Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kalifornský syndróm

.michael J. Boskin .časopis .týždeň v ekonomike

Kalifornia je už dávno miestom, kde sa prejavujú predzvesti národných i globálnych trendov, pozitívnych aj zbytočne nákladných. Tu sa rodia inovácie vo všetkých oblastiach, od technológie a zábavy až po životný štýl.

Najvýznamnejšie technologické spoločnosti sveta stále začínajú a zakladajú si centrá v Kalifornii: napríklad Apple, Intel, Cisco, Oracle, Google aj Facebook pôsobia vo štvrti, kde bývam a vyučujem.
Kalifornia bola kedysi zdrojom vzrastu životnej úrovne a ekonomického vzmáhania sa širokých vrstiev obyvateľstva. Tento štát disponoval najlepšími štátnymi školami a univerzitami v Amerike. Jeho občania boli sociálne i ekonomicky menej stratifikovaní ako v mnohých iných amerických štátoch. Po druhej svetovej vojne sa Američania sťahovali do Kalifornie, do krajiny príležitostí, krásnej prírody a poľnohospodárskej pôdy, ktorá patrí k najkvalitnejším na svete.
.kto vlastne platí dane?
No potom sa niečo radikálne pokazilo a ak pochopíme príčinu tohto zvratu, môžeme z toho čerpať ponaučenie pre centrálne i regionálne vlády. Ekonomika Kalifornie, ktorá svojimi výkonmi predstihovala zvyšok krajiny, zaostáva. Nezamestnanosť vo výške 12,4 percenta je tu vyššia ako vo všetkých ostatných štátoch okrem Nevady.
V posledných rokoch sa aj prúd migrácie obrátil a státisíce pracovníkov s rodinami opúšťajú štát, hľadajúc si lepšie príležitosti inde. Štátne školy, od materských po stredné, vykazujú v štandardizovaných testoch zlé výsledky. Štát sa stal epicentrom pádu realitného trhu a prepadávania domov v prospech bánk.
Manažéri zo Silicon Valley teraz hovoria, že v Kalifornii nechcú expandovať, pretože im v tom bráni vysoké daňové a regulačné zaťaženie, s ktorým je tento štát nekonkurencieschopný. V Kalifornii žije približne 12 percent obyvateľov USA, no až 31 percent príjemcov štátnej pomoci. Aj počet väzňov je obrovský a stále rastie. Pritom na každého trestanca za mrežami sa ročne vynakladá suma, ktorá je ekvivalentom príjmu kalifornskej domácnosti v strednej triede po zdanení.
Zatiaľ sa štát potáca od fiškálnej tragédie k fiškálnej fraške. Guvernér Jerry Brown (ktorý bol guvernérom aj v 70. rokoch) je dedičom rozpočtového deficitu vo výške 26 miliárd dolárov. A to sme ešte neutrpeli šok, ktorý nám nutne pripravia štedré štátne zamestnanecké dôchodky a náklady na štátne zdravotné poistenie. Podstatou kalifornského problému je jej zvrhlý progresívny daňový systém, ktorý sa „hrdí“ jednou z najvyšších sadzieb dane z príjmov, dane z predaja, dane z príjmov pre korporácie a dane z benzínu. Len dane z nehnuteľností sú pod americkým priemerom.
Kalifornská vláda vyberie asi polovicu zo svojich daňových príjmov od jedného percenta daňových poplatníkov. Lenže extrémne progresívne nastavenie tohto systému spôsobuje, že príjmy z daní sú nestabilné a štát stále zažíva cyklický nárast a pokles – najskôr príjmy stúpnu, a potom prudko klesnú. Pri náraste príjmov z daní sa všetky vybrané prostriedky minú a potom, na ceste dolu, prichádzajú núdzové škrty.
Pokusy vybudovať pre Kaliforniu seriózne „úspory na horšie časy“  zlyhali. Politická ekonomika tunajšieho rozpočtu priviedla experiment s progresívnym zdanením a progresívnymi štátnymi výdavkami na pokraj katastrofy, takže dnes je ohrozená schopnosť štátu financovať základné služby – od väzníc a parkov po vzdelanie a zdravotníctvo. Štát nemá pomaly ani na to, aby pomáhal svojim najzraniteľnejším občanom.
.všadeprítomné regulácie
Vláda Kalifornie len zriedka plní požiadavku vyrovnaného rozpočtu, ktorá je zakotvená v štátnej ústave. Napokon si vždy „dočasne“ krátkodobo požičia, a keď sa takéto pôžičky nahromadia, prefinancujú sa z dlhodobých dlhopisov. Výdavky sa dočasne znižujú, dane sa zvyšujú, no dlhodobý štrukturálny deficit zostáva – a tento vzorec sa už dnes opakuje v mnohých metropolách amerických štátov. Práve on je hlavným dôvodom politických ťahaníc o rozpočty, v ktorých sa hlasne prejavujú rôzne odborové zväzy z verejného sektora.
Aj ďalšie problémy si Kalifornia zapríčinila: od uzavierania federálnych vôd v mene ochrany rýb, ktoré zdecimovalo poľnohospodárstvo a tisícky ľudí pripravilo o prácu, až po prísne urbanistické obmedzenia, ktoré prudko zvýšili ceny domov.
Veľkú časť manuálnej, a najmä fyzicky náročnej práce v štáte vykonávajú ilegálni prisťahovalci. Keďže chýba rozumný program pre gastarbeitrov, zostávajú v tieni a oni aj ich deti zaťažujú verejné služby. V jednej losangelskej škole istý učiteľ hlásil, že počas roka v triede s počtom 25 žiakov prišlo a odišlo až 70 žiakov. V niektorých školských okrskoch sa hovorí vyše desiatimi jazykmi.
Rozsiahle environmentálne a energetické regulácie, medzi ktoré patrí napríklad prehnaný manažment karbónových emisií, sa spojili s vplyvom globalizácie a odlákali z Kalifornie množstvo pracovných miest vo výrobe a tiež miest určených pre strednú triedu.
.štát blahobytu sa odtrhol z reťaze
Kalifornia sa v rámci amerických štátov stále zaraďuje na prvé miesto v technológiách, poľnohospodárstve i zábavnom priemysle. No je blízko k prvenstvu aj vtedy, keď ide o deficity, daňové sadzby, počet väzňov a prijímateľov sociálnej podpory – aspoň v pomere k veľkosti svojej populácie. A rozhodne je niekde na dne, ak hodnotíme podnikateľskú atmosféru, dostupnosť bývania a rating štátnych dlhopisov (v tom už Kalifornia nedosahuje ani úroveň Portorika). Celkový obraz je zložitý, no jeho podstatou je to, že v Kalifornii sa odtrhol z reťaze takzvaný štát blahobytu, ktorý vysoko zdaňuje svojich obyvateľov.
Kaliforniu by sme ešte nemali odpisovať, pretože má stále silné stránky. Ba niektoré krátkodobé problémy, napríklad napätie, ktoré vychádza z etnickej a jazykovej rôznorodosti (štát je teraz z 37 percent hispánsky a z 13 percent ázijský), môže Kalifornia v rámci globálnej ekonomiky z dlhodobého hľadiska premeniť na pozitíva. No kalifornskí politici čelia tvrdej realite a nezostáva im iné, ako uvedomiť si, že Kalifornčania, ktorí neplatia žiadnu daň z príjmu (a to je takmer polovica pracujúcich), budú musieť začať platiť za služby, a tieto služby sa budú musieť poskytovať cielenejšie.
V zdravej demokracii nie je možné, aby polovica obyvateľov platila dane a druhá polovica len poberala benefity. A spoliehať sa na stále zvyšovanie daní, ktoré má pokryť náklady na priveľké množstvo príjemcov sociálnej pomoci, je recept na katastrofu: export prosperity za vlastné hranice. Aj tento kalifornský trend dnes napodobňujú iní – na vlastné riziko.

Project Syndicate
Autor je profesor ekonómie na Stanford University, bol predseda Rady ekonomických poradcov H. W. Busha od roku 1989 do roku 1993.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite