Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

PKO môže byť hybrid



.henrieta Moravčíková .časopis .klub


Diskusia okolo budov PKO pripomína legendárny spor o ruinu Bratislavského hradu. Podobne, ako dnes PKO, ani ona nespĺňala očakávania predstaviteľov mesta a architektov, ktorí modernizovali Bratislavu po roku 1918.

Prekážala im aj skutočnosť, že ruina historicky odkazovala na monarchiu. Mala tu vyrásť univerzitná štvrť. No pre vojnové udalosti, ako aj odpor konzervatívne naladenej časti spoločnosti, ruinu po vojne postihol úplne iný osud. 



.z histórie 
Areál PKO vznikol v období totalitného režimu slovenského štátu a dobudovali ho v komunistickom režime, no spolu s promenádou na nábreží Dunaja sa stal prirodzenou súčasťou Bratislavy ako máloktorý iný verejný priestor.
Územie PKO malo pôvodne slúžiť ako výstavisko Medzinárodného dunajského veľtrhu, ktorý mal zlepšiť bilanciu zahraničného obchodu Slovenska. Na túto ideu nadviazal aj komunistický režim, keď v areáli PKO organizoval veľtrhy Incheba a Flóra. Urbanistický koncept a architektúra pôvodného areálu rozvíjali myšlienky funkcionalizmu, ale odrážali aj vtedajšie tendencie talianskeho architektonického diskurzu. Koniec vojny a spoločenské zmeny odsunuli projekt na vedľajšiu koľaj. PKO uviedli do prevádzky až roku 1955. S jeho výstavbou súviselo aj budovanie dunajskej promenády. Rané päťdesiate roky priniesli do areálu kolektívneho budovateľského ducha (na výstavbe PKO i promenády sa podieľali desiatky dobrovoľníkov) aj formálne znaky umierneného variantu socialistického realizmu. Paradoxne, ten sa výrazne nelíšil od pôvodného konceptu, takže výsledná architektúra bola nakoniec skôr univerzálne tradičná než vypuklo ideologická. Aj nasledujúci „zlatý vek“ slovenskej kultúry – šesťdesiate roky – zanechali v areáli PKO fyzickú stopu. Boli ňou smelé oceľové konštrukcie výstavných pavilónov, ktoré mali pokryť rastúce ambície oboch medzinárodných veľtrhov. Ich autorom bol azda najpozoruhodnejší architekt toho obdobia Ferdinand Milučký. Medzi zaujímavé vrstvy areálu patril aj pavilón Útvaru hlavného architekta, ktorý stál na jeho východnom okraji.  Na neveľkej ploche medzi Mostom SNP a Mostom Lafranconi sa tak vrstvili architektonické názory, politické ambície, spoločenské zámery, kultúrne udalosti a každodennosti, aby postupne amalgamizovali do fenoménu zvaného „Pekáč“. 


.prečo zachovať PKO

Už história tohto miesta naznačuje, že význam a spoločenskú hodnotu PKO nemožno opísať len z architektonického, historického či spoločenského hľadiska. Keď fenomén PKO rozložíme na jednotlivé vlastnosti a objektivizujeme jeho hodnoty, vzďaľujeme sa od podstaty. Význam PKO tkvie v spojení architektonickej vrstvy, ktorá je dokumentom historického vývoja architektonických názorov, spoločensko-politickej vrstvy, ktorá zahŕňa totalitnú, autoritársku i demokratickú skúsenosť našej spoločnosti, ako aj vrstvy individuálnych skúseností mnohých obyvateľov a návštevníkov mesta. PKO je obrazom našich moderných dejín, je miestom s pamäťou, akých už v meste ostalo len málo. PKO je svojím zložitým funkčným programom aktuálnym fenoménom a jeho spoločenský potenciál sa ani zďaleka nevyčerpal.
PKO by mohlo poslúžiť ako precedens vo vzťahu k narábaniu s verejným priestorom a identitou mesta. PKO nemožno redukovať na niekoľko architektonických či konštrukčných detailov, práve naopak, zmysel má len ako celok s pamäťou, celok rámujúci verejný priestor. 
Napriek tomu, že dekonštrukcia fenoménu PKO sa začala už v prvých rokoch 21. storočia, spoločnosť ju identifikovala len nedávno. Demontáž štvorice oceľových výstavných pavilónov aj zbúranie budovy Útvaru hlavného architekta mesta jasne naznačovali, že dianie v areáli nesmeruje k ďalšiemu vrstveniu, ale k jeho úplnej premene. Po tom, čo v susedstve vyrástli budovy Riverpark I, sa osud PKO javí ako naplnený. Je to však naozaj tak?
Mesto je organický útvar, ktorý rastie a mení sa postupne, niekedy radikálnym búraním, inokedy drobnými prestavbami. Predstava o nastoľovaní stále nových dokonalých riešení je v dnešnej postmodernej dobe zastaraná. Ako náprotivok k nej stojí idea vrstvenia a hybridizácie.
PKO je vďaka svojej genéze a miešaniu rozličných funkcií predurčené byť hybridom, krížencom či priam bastardom. Hybridy sú kozmopolitné budovy fragmentovaných foriem, ktoré vzájomne nekorešpondujú v objemoch, konštrukciách ani typológiách. Hybridy sú prekvapivým, nebývalým spojením zaužívaných typológií, foriem, objemov, manažmentov a vlastníctiev. PKO možno dostavať, obstavať, nadstavať, možno mu pridať ďalšie funkcie. Možno ho premeniť na objemovo, formálne aj typologicky úplne jedinečnú štruktúru, a to bez straty pôvodných hodnôt. Hybrid môže spájať rozličných vlastníkov, rozličné mechanizmy spravovania a fungovania. Môže byť súčasne v rukách mesta aj súkromného developera, spoločenstva vlastníkov či inej ekonomicko-právnej formy. Je zložitý ako mesto samo. Ak máme zachovať fenomén PKO, tak hybridizácia jeho aktuálneho objemu, typológie a vlastníctva je najvhodnejšou cestou.

Autorka je historička architektúry. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite