné okamžite konzumovať, potrava obsahujúca prudký jed je úplne bezpečná.
Mechanizmus pôsobenia kurare na organizmus vysvetľuje aj jeho hrôzostrašné vlastnosti. Jed napáda signalizáciu medzi neurónmi a svalmi, ale nie medzi jednotlivými neurónmi. Tá sa tiež odohráva prostredníctvom neurotransmiterov, ale na ich receptory kuraríny nepôsobia. Preto je naše vnímanie a rozmýšľanie úplne nedotknuté. Druhá dôležitá vec, ktorej kurare nijako neublíži, je srdce. Tento sval nie je ovládaný centrálnou nervovou sústavou, takže spoľahlivo bije ďalej aj keď celé telo postupne ochabuje. Smrť sa teda dostaví, až keď nám úplne ochabne bránica a my sa nedokážeme nadýchnuť.
V skutočnosti však otrava nemusí mať fatálne následky. Keďže mozog, srdce a ani iné dôležité orgány nie sú postihnuté, stačí počkať, kým sa kuraríny v tele prirodzeným spôsobom odbúrajú, a človek či zviera ostane bez následkov. Jediné, čo treba urobiť, je udržať ochabnuté pľúca v činnosti. A to sa dá predsa celkom jednoducho – umelým dýchaním.
Práve vďaka tomu našiel D-tubokurarín uplatnenie aj v medicíne, konkrétne v klinickej anesteziológii. V celkovej anestéze a pri riadenej ventilácii pacienta umožňoval vykonávať operačné zákroky, pri ktorých je nevyhnutná úplná svalová relaxácia. Vzhľadom na množstvo nežiaducich účinkov však bol postupne nahradený bezpečnejšími syntetickými analógmi.
.strychnín
Pri rozprávaní o kurare je ťažké nespomenúť ďalší veľmi známy jed – strychnín. Tieto dva jedy sú totiž v mnohom veľmi podobné a v mnohom úplne odlišné. Podobnosť začína už tým, že zdrojom obidvoch je rastlina z rodu strychnos. Rozdielnosť je v tom, že kurare sa vyrába z kôry druhu Strychnos toxifera, rastúceho v tropickej Amerike, kým strychnín zo semien druhu Strychnos nux-vomica, rastúceho v tropickej Ázii. Oba jedy majú odporne horkú chuť, strychnín sa však na rozdiel od kurare veľmi dobre vstrebáva cez tráviaci trakt. Oba napádajú synapsy, ale nie tie isté. Kurare pôsobí medzi nervovými a svalovými bunkami, strychnín medzi dvomi nervovými bunkami. Kurare má za následok úplné uvoľnenie svalov, strychnín spôsobuje ich kŕčovité stiahnutie. Jedno aj druhé vedie v konečnom dôsledku k uduseniu.
Nemravné ponaučenie: synapsy sú veľmi zraniteľným miestom našich organizmov, mnohé jedy útočia práve na ne, a to často s katastrofálnymi následkami. Ale máme aj iné slabé miesta. O tom však až nabudúce.
.martin Mojžiš, .peter Szolcsányi
Rôzne toxické zmesi tradične používané ako šípové jedy juhoamerickými Indiánmi z povodia Amazonky a Orinoka označujeme všetky jedným slovom: kurare. Na prípravu tohto smrtiaceho kokteilu sa používa niekoľko rôznych druhov rastlín a technológia výroby je špecifická pre ten-ktorý indiánsky kmeň. Vo všeobecnosti je však recept na poriadne kurare zhruba takýto: čerstvo ošúpaná kôra vhodnej tropickej liany sa zmieša spolu s ďalšími rastlinnými prísadami a niekedy aj s jedom z mravcov, žiab a hadov. Celé sa to varí vo vode aj dva dni, zmes sa následne precedí a zahustí nad ohňom alebo na slnku. Výsledkom je tmavohnedá, hustá a lepkavá pasta bez zápachu, ale zato mimoriadne horkej chuti. Jej účinnosť sa tradične testuje na žabe, ktorá sa natrie pár kvapkami a následne sa zráta počet skokov, ktoré je ešte schopná urobiť. Čím menej skokov, tým silnejšie kurare.
.lovu zdar
Do kurare sa namáčajú hroty loveckých šípov. Tie sú zhruba 20 cm dlhé a v tulci ich nosia domorodci aj 600 kusov. Pomocou trojmetrovej dutej bambusovej rúrky sú schopní vystreliť ich fúknutím na vzdialenosť až 100 metrov! Skúsení lovci dosahujú touto tichou zbraňou až obdivuhodnú presnosť a kurare spoľahlivo zabije zasiahnutého vtáka v priebehu desiatok sekúnd, malého cicavca do desiatich minút a napríklad veľký tapír je mŕtvy najneskôr do pol hodiny.
Lovec musí byť mimoriadne opatrný, pretože aj nevinné škrabnutie jedovatým šípom môže mať strašné následky. Pri akútnej otrave obeť najprv pociťuje triašku a návaly tepla. Následne dochádza k paralýze svalov úst, hlavy a krku, postihnutý nedokáže rozprávať ani kričať, aby privolal pomoc.
Keďže nemôže ani prehĺtať, hromadia sa mu v ústnej dutine sliny a dostavuje sa panický pocit dusenia. Postupne stráca kontrolu nad všetkými končatinami, až sa nedokáže už vôbec hýbať. Dýchanie sa stáva čoraz komplikovanejším, dochádza k relaxácii bránice a následnej paralýze pľúc. Vo finále nastáva smrť v dôsledku respiračného zlyhania – obeť sa jednoducho udusí. A celý tento horor prežíva pri plnom vedomí.
Na základe týchto skutočností by človek povedal, že kurare je pre lov úplne nevhodné. Veď kto by už len jedol zviera, v ktorom sa nachádza tak prudký a hrozný jed? Nuž ale Indiáni pokojne ulovené zvieratá konzumujú a nič sa im nestane. Znie to čudne, ale je to naozaj tak.
.bez spojenia niet velenia
Všetky prejavy otravy šípovým jedom sú dôsledkom ochabnutia svalstva. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že kurare nejakým spôsobom útočí na svalové bunky. Ale tak to nie je, mechanizmus toxického pôsobenia je iný.
Bunky priečne pruhovaného kostrového svalstva sú ovládané centrálnou nervovou sústavou – svalové bunky sa sťahujú na vedomý alebo nevedomý signál z mozgu alebo z miechy. Tento signál sa dostane k svalovej bunke prostredníctvom nervovej bunky. Nervová bunka však nie je priamo pripojená na svalovú, signál teda neprechádza bezprostredne z jednej na druhú. Odovzdávanie signálu medzi nervovou a svalovou bunkou sa deje chemickou cestou v rámci takzvanej synapsy. Z nervového zakončenia sú po príchode signálu vypustené molekuly takzvaného neurotransmitera, konkrétne acetylcholínu, ktoré sa naviažu na špecifické receptory svalovej bunky, a tým spustia jej kontrakciu. A práve na tomto mieste rozohrá kurare svoju diverznú akciu.
Aktívnou zložkou šípového jedu sú molekuly, ktoré znefunkčnia acetylcholínové receptory. Nervy potom môžu vysielať signály, koľko len chcú, svaly nie sú schopné tieto signály zachytiť a svalové bunky sa jednoducho prestanú sťahovať. Vražedných molekúl je v kurare viacero, najvýznamnejšou je takzvaný D-tubokurarín. V čistom kryštalickom stave bol prvýkrát izolovaný v roku 1935 a jeho štruktúra je definitívne známa až od roku 1970 (poznámka pre fajnšmekrov: chemicky ide o makrocyklický dimérny benzoizochinolín s jedným až dvoma kvartérnymi atómami dusíka). Podstatné na tejto štruktúre je to, že ide o veľkú molekulu, a podobne sú na tom aj ostatné kuraríny. Tieto molekuly sú také veľké, že sa vôbec nedokážu vstrebať z tráviaceho traktu do krvi. Ulovené zviera je teda možné okamžite konzumovať, potrava obsahujúca prudký jed je úplne bezpečná.
Mechanizmus pôsobenia kurare na organizmus vysvetľuje aj jeho hrôzostrašné vlastnosti. Jed napáda signalizáciu medzi neurónmi a svalmi, ale nie medzi jednotlivými neurónmi. Tá sa tiež odohráva prostredníctvom neurotransmiterov, ale na ich receptory kuraríny nepôsobia. Preto je naše vnímanie a rozmýšľanie úplne nedotknuté. Druhá dôležitá vec, ktorej kurare nijako neublíži, je srdce. Tento sval nie je ovládaný centrálnou nervovou sústavou, takže spoľahlivo bije ďalej aj keď celé telo postupne ochabuje. Smrť sa teda dostaví, až keď nám úplne ochabne bránica a my sa nedokážeme nadýchnuť.
V skutočnosti však otrava nemusí mať fatálne následky. Keďže mozog, srdce a ani iné dôležité orgány nie sú postihnuté, stačí počkať, kým sa kuraríny v tele prirodzeným spôsobom odbúrajú, a človek či zviera ostane bez následkov. Jediné, čo treba urobiť, je udržať ochabnuté pľúca v činnosti. A to sa dá predsa celkom jednoducho – umelým dýchaním.
Práve vďaka tomu našiel D-tubokurarín uplatnenie aj v medicíne, konkrétne v klinickej anesteziológii. V celkovej anestéze a pri riadenej ventilácii pacienta umožňoval vykonávať operačné zákroky, pri ktorých je nevyhnutná úplná svalová relaxácia. Vzhľadom na množstvo nežiaducich účinkov však bol postupne nahradený bezpečnejšími syntetickými analógmi.
.strychnín
Pri rozprávaní o kurare je ťažké nespomenúť ďalší veľmi známy jed – strychnín. Tieto dva jedy sú totiž v mnohom veľmi podobné a v mnohom úplne odlišné. Podobnosť začína už tým, že zdrojom obidvoch je rastlina z rodu strychnos. Rozdielnosť je v tom, že kurare sa vyrába z kôry druhu Strychnos toxifera, rastúceho v tropickej Amerike, kým strychnín zo semien druhu Strychnos nux-vomica, rastúceho v tropickej Ázii. Oba jedy majú odporne horkú chuť, strychnín sa však na rozdiel od kurare veľmi dobre vstrebáva cez tráviaci trakt. Oba napádajú synapsy, ale nie tie isté. Kurare pôsobí medzi nervovými a svalovými bunkami, strychnín medzi dvomi nervovými bunkami. Kurare má za následok úplné uvoľnenie svalov, strychnín spôsobuje ich kŕčovité stiahnutie. Jedno aj druhé vedie v konečnom dôsledku k uduseniu.
Nemravné ponaučenie: synapsy sú veľmi zraniteľným miestom našich organizmov, mnohé jedy útočia práve na ne, a to často s katastrofálnymi následkami. Ale máme aj iné slabé miesta. O tom však až nabudúce.
.martin Mojžiš, .peter Szolcsányi
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.