Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako chutí sloboda

.nora Beňáková .časopis .týždeň vo svete

„Rozhodnutie opustiť s rodinou Kubu bolo najťažším v mojom živote. Súhlasili sme s odchodom, inak by môj manžel zomrel vo väzení na následky zdravotných problémov,“ hovorí Melba Santana Ariz, manželka prepusteného politického väzňa Alfreda Domíngueza Batistu.

Melba Santana Ariz je členkou hnutia Damas de Blanco – dám v bielom, manželiek a matiek kubánskych väzňov svedomia. Jej manžel patrí k skupine 52 politických väzňov, prepustených na základe dohody, ktorú 7. júla 2010 podpísal Raúl Castro s kubánskou katolíckou cirkvou a španielskou vládou. Celkovo zatkli 75 týchto disidentov počas „Čiernej jari“ v marci 2003 a odsúdili ich na tresty od 6 do 28 rokov väzenia. Dôvodom hromadného zatknutia bola najmä ich účasť na projekte Varela – petícii za slobodné zmeny, ktorú podpísalo jedenásťtisíc Kubáncov.
Táto vlna prepúšťania politických väzňov bola najväčšia od návštevy pápeža Jána Pavla II. v roku 1998. Podmienkou prepustenia bol však súhlas s odchodom do exilu. Režim sa tak zbavil časti svojej intelektuálnej elity a zároveň získal dobré body k zrušeniu diplomatických sankcií, ktoré na Kubu po zatýkaní v roku 2003 uvalilo medzinárodné spoločenstvo. Dvanásť väzňov, ktorí odmietli prepustenie podmienené exilom, zostáva však vo väzení.

.chceme slobodu, ale na Kube
Väčšina prepustených disidentov s rodinami vycestovala do Španielska. Kubu opúšťali v malých skupinkách, prvá odišla už 12. júla 2010. Z väzenia ich dopravili priamo na letisko, kde sa prvýkrát stretli so svojimi príbuznými, ktorí mali na rozhodnutie o opustení krajiny extrémne krátky čas. „Milujem Kubu, milujem našich ľudí, ktorí musia žiť pod tyraniou. Trpím, pretože som tak ďaleko od nich. Až teraz, ďaleko od domova, vidíme, čo sme stratili. Želám si žiť na slobode, ale na Kube,“ hovorí Melba, ktorá s manželom a deťmi momentálne žije v malom prímorskom mestečku Cullera v provincii Valencia, tak ako aj ďalšie kubánske rodiny. Stretávame sa s nimi počas vianočných sviatkov, odovzdávame im od slovenských darcov vyše sto kilogramov zimného šatstva a desať počítačov, aby mohli aj v exile pokračovať v obhajobe ľudských práv na Kube. „Odovzdajte všetkým priateľom zo Slovenska naše poďakovanie, že na nás nezabudli. Prosíme ich, aby nezabúdali ani na tých, čo ostali na Kube,“ odkazuje v mene všetkých prítomných Melba.
Stretávame aj rodinu Gisely Sánchez Verdecie, manželky prepusteného Antonia Diáza Sanchéza, ktorú sme prvýkrát navštívili na Kube v roku 2004 a odovzdali jej finančnú pomoc z verejnej zbierky, organizovanej združením Človek v ohrození s Nadáciou Pontis. Finančná pomoc z darov jednotlivcov, ale aj viacerých slovenských politikov pomohla vtedy 35 rodinám politických väzňov zvládnuť ťažké životné podmienky, v akých sa ocitli po uväznení blízkeho. Mnohí príbuzní väzňov mali problémy udržať si prácu, zároveň cestovali naprieč celým ostrovom na návštevy do väzenia, zháňali lieky a kvalitné potraviny pre otcov a manželov na čiernom trhu. To všetko znamenalo neúnosné výdavky.
Giselin dom v okrajovej štvrti Havany sme vtedy na prvýkrát ani nenašli. Najprv sme skončili pred domom s rovnakým číslom, kde však sídlil miestny výbor na ochranu revolúcie. Až na druhý pokus sme našli dom útlej ženy, matky dvoch malých dcérok, ktorá vysvetľovala, ako sa snaží privyrobiť si neoficiálnou prácou ako domáca kaderníčka. Trápila sa, aká budúcnosť a vzdelanie čaká jej dcéry, z ktorých staršia Janelis bola veľmi šikovnou žiačkou.
S Giselou sme sa opäť stretli v decembri 2010. Bola vtedy nesvoja, pretože prvý raz cestovala sama. Prišla zo Španielska prevziať Cenu Jána Langoša pre hnutie Dámy v bielom. Natešene rozprávala, že staršia dcéra Janelis bola v rámci programu pre imigrantov prijatá na štúdium v USA.

.šok v Španielsku
Vo Valencii žije s rodičmi, so sestrou a švagrom, ktorí opustili Kubu so svojou mesačnou dcérkou, aj José Luis García Paneque. Pred uväznením pôsobil ako nezávislý novinár a knihovník, keď ho za kritiku vládnej politiky prepustili z Nemocnice Ernesta „Che“ Guevaru v Las Tunas, kde bol chirurgom. Prvé dva roky si odsedel na samotke, až sa uňho rozvinula klaustrofóbia a začal chudnúť v dôsledku chronických hnačiek a vnútorného krvácania. Vyvinul sa uňho malabsorbčný syndróm (neschopnosť prijať živiny z potravy) a jeho hmotnosť klesla z  86 na 50 kg. Svoju manželku a štyri deti nevidel od roku 2007. Museli utiecť z Kuby a požiadať o azyl v USA po tom, ako ich dom obkľúčil dav ľudí s palicami a kameňmi a vyhrážal sa im podpálením.
„Nemám inú možnosť ako zostať v Španielsku. Chcem sa dať po fyzickej a psychickej stránke do poriadku. Prvé dva roky zo siedmich som strávil na samotke. Žil som v priestore tri štvorcové metre, kde bol len turecký záchod, lavór s vodou a posteľ. Ani človek, ktorý mi nosil jedlo, nemohol so mnou prehovoriť. Je to najnehumánnejší spôsob trestu. Stratíte kontakt so spoločnosťou, stanete sa zvieraťom. Režim vie, že to je spôsob, ako vás zlomiť.“
Príchod do Španielska bol preňho šok. „Po siedmich rokoch väzenia som sa ocitol v úplne inom prostredí. Cítim sa ako strom vytrhnutý z koreňov. Ani po piatich mesiacoch v Španielsku nedokážem ísť napríklad nakupovať do supermarketu. Bolí ma z toho hlava. Je tam toľko rôznych vecí. Pätnásť druhov mlieka, neviem sa v tom zorientovať. Tak som si uvedomil, ako sa vlastne žije na Kube,“ rozpráva José, ktorý využíva každú príležitosť cestovať po Európe a informovať politikov a verejnosť o porušovaní ľudských práv na Kube. Navštívil aj Slovensko, kde ho prijali v Národnej rade a na Ministerstve zahraničných vecí. Neplánuje však pôsobiť v politike. „Chcem dosiahnuť uznanie kvalifikácie a pokračovať vo svojej profesii lekára. Na rok mám od španielskej vlády nárok na sociálnu výpomoc, ale chcel by som čo najskôr začať pracovať a vlastnými rukami živiť rodinu. Zároveň mám morálny záväzok vrátiť sa domov, len čo to bude možné, a tými istými rukami pomáhať kubánskemu ľudu.“ Hovorí, že zaslanie diplomov a dokladov o vzdelaní a kvalifikácii malo byť súčasťou dohody medzi kubánskou a španielskou vládou. Bez týchto dokladov nemôžu Kubánci v Španielsku pokračovať v profesiách lekárov, inžinierov, novinárov. Ani po pol roku však nevedia, kedy doklady prídu.

.na trhu práce
Uspieť na trhu práce v Španielsku, ktoré postihla 20-percentná nezamestnanosť, bude pre Kubáncov, ktorí navyše nemajú skúsenosť s trhovou ekonomikou, veľká výzva. Momentálne majú, ako čakatelia na výsledok azylového procesu, zákaz pracovať. „Kým im centrálna vláda neudelí status rezidentov s povolením pracovať, nemôžeme zabezpečiť ich integráciu v našej krajine,“ vysvetľuje Josep María Felip i Sardá, generálny riaditeľ pre imigráciu a rozvojovú spoluprácu autonómnej provincie Valencia. Vláda Valencie prevzala zodpovednosť za ubytovanie a sociálnu výpomoc asi 10 rodín, ponúka aj bezplatné rekvalifikačné kurzy. Dĺžka sociálnej pomoci je však obmedzená na rok a podľa viacerých rodín je základná sociálna dávka 336 eur mesačne pre jednotlivca, 507 eur pre trojčlennú rodinu a 772 eur pre viacpočetnú rodinu pri životných nákladoch v Španielsku nepostačujúca. Medzi Kubáncami narastá neistota. V  Európe postihnutej krízou sú len ďalšími prisťahovalcami. Tento kontinent sa väčšmi ako o slobodu na Kube zaujíma o vlastné politické šarvátky.
Okrem toho nevedno, kedy sa ukončí azylový proces. Podľa Natálie Bellušovej, riaditeľky Latinsko-americkej asociácie pre slobodu v Madride, by mala byť žiadosť o politický azyl v súlade so španielskym azylovým zákonom vyriešená do šiestich mesiacov. V rámci možností tohto zákona väčšina uchádzačov požiadala o trojmesačnú skrátenú lehotu vybavovania. Tri mesiace vo všetkých prípadoch už ubehli, v niektorých uplynulo už aj šesť mesiacov a azyl ešte nikto nezískal.
Súčasťou dohody medzi kubánskou a španielskou vládou malo byť aj zjednotenie rodín, ale blízki príbuzní niektorých prepustených stále nemôžu vycestovať z Kuby. Jorge Glez Tanquero už pol roka žije sám v španielskom meste Cullera a jeho matka a dvaja bratia nemajú žiadne informácie, či budú môcť prísť z Kuby za ním.

.toto nie je zmena
Prepustenie intelektuálov známych vo svete otvára Kube dvere z čiastočnej politickej izolácie. Ak by sa totiž normalizovali vzťahy s EÚ, režim sa môže sa tešiť na štedrú rozvojovú pomoc, ktorú Kuba veľmi potrebuje. V krajine však nedochádza k systémovej zmene. Podľa zdrojov ľudskoprávnych organizácií vo väzení ostáva 115 politických väzňov. Od nástupu Raúla Castra na neurčitý čas vzali do väzby desiatky ďalších ľudí. Nemenia sa ani životné podmienky väzňov. Prví prepustení disidenti hovorili na tlačovej konferencii v Madride o katastrofálnych podmienkach. Podľa Normanda Hernandeza žili medzi výkalmi potkanov a švábov, v ohrození tuberkulózou a horúčkou denga, natlačení v malých celách. Viacerí väzni si siahli na život alebo si zo zúfalstva ubližovali, aby im bola poskytnutá zdravotná starostlivosť – inak ich požiadavky nikto nevnímal. Podmienky vo väzniciach pre politických väzňov sú také otrasné, že viacerých už v minulosti museli prepustiť a poslať do exilu, aby im zahraniční lekári zachránili život. Ariel Sigler Amaya, prepustený po siedmich rokoch väzenia, skončil ako paraplegik na vozíku. Vo februári 2010 zomrel vo väzení Orlando Zapata Tamayo, ktorý proti krutému zaobchádzaniu protestoval 85-dňovou hladovkou. Vtedy sa na adresu kubánskeho režimu ozvala aj kritika zo strany Španielska.
„Európska únia by nemala zmeniť svoj postoj voči Kube, ktorý prijala v roku 1996, ak nenastane pokrok v oblasti demokracie a ľudských práv. A neexistuje ani náznak politickej zmeny,“ vyhlásili na zasadaní podvýboru pre ľudské práva Európskeho parlamentu v septembri 2010 štyria zástupcovia prepustených väzňov. Len dúfajme, že členské krajiny EÚ nebudú slepo akceptovať „kozmetické zmeny“ v dodržiavaní ľudských práv a demokracie, ktoré doteraz kubánsky režim ponúkol.

Autorka pracuje v občianskom združení Človek v ohrození
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite