Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hory a mesto, ľudia a filmy

.ján Klíma .časopis .kultúra

V roku 1998 Alan Formánek, Slovák žijúci v Kanade, zorganizoval doma vo Vancouveri prvý ročník festivalu horských filmov. Dva roky nato vyskúšal niečo podobné aj v Bratislave. Odvtedy tu máme Hory a mesto.

Dnes už festival netreba predstavovať horalom ani mešťanom. Odkedy sa presťahoval do Auparku, prináša do tohto bizarného prostredia kvalitný program s prírodnou tematikou pre nezasvätených zvedavcov aj pre ľudí, ktorí sa počas roka vídajú na skalách, chodníkoch či chatách, ďaleko za bránami nákupného multiplexu. Kúsok hôr sa tu nájde pre každého.   .nástup
Hory a mesto sú predovšetkým festivalom horských filmov. Tých sa tento rok nazbieralo päťdesiat a ich kategórie pokrývali celé spektrum outdoorových športov: skala, vysoké hory, zem, voda, sneh a bicykle. Jednotlivé ročníky festivalu si však jeho návštevníci pamätajú najmä podľa „hedlajnerov“. Sú nimi domáce aj zahraničné osobnosti outdoorového života, ktoré v nabitých kinosálach vystupujú so svojimi prednáškami. K tomu ešte festivalová fotosúťaž, sprievodné atrakcie, miniveľtrh... Na hranici adolescencie už Hory a mesto dávno prerástli hranicu, keď by sa dali kompletne obsiahnuť jedinou osobou. Prinášame teda svedectvo z pohľadu bežného návštevníka. .prog rock a big Beat
Vystúpenia prvých zahraničných hostí boli naplánované na štvrtok. Adam Ondra a Beat Kammerlander sú vrcholní predstavitelia dvoch generácií športového lezenia: osemnásťročný Brňan Adam lezie v súčasnosti najťažšie ohodnotené cesty na svete, Rakúšan Beat (počuj, ako píšeš) je dnes už legenda, o jeho výkonoch sa však zďaleka nehovorí len v minulom čase. Začalo sa od Adama. Jeho šesťdesiatminútovka bola určená najmä „skalným“ a oplývala sympatickou vecnosťou. Na plátne sa objavujú fotografie a krátke videá z lezenia po skalách v Európe aj Afrike, takmer každý záber nesie komentár o stupni obťažnosti. V rôznych variantoch sa strieda ten istý scenár: úsilie, prípadný neúspech, maximálne vypätie síl, úspech, odchod za ďalším projektom. Žiadne umelé pokusy o filozofovanie alebo romantiku, čistý výkonnostný pragmatizmus. Adamova prezentácia zrejme ani nemohla byť iná, práve jeho pokorené méty pútajú v posledných rokoch pozornosť lezeckého sveta. Prime time o ôsmej patril Beatovi. Po troška agresívnej sebaprezentácii jeho trojprúžkového sponzora sa mikrofónu ujíma sivovlasý Rakúšan so zaostreným pohľadom. Spomína na začiatky, keď vo veku Adama Ondru a s neprehliadnuteľnou ryšavou hrivou prvýkrát vyskúšal lezenie. Neskôr svoje vlasy skrátil a začal liezť v tom čase prevratné cesty. V deväťdesiatych rokoch nastavoval latku obťažnosti vo veľkých stenách, liezol ťažké „sóla“ (výstupy bez istenia) a venoval sa aj lozeniu po ľadopádoch. Aj po päťdesiatke sa drží vo vrcholnej forme, na úplnú sumarizáciu je teda ešte priskoro. „Zvláštna skúsenosť, stretnúť naživo niekoho, koho poznáš dlhé roky iba z časopisov. Zistíš, že je iný, ako si si ho celý čas predstavoval. Ľudskejší,“ zveruje sa jeden divák strednej generácie, keď si odnáša Beatov čerstvý podpis. Ľudskosť, našťastie, dokáže očistiť aj od prehnaného heroizovania. Na konci prezentácie nechýbali otázky z publika: „Čo máme robiť, ak chceme prekonávať také ťažké cesty ako ty?“ „Vykašlať sa na robotu a loziť,“ odtušil veľký Beat.   .nostalgia aj smiech na lane.    
Ďalší deň sa pre niektorých začal festivalový program už doobeda. Adam Ondra s rodinným tímom sa rozhodli vyskúšať zopár lezeckých ciest na obľúbenej skale neďaleko Plaveckého Podhradia. Niekoľko domorodcov si túto príležitosť nenechalo ujsť, po veternom dni v tieni chladného vápenca sa však ponáhľali späť do Auparku na hlavný večer festivalu. Začal ho Jessy Guthrie, jeden z priekopníkov športového lezenia v USA a zároveň člen filmovej poroty. Už zopár rokov žije v Prahe a na festival so sebou okrem spomienkovej prezentácie priviezol aj manželku Aničku s dcérou Emily. Spoločne previedli divákov Jessyho doterajším príbehom: mladosť na amerických skalách, koketovanie s rodeom, cestovanie, osemdesiate roky v spoločnosti najprogresívnejších nemeckých športových lezcov a nakoniec zakotvenie v Česku. Na posledných fotkách už nefigurujú skaly, ale najmä ľudia, ktorí sa stali súčasťou lezcovho života. „Lezenie sú pre mňa predovšetkým priateľstvá,“ uzatvára Jessy so zreteľným dojatím.   Po príjemnej chvíľke s Jessym sa hlavná kinosála rýchlo vyprázdnila, aby sa mohla pripraviť na najväčší nátresk. Filadelfský lezec, povrazochodec a neskutočný extrovert Timmy O’Neill navštívil Bratislavu už v roku 2006. Informovaní teda vedeli, že netreba očakávať štatistický výkaz o zlezených obťažnostiach, ale najmä bohapustý humor v službách vyšších princípov. Vystúpenie sa začalo premiérou krátkej grotesky, ktorú Američan spolu s lokálnymi nadšencami nakrútil v predchádzajúci deň pod Novým mostom. Potom to už išlo spádom. Zábery z lezeckých aj humanitárnych ciest po celom svete a recesistická stand-up comedy si okamžite podmanili sálu. Páni zo Silných rečí majú šťastie, že sem Timmy nejazdí častejšie. Inokedy zadumané tváre z bezpečného prítmia kinosedačiek sa odrazu ocitajú dole pred plátnom a spolu s Timmym jamujú na prefláknutý diskohit z roku 1979. Druhá časť prednášky je venovaná serióznejšej téme. Timmyho brat Sean sa po nehode stal vozíčkarom. Timmy sa s tragédiou vyrovnal po svojom. Začal Seana brávať na skaly a neskôr spolu zdolali yosemitský El Capitan alebo aljašský Peak 6 000. Podobným smerom sa snaží hendikepovaných ľudí motivovať aj Timmyho nezisková organizácia Paradox Sports. V sobotu večer to napokon nebolo iba o srande – servírovali sa vážne záležitosti veľmi jedlou formou. Vcelku očistný zážitok. .zlaňák
Posledný deň festivalu patril najmä víťazom. Najprv to boli Ondrej Švub a Katarína Fickuliaková, ktorí sa po pretekoch uprostred nákupného chrámu stali majstrami Slovenska v boulderingu (lezenie bez istenia na nízkych skalných blokoch alebo umelých stenách). Večer prišli na rad filmy. Najhlavnejšie z ocenení získala snímka Elizy Kubarskej Čo sa stalo na ostrove Pam. Príbeh o výprave Poliaka a Poľky na vrchol grónskeho útesu si ju zaslúži, veľmi citlivo zachytil jemnú mechaniku medziľudských vzťahov počas dobrodružstva a na rozdiel od väčšiny „hlučných“ filmov dal dostatočný priestor aj tichu a nehybnosti. Porota ho ocenila za „dokonalé filmové spracovanie príbehu plného emócií a zemských živlov“.  V nedeľu v noci sa končí záverečná prehliadka víťazných filmov. Organizátori v žltých tričkách skladajú vystavené fotografie, balia bannery a rozdávajú fornetti. Po nehybných eskalátoroch schádzajú ľudia. Mnohí z nich sa sem vrátia zase až o rok. Hory sa do mesta nezmestia, na dvanásty ročník sympatického festivalu sa však určite vyplatilo prísť. Autor je hudobník a horolezec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite