Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mám rád príbeh

.eva Čobejová .martin Hanus .časopis .rozhovor

Patrí k silnej generácii slovenských reportérov, ktorí vynikli v šesťdesiatych rokoch. Bol šéfredaktorom Smeny, ktorá zavrhla okupáciu. Počas normalizácie nesmel publikovať pod svojím menom. Po roku 1989 odmietol politickú kariéru, ale napísal viacero zaujímavých kníh. Slavo Kalný.

.ako sa človek stane reportérom?
Škola nie je dôležitá. Ja som kedysi veľa športoval, a tak som sa všelikde dostal, všelikde som spal, občas aj na stanici. Vďaka tomu som sa nebál terénu. A potom, potrebujete šéfredaktora, ktorý toleruje taký spôsob práce. Nie každý vám dovolí, aby ste sa týždeň či dva venovali jednej téme. .patrili ste medzi prvých štyroch absolventov žurnalistiky na Slovensku. Aké to bolo štúdium?
My sme boli pokusní králici. Tam sa motali ľudia, ktorí novinám nerozumeli, a tak sa všetky naše skúšky točili okolo literárnej vedy, mali sme dokonca aj staroslovenčinu. Promovali sme ako filológovia, hoci všade sa o nás hovorí ako o prvých absolventoch žurnalistiky. Ale boli sme smelí a ambiciózni, ja som od tretieho ročníka už pracoval v Smene. .ako ste sa stali reportérom?
Vzali si ma k sebe starší reportéri – Chňoupek, Vlado Ferko, Gryzlov. Dali  mi priestor, aby som ukázal, či viem, alebo neviem. .mali ste nejaké vzory?
Ja som už diplomovku robil o Ladislavovi Mňačkovi. Poznali sme aj Kischove a Fučíkove reportáže. Mňačko ma upozornil na senzačného svetového reportéra Curzia Malaparteho aj na Steinbecka, Koľcova, Hemingwaya, vynikajúca bola ruská reportérka Larisa Reisnerová. .vôbec ste neriešili dilemu, či možno urobiť dobrú reportáž v režime, kde funguje cenzorský úrad?
Ani nie. Keď som začínal v Smene, vypukla v Bratislave na vysokoškolských internátoch pyžamová revolúcia. Svoje protištátne rezolúcie nosili študenti k nám do Smeny. Ja som tie rezolúcie apretoval a posúval do tlačiarne. Strana sa vtedy zľakla a cenzori ich púšťali, hoci len do bratislavského vydania. Vtedy sa dokonca aj do zväzáckej hierarchie dostali tolerantnejší, normálnejší ľudia. Vyzeralo to nádejne, ale potom prišla Budapešť 1956, a bol koniec. .ale šesťdesiate roky priniesli uvoľnenie. Ako ste to prežívali?
Najprv to išlo cez film, divadlo, preklady v literatúre, začali vychádzať zakázané knižky, až potom to prišlo do novín. Nepísalo sa ešte o gulagoch, ale o prvých rehabilitovaných osobách sa už dalo. Dôležité boli kluby spisovateľov a novinárov, tam to bolo osvietené a rozprávalo sa skoro otvorene. Boli svojím spôsobom uzavreté a viedli ich dvaja kapitalisti, ktorým znárodnili hotely v Mikuláši. Vedeli v tom chodiť. (Úsmev.) .vy ste sa ako reportér Smeny dobrovoľne prihlásili, že chcete pôsobiť na východe Slovenska. Prečo?
Chcel som mať pokoj a písať si reportáže. Mal som už klauzulu, že nemusím robiť spravodajstvo. Moje kúty boli Ubľa, Snina. Po dvoch rokoch ma stiahli do Bratislavy, hoci by som bol na východe rád ostal, lebo to bola zlatá baňa. .prečo zlatá baňa?
Kvôli témam. Urobil som seriál o cigánoch, neobjavená téma boli banderovci, a písal som aj o cirkevnej vojne medzi pravoslávnymi a gréckokatolíckymi. To boli silné témy. .svoje najlepšie témy našli na východe aj Ladislav Mňačko či Bohuš Chňoupek. Dodnes tam aj dokumentaristi nachádzajú skvelé témy, spomeňme Nesvatbov, Hranicu, Osadné. Čím to je, že východ Slovenska je taký silný inšpiračný zdroj?
Zoberme si ešte prvú republiku a fenomenálneho reportéra Ivana Olbrachta, ktorý chodil na Podkarpatskú Rus. Po vojne sa tam udiali strašné tragédie. Mládenci z tohto kúta Slovenska ochotne rukovali do Svobodovej armády, ale boli slabo vycvičení, tak padali v boji prví. Boli tu spálené dediny, zranené lesy a do toho prišli banderovci, ktorí strieľali komunistov a židov, chceli sa prebiť na Západ. Viackrát som sa k tej téme vrátil. .koncom šesťdesiatych rokov ste viedli denník Smena. Čo sa udialo, že sa zrazu z nudného zväzáckeho denníka stali noviny, ktoré si ľudia odkladali ako pamiatku?
Bola v tom mladosť, ale v Smene bolo aj najviac graduovaných ľudí, napríklad na zahraničí sme mali dvoch docentov. V Smene bolo aj najmenej funkcionárov, ktorých komunisti dávali do novín za trest. Bola tam aj tolerantnejšia kádrová politika. A mali sme veľmi silný šport a kultúru. Strana tolerovala, že sme denník pre mladých ľudí, tak sme mohli viac skracovať oficiálne prejavy. Politicky bolo všetko v línii strany, ale boli to modernejšie robené noviny. .ako vyzerala cenzúra?
V starej predpotopnej tlačiarni bola miestnosť, kde sedel tlačový dozor. Patril pod ministerstvo vnútra. Mali zelenú ceruzu a zelený zošit s témami, ktoré nemôžu ísť von. .zásahy zelenou ceruzou boli každý deň?
Nie. Striehli najmä na zahraničnú politiku. Boli lepšie informovaní ako my, lebo monitory zahraničnej tlače, ktoré vydávala tlačová agentúra, boli kategorizované: Áčko chodilo predsedovi vlády, Béčko cenzorom a ministerstvu vnútra, Céčko šéfredaktorom a Déčko mohli čítať všetci redaktori. V redakcii sme mali aj oficiálne prideleného eštebáka, prišiel a aj sa riadne predstavil – major Chlapeček. .vám zastavili nejaké reportáže?
Samozrejme. Nepustili mi reportáž o barónovi, ktorý mal kaštieľ pri Košiciach, a vďaka svojej slúžke sa stal protifašistickým bojovníkom. Sovieti ho aj vyznamenali. Keď ho znárodňovali, tak som sa ho zastal. Ale keď zrušili cenzúru, robili sme si cenzúru aj sami, zastavili sme tri materiály, aby nevyhodili  šéfredaktora. Šéfredaktora Kurinu vyhodili napríklad za to, že uverejnil Clementisov posledný list manželke. .ako fungoval v 60. rokoch reportér Smeny?
Keď sme už boli vychytení autori, mali sme normu dve reportáže do mesiaca. A nemuseli sme ani chodiť do redakcie. Dostal som auto a týždeň som na reportáži robil. Bolo to od redakcie veľkorysé, ale Smenu reportáže predávali. Najostrejšie reportáže písal bezkonkurenčne Gavril Gryzlov. Tie ľudia žrali. .vy si Gryzlova pamätáte ako kolegu. Pomaly sa z neho stáva legenda. Aký vlastne bol?
Po Veľkej októbrovej revolúcii musela z Ruska odísť „biela“ inteligencia, prijalo ju Francúzsko a vďaka Masarykovi aj Československo. Boli to zememerači, lekári, veterinári, inžinieri. Gavril bol syn ruského inžiniera. Zaujímal sa o všetko a o nič, bol aj v polepšovni, aj na františkánskom gymnáziu, ale zle sa učil. My sme všetci boli mizerní žiaci, jedine Chňoupek bol vždy vyznamenaný. (Úsmev.) .keď Gryzlova zo Smeny vyhodili, odmietol sa stať redaktorom futbalového bulletinu  a odišiel na Vlčí laz nad Novou Baňou, kde opustený aj zomrel. Prečo zvolil takéto riešenie?
Bol priveľmi hrdý, bol to taký frajer, usilovne pracoval na svojom imidži. Na Západe by sa bol ako novinár skvele uplatnil. Ale my reportéri sme všetci boli o čosi smelší ako iní redaktori, lebo sme si mysleli: vieme písať, nepotrebujeme byť šéfredaktormi, my sa písaním uživíme. Reportéri vtedy zarábali lepšie ako šéfredaktori. Netušili sme, že nás úplne odstavia. Gryzlovovi zakázali ešte aj prekladať. .gryzlov uveril Husákovi, že okupácia je len dočasná  záležitosť a že sa čoskoro bude môcť vrátiť. Ako to, že mu uveril?
Poznali sa aj osobne, Gryzlov poznal aj pani Vierku, Husákovu manželku. Raz, keď sa Husák stal prvým tajomníkom strany, si nás elitu Smeny pozval k sebe a tvrdil, že Biľak sa už balí. A povedal nám aj to, že sa s okupáciou nikdy nezmieri. „Vydržte, chlapci,“ hovoril. .takže ste mu dôverovali.
Vedel to s novinármi, dával nám najavo, ako si nás váži. K nám do Smeny až tak často nechodil, svoje zázemie mal v Kultúrnom živote. On bol skvelý rétor, medzi straníckymi funkcionármi intelektuálne žiaril. .vy ste mu tiež podľahli?
Ja som ho tak dobre nepoznal. Dubčeka som poznal lepšie, lebo naše mamy mali v Trenčíne vedľa seba záhradky. Dubček bol slabší rečník, ale vďaka nemu prišli do aparátu strany rozumnejší ľudia, ako Vojtech Hatala, Miro Kusý, historik Bohuslav Graca, ľudia, s ktorými sa dalo komunikovať. .vo svojej najnovšej knihe Svedkovia mojej doby spomínate Bohuša Chňoupka, ktorý bol v rokoch 1971 - 1988 ministrom zahraničných vecí. Vy ho oceňujete ako reportéra.
Chňoupek bol veľmi zrelý, poctivý a pracovitý novinár. Vyštudoval Vysokú školu obchodnú, to bola vtedy u nás najlepšia škola, taká buržoázna, jej absolventi vedeli dva jazyky a čosi znamenali. Chňoupek nebol klasický aparátčik. .je Chňoupek pre žurnalistiku čosi také ako Válek pre poéziu?
Presne to isté. Navyše boli aj kamaráti. .chňoupek veril úprimne v komunizmus?
Asi veril. Bol taký prosovietsky. Keď chodieval ako reportér na východ, veľa písal o kunovcoch (pokus o nastolenie sovietskeho režimu v Maďarsku aj na časti slovenského územia – pozn. red.). Ja som sa tejto problematiky nedotkol. .sklamalo vás, že taký vzdelaný človek bol ministrom normalizačnej vlády?
Pravdaže. .ako si spomínate na Ladislava Mňačka?
Neskôr o ňom vyšli najavo aj nejaké negatívne záležitosti, ale ja som ho mal rád. Boli sme si blízki. Hoci to jeho opakovanie mea culpa bolo čudné. .prečo?
Bolo toho veľa. On bol kúštik taký fanfarón. .jeho priznanie sa k podielu na odsúdení Viliama Žingora, ktorý dostal slučku, bolo silným gestom.
Mňačko sa už oveľa skôr –  na spisovateľskom zjazde – priznal, že dvadsať rokov nepísal pravdu. Už vtedy sa kajal. .vyčítate mu, že bol povrchný reportér.
Mne prekážalo, že ani v Oneskorených reportážach, ani v knižke Kde končia prašné cesty neuviedol meno človeka, o ktorom píše. A niekedy aj fabuloval. Ale treba sa hlboko pokloniť pred jeho fenomenálnou anticipáciou. Prvý vedel, že budú rehabilitácie. A vedel aj písať a mal styky. .bola medzi veľkými reportérmi 60. rokov rivalita či závisť?
Určite. Napríklad Gryzlov odsúdil Mňačka, keď emigroval. Ale za to ho kritizovali viacerí. .ako sa začala v Smene normalizácia?
Ja som sa ešte pred okupáciou uchádzal o miesto spravodajcu Smeny a Mladej fronty v Sovietskom zväze, vedenie to schválilo, odcestoval som, ale v Moskve mi už nedali akreditáciu. Tak som sa vrátil a bol som tu aj počas okupácie, keď sme vydávali pololegálnu Smenu. Ešte aj v roku 1969 som uverejnil nejaké ostré reportáže. Normalizácia prichádzala postupne. Spočiatku som sa nebál, myslel som si, že moje reportáže budú stále chcieť. Potom sa rozčesol Kultúrny život a sklamali ľudia, ktorým sme verili – Novomeský, Válek. A potom sa začali robiť poriadky na katedre žurnalistiky a už to išlo. .traduje sa historka, že ste sa vtedy radili aj so Šaňom Machom.
To bola náhoda, že ho Gavril priviedol na naše posledné redakčné stretnutie s Mladou frontou, ktoré bolo v Kamennom mlyne. Mne to bolo nepríjemné, ale je pravda, že sme sa ho pýtali aj na Husáka. Hovoril, že je tvrdý komunista. Vtedy už bol Husák v Prahe, a nepodržal nás. .lámali sa vtedy charaktery?
Iste, mali sme aj udavačov. Niektorí neprišli do redakcie za celý polrok, keď nás obsadili. Ale to, ako začal Ústav pamäti národa vyťahovať ľudí, čo spolupracovali s ŠtB, bolo dačo strašné. .prečo?
Aj zo Smeny bolo v zoznamoch ŠtB hádam dvanásť ľudí. Zobrali ich na vyšetrovanie a ktovie, čo sa tam odohralo, neboli pri tom svedkovia. Neskôr vytiahli záznamy aj na starého pána Marenčina, na nebohého Ďura Vereša a naposledy aj na Zamarovského... .bývalí smenári nešli počas normalizácie k lopate, v Čechách sa to niektorým novinárom prihodilo.
Slovensko bolo špecifické, každý každého poznal. Mne pomohlo, že sa hore dostali bývalí smenári, ako Pavol Koyš, Bohuš Chňoupek či Ján Riško. Poznal som sa aj s Petrom Colotkom, robili sme spolu na vysokej škole vojenčinu. .dostali ste sa do rozhlasu, boli ste dramaturgom prvého rozhlasového seriálu Čo nového Bielikovci.
V rozhlase sa nesmelo spomenúť moje meno, nesmel som ísť na mikrofón. Na piatom poschodí rozhlasu bol iný svet, bol tam Markovič, Štepka, Radič, Andrássy, Eňa Václavová, Roman Brat, Ján Tužinský, Pavol Hudík, úžasne mi pomohli rozhlasoví režiséri. Normalizácia viac postihla moju ženu. S akademickým titulom mohla robiť už len v družine. .viacerí novinári,  ktorí zažiarili v šesťdesiatych rokoch, sa po roku 1989 dostali do funkcií – Martin Hric, Ján Čomaj, Ján Smolec, Alica Bieliková, Juraj Vereš, Roman Kaliský, Irena Štromfová. Vy ste nemali žiadnu ponuku?
Dávali mi ponuky, ale ja som sa dobrovoľne vzdal funkcií, išiel som do penzie. A dal som sa na písanie knižiek. Chcel som si robiť svoje veci. Chcel som byť mimo politiky, nezávislý. .viacero bývalých smenárov sa nadchlo Vladimírom Mečiarom a stali sa jeho obhajovateľmi, spomeňme Jána Smolca.
Ja som od tejto skupiny bočil. Ale ani ja som najprv neodhalil Mečiara, tiež som veril, že on nebude kradnúť, ale môj syn sa mi smial. Poznal tých ľudí. Ale do Smeny, ktorú rozbiehal Mečiar, keď sa odtrhlo SME, som nešiel. .volali vás?
Áno. Ale s Otom Šimkom sme napísali, že podporujeme nové SME. .sklamala vás žurnalistika po roku 1989?
Najprv nie a potom veľmi, keď sem začal prenikať bulvár. Minule som sa rozčúlil, keď denník Plus 1 deň mal hádam päť dní za sebou na titulke akéhosi Kollára. Ja ani neviem, kto to je. Zavolal som zástupkyni šéfredaktora, poznáme sa, tak som sa jej spýtal, čo je za tým. Mám vraj hádať, či si na internete kliklo viac ľudí na článok o katastrofe v Japonsku alebo o Kollárovi. Samozrejme o Kollárovi.   .keď si dnes pozeráme v archíve denníky zo zlatej éry šesťdesiatych rokov, tak okrem reportáží tam niet čo čítať. Môžeme naozaj hovoriť o zlatej ére žurnalistiky?
Tá zlatá éra vznikla pod kuratelou spoločenskej vrchnosti. .prečo sa nekonal veľký návrat šesťdesiatosmičkárov do novín po roku 1989?
No, bola tam aj istá nedôvera, každý bol trošku aj v komunistickej strane, to nerobilo dobre. Aj ja som sa dostal do strany, keď som bol šéfredaktor, to bola podmienka. .verili ste strane?
Veril som demokratizačnej vlne, ktorá prišla v 60. rokoch, a aj sociálnej záštite, ktorá tu za socializmu bola. .sledujete dnešnú politiku?
Áno, ale ekonomike veľmi nerozumiem a som z toho trochu konsternovaný. .boli ste voliť?
Áno, isteže, ale Mikloška už nie, lebo z toho vypadol. (Úsmev.) Bol priateľom môjho nebohého syna. .váš syn, talentovaný výtvarník, spáchal v roku 1987 samovraždu. Dá sa s tým zmieriť?
Ťažko, preťažko. Až neskôr sme pochopili, že tie jeho nešťastné „telovky“ boli rozlúčkou. Nedostal sa na vysokú školu, no zobrali ho medzi seba ľudia ako Bočkayovci, Mudroch, Oleg Pastier. .môžete komunistom odpustiť, že sa mstili na deťoch?
Ja by som to nezovšeobecňoval, aj medzi komunistami boli rôzni ľudia. .vás asi ani v novinách nebavila politika.
Nie, ja som mal radšej príbeh, ktorý bol o človeku. Ako šéfredaktor som síce musel občas napísať úvodník, ale aj ten som písal bez obligátneho klišé. .kam by ste sa politicky zaradili?
Mne sa pozdáva politika, ktorá je trošku doľava, ale je tam aj demokracia aj sociálna politika na serióznej úrovni. Uznával som Masaryka aj Baťu. Mňa štve, že tu nie je silná stredná vrstva, ktorá by bola v štátnej službe a mala definitívu (poštári, učitelia). .cítite sa ako sociálny demokrat, ale volíte pravicu.
Lebo nemám v politike partnera. .smer sa hlási za sociálnu demokraciu.
To je niečo iné. Dubček bol sociálna demokracia, hoci sa to tak nevolalo.
<//strong>Asi viacerí šesťdesiatosmičkári už dnes nemajú platformu, ku ktorej by sa hrdo hlásili.
<//strong>Ja ju nosím v sebe. Slavo Kalný (1929)
pochádza z Veľkého Rovného, vyrastal v Trenčíne, vyštudoval žurnalistiku a stal sa reportérom Smeny. V rokoch 1965-1968 bol jej šéfredaktorom. V roku 1969 ho z redakcie vyhodili. Stal sa redaktorom rozhlasu, nesmel písať pod svojím menom. Bol dramaturg seriálu Čo nového, Bielikovci? Napísal mnoho kníh a rozhlasových pásiem. Medzi najznámejšie patrí Cigánsky plač a smiech, Drámy na hraniciach, Zabudnite na Kocha, Bombardovanie Apolky, Odpísaní, Božie muky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite