Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Kláštory v sovietskom skanzene

.albert Otruba .časopis .cestovanie

Arménsko je pozoruhodný mix prvého kresťanského štátu na svete a sovietskeho skanzenu. Medzi tisícročnými kláštormi sa prepletajú 40-ročné žiguli taxíky a 70-ročné autobusy, ktoré majú za spätným zrkadlom zastrčené sväté obrázky.

Arménsko dalo svetu vtipy o Rádiu Jerevan a Williama Saroyana, Chačaturjanov Šabľový tanec, Andrého Agassiho a Charlesa Aznavoura. Kresťanstvo prijalo v roku 301; v roku 2010 sú tu asi najdôležitejším odvetvím hospodárstva kasína. Najbohatší Armén je Kirk Kerkorian, jeden z najväčších vlastníkov v Las Vegas, ktorý prispel 200 miliónmi dolárov na posovietsku stavbu diaľnic v Arménsku. Polovica ľudí tu žije pod hranicou chudoby, ale centrum nočného Jerevanu pôsobí ako kaukazský Las Vegas: desiatky plných šiki-miki barov, vysvietené fontány, luxusné autá.

.šoféri a esemesky
Celkom iné sú muzeálne autíčka taxikárov, ktorí sa nás snažia uloviť, len čo vystúpime v Jerevane z lietadla. Napokon unikáme z mesta na juh, ku kláštoru Tatev, ktorý v roku 900 postavili na rozprávkovej kamennej pevnosti nad hlbokým údolím rieky Vorotan. Jeho monumentálnosť vyráža dych, v diaľke vidieť sto kilometrov vzdialený Náhorný Karabach.
Úzka prašná cesta sa kľukatí horami do výšky ponad strmý kaňon. V našom autobuse vyrobenom medzi svetovými vojnami sa tlačí trikrát toľko ľudí, než bola pôvodne zamýšľaná kapacita. Inak je prerobený na plyn, tak ako 80 percent vozidiel v Arménsku a, čuduj sa svete, každý gombík na prístrojovej doske funguje. Väčšmi nás desí šofér, ktorý odušu esemeskuje a to s kolesami len niekoľko centimetrov od zrázu.
Väčšina kláštorov v Arménsku je neobývaných, ale v Tateve žijú mnísi, ktorí sem prišli ako prví po ôsmich desaťročiach, počas ktorých bol kláštor nevyužívaný. V časoch najväčšej slávy ich tu žilo 600, dnes asi desiatka. Nedeľná bohoslužba trvá asi tri hodiny a z tej zhruba štyridsiatky návštevníkov sú, prekvapujúco, skoro všetci veľmi mladí.
Prespíme u miestneho podnikateľa Nora, ktorého jediným zamestnancom je jeho žena, ale plánuje expandovať.

.na Satanovom moste
O mentalite miestnych dosť vypovie tunajšie výletné miesto Satanov most. Chodia sem piknikovať rodiny s deťmi a odpad zásadne porozhadzujú okolo seba. Drobci sa potom hrajú medzi porozbíjanými fľašami, obhryzenými kosťami a hnijúcimi zvyškami jedál. Na smetisku krava prežúva igelit.
Nocujeme v opustenom dolnom kláštore Anapad z 11. storočia. Dovedie nás k nemu zarastený chodníček, stromy už rastú aj na nádvorí. Je tu veľmi čisto – nečudo, domáci sem nechodia. Miniatúrne kobky mníchov sú pozoruhodne zachované: hrubé kamenné múry, malinké okienko, stopercentná askéza. Spíme v hlavnom dóme kláštora pod tisícročnou kamennou klenbou, prežívame mystickú atmosféru s netopiermi a k ohňu si dávame hororové historky.
Maršrutkou sa presúvame pod najvyšší vrch Arménska, 4 090 metrov vysokú nečinnú sopku Aragats. Prespávame na observatóriu vo výške okolo 3 000 metrov a na druhý deň sa na kopec vyškriabeme.
Dole pri observatóriu je jazero, kam chodia bohatí Jerevančania „do prírody“. Vyvezú sa na luxusných limuzínach a džípoch, naobedujú sa v reštaurácii, poobzerajú hory, pofotia sa a idú nazad. Pri jazere sú ich desiatky, cestou na vrchol sme stretli jednu skupinku.

.dejiny krvi a vyháňania
V Jerevane žije viac ako tretina ľudí z 3 miliónov obyvateľov. Pritom až 8 miliónov Arménov je roztrúsených v diaspóre v sto krajinách sveta – najmä vo Francúzsku, Rusku a USA.
Vychádza to z histórie. V 17. storočí bolo Arménsko rozdelené medzi Turecko (tomu pripadlo západné Arménsko) a Perziu (východné Arménsko). Vďaka talentu a temperamentu ovládali Arméni veľkú časť priemyslu, financií a obchodu a do značnej miery ich situácia zodpovedala postaveniu Židov v Európe. Rusi hovoria, že kde sa usadí Armén, tam už Žid nepríde.
Začiatkom 19. storočia pripadla časť východného Arménska spolu s východným Gruzínskom cárskemu Rusku. Ruské vojská a arménski dobrovoľníci v roku 1827 ovládli celé východné Arménsko. Arméni žijúci v Turkami spravovanom západnom Arménsku nemali také šťastie. V rokoch 1890 – 1922 boli systematicky vyvražďovaní, pri genocíde ich prišlo o život zhruba 1,5 milióna, ďalších stotisíc utieklo pred prenasledovaním do Ruska a iných krajín.
Trinásteho júla 1915 sa aj v dedinách na úpätí hory Musa Dagh v juhovýchodnej časti Osmanskej ríše, na území dnešného Turecka, objavili nariadenia, aby sa všetci Arméni pripravili na „presídlenie“ a do ôsmich dní opustili domovy.
Predstavitelia arménskych dedín sa vtedy stretli a dohodli na ozbrojenom odpore. Nasledovať sa ich rozhodli dve tretiny zo šesťtisíc obyvateľov. Za dedinami sa dvíhali svahy Mojžišovej hory, ktorá už dlho slúžila ako úkryt mladým Arménom, čo odmietali službu v tureckej armáde. Zvestí o hroznej povahe presídľovania je dosť na to, aby si predáci dedín na upätí Mojžišovej hory uvedomili, že riziko je lepšie ako istá smrť.
Osem dní od oznámenia o deportáciách začína turecká armáda útok na Mojžišovu horu. Obrancovia hory dve stovky tureckých vojakov odrazia, no prichádzajú desaťnásobné posily. Keď sa aj im ubránia, guvernér nechá vyzbrojiť moslimských dobrovoľníkov. Niekoľko tisíc ozbrojencov útočí na Arménov. Veliteľ Arménov vyvesí na stranu hory smerom k moru obrovský transparent „Kresťania v núdzi“. O 53 dní po úteku na horu zbadala transparent vzbúrencov posádka francúzskeho krížnika Guichen, ktorý hliadkoval pri sýrskom pobreží. S pomocou tohto krížnika, štyroch ďalších francúzskych vojnových lodí a jednej britskej sa napokon povstalci zachránili. Bol to, žiaľ, jediný úspešný prejav odporu.
Cesty k hraniciam s Tureckom a Azerbajdžanom sú dodnes zasypané pieskom. Jediné schodné cesty vedú do Gruzínska a jedna do Iránu.

.z Las Vegas do zapadákova
Po Jerevane sú našou zastávkou kláštory Akhtala s fantastickými freskami, Geghard zo 4. storočia s časťami kláštora vysekanými do skaly.
V byzantskom kláštore Haghpat z roku 976, ktorý je najväčším kláštorným komplexom stredovekého Arménska, stretávame pátra Jana. Prekvapí nás, pretože nevie po rusky.
Vysvetľuje nám, že rodičia žili v historickom západnom (tureckom) Arménsku, odkiaľ utiekli pred genocídou do Libanonu, a tam vyštudoval za kňaza. Pôsobil v diaspóre v Kalifornii a Las Vegas. Bola to dobrá služba. Keďže u arménskej komunity v diaspóre sa prelína náboženská príslušnosť s etnickou, kostoly sú plné, ľudia ochotne pomáhajú finančne aj ako dobrovoľníci. Potom ho biskup poslal do arménskej horskej dediny pri kláštore Haghpat. Pôvodne na rok, už je tam štyri. Z dynamickej farnosti v Las Vegas sa dostal do dediny, kde chodí v nedeľu na omšu zopár detí. Po 70 rokoch ruského komunizmu tu nábožnosť takmer vymrela.

.u Boha v obývačke
Tajomnú atmosféru vyžaruje machom zarastený kláštor Sanahin so starovekými hrobkami a tmavými kaplnkami. Knižnica tu bola založená v roku 1062 a povestná škola pre medikov v kláštore existovala od 12. storočia. Aby bol arménsky mix úplný, päť minút chôdze od kláštora stojí Mikojanovo múzeum, venované bratom Anastasovi a Artemovi Mikojanovým. Arciboľševik Anastas bol 60 rokov členom Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, prežil celú stalinskú éru aj Chruščova, angažoval sa ešte v „kubánskej kríze“. Artem bol leteckým konštruktérom, jeho MiG-15 sa stal najvyrábanejšou prúdovou stíhačkou vôbec, vyrobilo sa jej viac ako 18-tisíc exemplárov.
Od boľševického veterána sme vyrazili do Ečmiadzinu – arménskeho Vatikánu, najposvätnejšieho miesta arménskych veriacich. Tunajšiu katedrálu založili už v roku 301 kráľ Tridat III. a svätý Gregor Osvietiteľ.
Vstupujeme do Ečmiadzinskej katedrály, jedného z najstarších kresťanských chrámov sveta, a na prvý pohľad je jasné, že toto je iný svet. Veriaci sú aj pri odchode z chrámu na znak úcty obrátení tvárou k oltáru, takže cúvajú až k východu. Obrady trvajú tri hodiny a katedrála je počas nich plná, ale ľudia sa neustále striedajú. Prečo? Vysvetlenie, ktoré nám prezradila jedna Arménka, je prosté a podivuhodné zároveň: pobyt na omši je vraj ako návšteva u Boha v obývačke – nie je slušné hostiteľa pridlho obťažovať.

Autor pracuje v Európskom parlamente
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite