V hlave mi utkvelo niekoľko útržkov – protestujúci Martin Mojžiš s reproduktorom v ruke, mamičky s deťmi v kočíkoch, tvár ľavicového aktivistu Eduarda Chmelára. Naša otázka, či máme ísť do otvoreného konfliktu, ktorú zodpovedali tie mamičky s deťmi: kvôli nim sme nešli. Oproti nám kruh plný oplzlých reči, vyrevujúca dáma v činčilovom kožuchu. A kordón policajtov, ktorí proti tomu neskrývanému velebeniu fašizmu, rasizmu a antisemitizmu nezasiahli.
Spomenul som si na to o rok, keď som dostal otázku, čo si myslím o pravicovom extrémizme. Odpovedal som: „Vývoj extrémnej pravice vnímam v súčasnosti ako pritlmenejší než pred voľbami v roku 2010, lebo dostáva menší verejný priestor ako za Ficovej vlády, čo neznamená, že neexistuje. Vždy závisí od reálneho potenciálu pre rasovú, etnickú, náboženskú, národnú a menšinovú nevraživosť a nenávisť a tie na Slovensku existujú. Zvláštne pritom je, že u nás neexistuje takmer nijaká ostražitosť voči ľavicovému extrémizmu, terorizmu, autokratizmu a totalitarizmu, hoci sú podbruškovou agendou ľavicového politického mainstreamu.“
Svojou odpoveďou som okrem pravicového extrémizmu chcel upozorniť na to, že v skrytejšej podobe existuje na Slovensku aj ľavicový extrémizmus, o ktorom sa zvykne tvrdiť, že vôbec neexistuje. Dostalo sa mi rázneho poučenia od Michala Havrana ml., že som si osvojil antidemokratický étos a stratil minimum intelektuálnej čestnosti.
Havranove vety by možno stáli za odpoveď, keby neosočoval, nevytrhával moje vety z kontextu a nepodsúval mi, že píšem o európskej ľavici, keď som písal o ľavici domácej, roduvernej, našskej. Iná u nás totiž v politike neexistuje a je len utopickou ilúziou skrývať sa za európsku ľavicu tam, kde je reč o našej politickej ľavici a jej extrémistickom zázemí.
Naša ľavica má jednu špecifickú vlastnosť – na rozdiel od európskej ľavice, ktorá je po skúsenostiach prvej a druhej svetovej vojny voči nacionalizmu, rasizmu a etnickej nevraživosti ostražitá, naša ľavica sa k nim viac či menej skryto alebo otvorene hlási. To nie je imaginárny problém, ale fakt, ktorý naplno potvrdili štyri roky vlády s Ficom na čele, s Mečiarom a Slotom vesele. (Pre tých, ktorým sa nechce klikať na wikipédiu, len poznamenávam, že v predchádzajúcej vete ide o parafrázu znamého hesla: „So Širokým na čele, na Slovensku vesele“ a že Viliam Široký bol v päťdesiatych rokoch minulého storočia popredným funkcionárom Komunistickej strany Slovenska.)
Historickým zdrojom ľavicého extrémizmu je od čias boľševizmu legitimizácia teroru, velebenie diktatúry proletariátu a kolektivizmus. Všetky komunistické hnutia a režimy sú v tomto zmysle z hľadiska demokracie, opierajúcej sa o slobodu jednotlivca a pluralitu názorov extrémistické. Štyridsať rokov komunizmu sa však tak nezmazateľne vrylo do našej každodennej skúsenosti, kože a pamäti, že inštinktívne odmietame uvažovať o „reálnom socializme“ ako o režime ľavicového extrémizmu. Museli by sme totiž pripustiť, že je v nás ešte stále hlboko prítomný, len si to vytesňujeme z mysle. Stačí nevnímať reliéf, symbolizujúci podnes na priečelí Policajného prezídia bezpečnosť a armádu ako ozbrojenú päsť robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie. Preto sa nám zdá, že ľavicový extrémizmus u nás neexistuje a obchádzame ho aj vtedy, keď nám niekto pod nosom velebí ľavicových extrémistov, diktátorov, autokratov a priateľov teroru najrozličnejšieho druhu od Kaddáfiho, Chaveza po Lukašenka.
Extrémizmus existuje všade tam, kde ide o rasový, triedny, národný, etnický alebo náboženský kolektivizmus. V nedemokratickom svete sa priamka, na ktorej môžeme okolo pomyselného stredu situovať, čo je vľavo a vpravo, mení do tvaru podkovy alebo uzatvárajúceho sa kruhu. Fedor Gál to formuluje lapidárne: „Je jasné, že oba póly extrémistických ideológií spolu susedia a líšia sa najmä symbolmi a rituálmi.“
Takže ako? Existuje na Slovensku ľavicový extrémizmus alebo nie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.