Nedeje sa to nahlas. Ale potichu a na pohľad nenápadne. Obsah je však prelomový: Praha už nie je pre Slovensko vzorom. Český príklad už nie je príkladom, českí politici nie sú napodobňovaným ideálom, prestali nás zaujímať. Malou výnimkou zostáva časť českej kultúry, pôvodná inšpirácia z polovice 19. storočia, ani to však už nie je, čo bývalo. Český vzor padol aj v opačnom garde a nefunguje už ani ako antivzor, ako červené súkno a príklad, voči ktorému sa treba negatívne vymedziť. .od Masaryka k Havlovi
Za zaznamenanie stojí, že tak ako prvú „československú“ generáciu na Slovensku poznačil Tomáš Garrigue Masaryk, tú poslednú inšpiroval Václav Havel. Títo dvaja prezidenti ohraničujú v slovenskej spoločnosti niečo, čo by sme mohli nazvať československé storočie. Nič na tom nemení ani inšpirácia Klausom, ktorá je poslednou kapitolou českého vplyvu na Slovensku. Klaus sa síce pokúsil napodobniť Masaryka a založiť vlastnú slovenskú stranu, nebol však úspešný. Mal svojich slovenských žiakov, tí však už nepremýšľali v hraniciach Česko-Slovenska. Na rozdiel od Havla, ktorý zostal pre československý sentiment dôležitý až do konca.
Vráťme sa však na začiatok. Česká väzba v moderných slovenských dejinách je dielom Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika a Štúrovcov. Hoci boli ich programy rozdielne, spájal ich záujem o Prahu a v česko-slovenskej väzbe hľadali obranu pred Budapešťou.
Premena kultúrnej väzby na politickú prišla so vstupom hlasistov do slovenského verejného života. Prínos Vavra Šrobára, Pavla Blahu a Milana Rastislava Štefánika bol impozantný. Hoci na Slovensku predstavovali okrajový prúd, podarilo sa im rozšíriť Masarykovu koalíciu na Slovensko, prispieť k vzniku Československa a formovať verejný a spoločenský život. Z okrajového názorového krúžku sa stal hlavný spoločenský prúd práve vďaka vzniku nového štátu. Československý štát však nevznikol iba zásluhou hlasistov. Pre prvú republiku sa stal rozhodujúcim príklon Andreja Hlinku a Milana Hodžu, ktorým sa – na rozdiel od Štefánikových dedičov –podarilo založiť silné politické strany.
Český vzor ovplyvnil slovenskú elitu v širšom zmysle a stal sa kritériom pre celú generáciu spoločenských vedcov, novinárov, spisovateľov a umelcov. A súčasne s tým – v rámci tej istej paradigmy – bola Praha aj kritizovaným antivzorom, najmä pre katolíckych autorov. Pomer Čechov a Slovákov, ako to neskôr nazývala dobová publicistika, ovplyvnil všetky ideové prúdy. Písal o ňom Ladislav Novomeský aj Karol Sidor. Zásadnú zmenu nepriniesol ani vznik slovenského vojnového štátu. Československá myšlienka prežívala v exile, neskôr ju posilnilo Povstanie a verní jej boli aj komunisti. A napokon počas komunizmu aj slovenský disent. Väzba na Prahu (so vzorom v Charte 77) bola určujúca pre občiansky disent, ale česko-slovenská väzba bola živá aj pre katolícky disent. Vladimír Jukl a Silvester Krčméry zmenili charakter púte na Velehrad a zdôrazňovali význam Slovenska pre Čechy a Moravu. Pre Slovensko mal zase význam Václav Havel, Milan Šimečka, ale aj ďalší českí disidenti. .návrat geopolitiky
Koniec československého storočia znamená pre Slovensko aj koniec jednej otázky, ktorá proti sebe kladie národ a štát. A samozrejme, aj koniec diskusie o slovenskej menejcennosti či komplexu voči Prahe. Mimochodom je príznačné, že sa to deje práve v čase, keď pri pohľade na pražskú politiku žiadnym komplexom trpieť nemusíme.
Treba tiež povedať, že československé storočie bolo pre Slovensko dobrým storočím. Napriek komunizmu, aj napriek deformovaniu slovenského politického spektra, ktoré vďaka vplyvu Prahy umelo posilňovalo liberálne a ľavicové strany. Napokon, prospech bol obojstranný (čo dokazujú priateľské vzťahy), nie však dostačujúci (čo dokazuje rozpad štátu).
Dôležité sú však aj ďalšie dôsledky. Ukazuje sa totiž, že ani v 21. storočí geopolitike neunikneme. „Vzďalujúcu sa“ Prahu totiž začína nahrádzať „približujúca sa“ Budapešť. Otázkou zostáva, či možno pomery v strednej Európe stabilizovať inak, než vyskúšanými spojenectvami.
Za zaznamenanie stojí, že tak ako prvú „československú“ generáciu na Slovensku poznačil Tomáš Garrigue Masaryk, tú poslednú inšpiroval Václav Havel. Títo dvaja prezidenti ohraničujú v slovenskej spoločnosti niečo, čo by sme mohli nazvať československé storočie. Nič na tom nemení ani inšpirácia Klausom, ktorá je poslednou kapitolou českého vplyvu na Slovensku. Klaus sa síce pokúsil napodobniť Masaryka a založiť vlastnú slovenskú stranu, nebol však úspešný. Mal svojich slovenských žiakov, tí však už nepremýšľali v hraniciach Česko-Slovenska. Na rozdiel od Havla, ktorý zostal pre československý sentiment dôležitý až do konca.
Vráťme sa však na začiatok. Česká väzba v moderných slovenských dejinách je dielom Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika a Štúrovcov. Hoci boli ich programy rozdielne, spájal ich záujem o Prahu a v česko-slovenskej väzbe hľadali obranu pred Budapešťou.
Premena kultúrnej väzby na politickú prišla so vstupom hlasistov do slovenského verejného života. Prínos Vavra Šrobára, Pavla Blahu a Milana Rastislava Štefánika bol impozantný. Hoci na Slovensku predstavovali okrajový prúd, podarilo sa im rozšíriť Masarykovu koalíciu na Slovensko, prispieť k vzniku Československa a formovať verejný a spoločenský život. Z okrajového názorového krúžku sa stal hlavný spoločenský prúd práve vďaka vzniku nového štátu. Československý štát však nevznikol iba zásluhou hlasistov. Pre prvú republiku sa stal rozhodujúcim príklon Andreja Hlinku a Milana Hodžu, ktorým sa – na rozdiel od Štefánikových dedičov –podarilo založiť silné politické strany.
Český vzor ovplyvnil slovenskú elitu v širšom zmysle a stal sa kritériom pre celú generáciu spoločenských vedcov, novinárov, spisovateľov a umelcov. A súčasne s tým – v rámci tej istej paradigmy – bola Praha aj kritizovaným antivzorom, najmä pre katolíckych autorov. Pomer Čechov a Slovákov, ako to neskôr nazývala dobová publicistika, ovplyvnil všetky ideové prúdy. Písal o ňom Ladislav Novomeský aj Karol Sidor. Zásadnú zmenu nepriniesol ani vznik slovenského vojnového štátu. Československá myšlienka prežívala v exile, neskôr ju posilnilo Povstanie a verní jej boli aj komunisti. A napokon počas komunizmu aj slovenský disent. Väzba na Prahu (so vzorom v Charte 77) bola určujúca pre občiansky disent, ale česko-slovenská väzba bola živá aj pre katolícky disent. Vladimír Jukl a Silvester Krčméry zmenili charakter púte na Velehrad a zdôrazňovali význam Slovenska pre Čechy a Moravu. Pre Slovensko mal zase význam Václav Havel, Milan Šimečka, ale aj ďalší českí disidenti. .návrat geopolitiky
Koniec československého storočia znamená pre Slovensko aj koniec jednej otázky, ktorá proti sebe kladie národ a štát. A samozrejme, aj koniec diskusie o slovenskej menejcennosti či komplexu voči Prahe. Mimochodom je príznačné, že sa to deje práve v čase, keď pri pohľade na pražskú politiku žiadnym komplexom trpieť nemusíme.
Treba tiež povedať, že československé storočie bolo pre Slovensko dobrým storočím. Napriek komunizmu, aj napriek deformovaniu slovenského politického spektra, ktoré vďaka vplyvu Prahy umelo posilňovalo liberálne a ľavicové strany. Napokon, prospech bol obojstranný (čo dokazujú priateľské vzťahy), nie však dostačujúci (čo dokazuje rozpad štátu).
Dôležité sú však aj ďalšie dôsledky. Ukazuje sa totiž, že ani v 21. storočí geopolitike neunikneme. „Vzďalujúcu sa“ Prahu totiž začína nahrádzať „približujúca sa“ Budapešť. Otázkou zostáva, či možno pomery v strednej Európe stabilizovať inak, než vyskúšanými spojenectvami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.